ղľáԾ
Na konci uplynulého roku, 27. decembra, zomrela vParíži francúzska poetka, esejistka aspisovateľka Jeanine Baude (18. 10. 1946 – 27. 12. 2021).
Na poličke pri dverách sú tri veľké hladké kamene. Vždy, keď vojdem do izby, privolajú moju pozornosť. Tam, odkiaľ sme ich priniesli, na ostrove Ouessant, sa povaľujú na plážach v tisícoch, no unás na polici pôsobia exoticky avýnimočne. Sú svedkami jedného zprvých pracovných stretnutí so Jeanine Baude nad antológiou poézie slovenských poetiek. Atak vďaka nim letmo pomyslím na Jeanine takmer každý deň.
Už začiatok jej básnického príbehu naznačoval, že sa vyberá proti prúdu. Keď po zemetrasení vo svojom osobnom živote opustila rodnú Provence amediteránnu atmosféru Marseille, prišla žiť do Paríža a nájsť si vydavateľa sa stalo nevyhnutnosťou.
René Rougerie tiež kráčal proti prúdu. Svoje vydavateľstvo poézie Editions Rougerie založil vroku 1948 avroku 1956 sa s ním natrvalo usídlil na vidieku neďaleko Limoges, vstarom dome, kde bol priestor aj pre starý tlačiarenský lis. Lebo René Rougerie si chcel vydavateľské remeslo vychutnávať osobne a naplno. Okrem iného, čerstvé výtlačky sám aj distribuoval.
„Budem vydávať len to, čo sa mi páči, výlučne len to avyhradzujem si právo na omyl,“ napísal neskôr vManifeste vydavateľskej slobody. Dobrovoľne sa vzdal akýchkoľvek komerčných zreteľov, dlhé roky vydával okolo dvadsať titulov ročne avčase, keď sa Jeanine Baudoe začala uchádzať omiesto vjeho vydavateľskej stajni, bol vo vydávaní poézie nespornou autoritou. Medzi jeho autorov patrili Boris Vian, Max Jacob, Pierre Reverdy aďalší významní básnici, takže Jeanine mala trochu trému. Nežiada priveľa? No Rougeriho intuícia nezaváhala ahneď za druhú zbierku, ktorú uneho vydala, získala významnú cenu Antonina Artauda (To bola krajina, 1993).
Od svojho príchodu do Paríža vydala autorka viac ako tridsať diel. Často písala ahovorila oprocese tvorby. Hoci písala každý deň, medzi písaním poézie aostatným písaním viedla výrazná deliaca čiara. Kpróze, článku, recenzii si mohla sadnúť kedykoľvek. Na dobrodružstvo novej zbierky si musela vždy počkať.
„Niekedy musím čakať veľmi dlho. Čakám na naliehavú potrebu, neodolateľnú túžbu pustiť sa do písania. Naliehavá túžba je ako impulz, ako príkaz pustiť sa do toho, začať. Túžba po písaní môže byť rovnako silná ako túžba po fyzickej slasti. No túžba je pre mňa spojená srizikom. Túžba zákonite prináša riziko. Písaním riskujeme. Konfrontácia sbielou stranou je riziko. Napriek tomu je túžba krásna, silná. Kto necíti túžbu, je mŕtvy.“
„To, čo ma na písaní priťahuje najväčšmi, je prázdny priestor tesne vedľa napísaného. Tam sa skrýva to, čo nevidieť. Tam sa skrýva tajomstvo. Chcela by som prebrázdiť ten prázdny biely priestor, stať sa ním, chcela by som preberať napísané ako zrnká ruženca, aby to, čo zostane, bolo ako vytesané, aby tam zostalo len to, čo zostať má.“
„Ostro by som chcela polemizovať srozšíreným názorom, že básnik píše, lebo je zranený, precitlivený, trpí alebo je nešťastný. To je absolútny nezmysel. Na druhej strane jednoznačne súhlasím steóriou, že básnici sú členmi bratstva jedincov hnaných obsedantnou potrebou písať za každých okolností, kedykoľvek akdekoľvek.“
Jedným znajvýraznejších motívov, ktorý je takmer ustavične prítomný vpoetickom diele Jeanine Baude, je paysage, krajina (spomínaná zbierka To bola krajina, či zbierka Ouessant, 2016), takmer akoby sa autorka pokúšala vizuálny odtlačok čo najpresnejšie prekopírovať do slov v procese nie nepodobnom úsiliu maliara – krajinkára. Možno to však bola meditácia, ustrnutie nad posvätnosťou krásy, filozofický výskum. Jav či proces oto zaujímavejší, že tých krajín avýhľadov bolo viacero.
Zložitosť básnického iživotného putovania autorky sme už naznačili. Po Provence aMarseille našla miesto, ktoré na ňu hlboko zapôsobilo avenovala mu dve básnické zbierky, na ostrove Ouessant pri severozápadnom pobreží Francúzska. Drsné prostredie bičované vlnami oceánu vostrom protiklade sidylickosťou Stredozemia (je príliš pekné, vysvetľovala).
Neutíchajúci rytmus vlnobitia, ustavičný pohyb, ktorý ťa unáša so sebou. Zostať vpohybe je rozhodujúce. Pobyty vďalších krajinách avýskum ďalších výhľadov priniesli nové knihy, New York až dve, básnickú zbierku Manhattanský spev aliterárny cestopis alebo skôr literárnu reportáž New York is new York. Benátky podnietili poetickú literárno-reportážnu fikciu anapokon Buenos Aires literárny cestopis. Jeanine priťahovaloSlovensko a najmä slovenská poézia, no jej cesty na Slovensko priniesli osoh najmä nám. Frankofónna belgická literárna revue L’arbre aparoles číslo 109, ročník 2000 má na titulnej strane ilustráciu Roberta Bielika avnútri manifest Barbarskej generácie, Zbružovu Teóriu ticha, krátku Jeanininu esej Neznesiteľná ľahkosť básne apreklady básní Adrijana Turana, Kamila Zbruža, Roberta Bielika a Jána Litváka. Vroku 2019 vyšla v parížskom vydavateľstve Petra už spomínaná antológia básní slovenských poetiek Danubiennes, ktorú Jeanine Baude prebásnila.Vposledných mesiacoch svojho života napísala Jeanine zbierku Modré ruže zRavensbrűcku. Vzdáva vnej hold zástupom bezmenných žien, ktoré v tábore trpeli azomierali, aprináša im ako obetu svoje utrpenie zdlhej a ťažkej choroby.
Jeanine Baude si na svojej umeleckej ceste zvolila samotu. Nie však samotu bičujúcu asebaľútostnú. Zvolila si samotu potrebnú pre tvorbu, samotu otvorenú, prijímajúcu, štedrú. Odišla silná žena snaplneným osudom. Písať znamená vzdorovať, hovorievala.
Miroslava Vallová
Foto: wikipedia a archív Miroslavy Vallovej
