ղľáԾ
Názov knihy Básne zamrežami (Post Scriptum 2012) jeviac akosymbolický, veď myšlienky donej vložené sanaozaj rodili priamo zamrežami. Ači presnejšie mimo vlasti, mimo prirodzeného prostredia so všetkými väzbami aatribútmi, ktoré knemu patria… Ichautor, rodák zRokytoviec priMedzilaborciach Ilja Čičvák (1939), ktorý časopisecky publikoval už odsvojich štrnástich rokov avsedemnástich pracoval akozodpovedný redaktor, musel uniknúť pred komunistickým režimom až doKanady. Tampokračoval vpísaní – románov ikrátkych próz (Vyvolávanie slnka, Keď bohovia nemrú, Iná tvár človeka), ale ipoézie (Slzy abozky, Milovanie sosfingami). Odtiaľ sa čoraz pravidelnejšie vracia narodné Slovensko aprináša isvoju tvorbu. Vtomto prípade opäť doslova presvetlenú láskou krodisku, prepletenú vidinami šťastia, snami oodškodnení krívd, ale aj výčitkami voči zlu páchanému na človeku. Nalepšie pochopenie azda pomôže faktografická poznámka. Čičvák žije vMontreale, kdezaložil Spoločnosť priateľov slovenskej literatúry; je členom Únie kanadských spisovateľov aSpolku slovenských spisovateľov. Otomto zaujímavom autorovi ačloveku, ktorý saani vkrutých časoch nedal umlčať, omnohých súvislostiach krajanského života ajeho literárnej reflexii viac prezradia jeho slová spoza mreží.
So svedectvami zväzenskýchpracovných táborov savyrovnávalo viacero národných literatúr ijednotlivcov najmä podruhej svetovej vojne. Preto akofacka pôsobí titul Blaina Hardena Útek ztábora 14 (Tatran 2012, preklad Jozef Klinga), vktorej skúsený americký reportér aspisovateľ čerpá znedávnej minulosti aprostredníctvom rozhovorov aspomienok utečenca Šin In-guna prináša jedinečné svedectvo človeka, ktorý sanarodil (v roku 1982), vyrastal autiekol zväzenského tábora vSevernej Kórei.
Najstaršia Šinova spomienka saviaže kpoprave vtábore, ktorej bolsvedkom ako štvorročný. Neskôr mu dopamäti pribudnú aj ďalšie hrôzostrašné výjavy amomenty. Základná astredná škola homajú pripraviť na ťažkú prácu, všestnástich rokoch sa stáva dospelým robotníkom, dostáva sa nafarmu ošípaných, neskôr jepreložený doodevného závodu. Šin však nepredstavuje hrdinu. Kradne jedlo matke, šikanuje adonáša naspolužiakov či spoluväzňov. Zákernosť azvrátená dokonalosť desiatich pravidiel tábora 14sú neustále prítomné vživote všetkých väzňov. Zostrachu pred nariadením, zaktorého nesplnenie hrozil trest smrti, udá bez výčitiek aso samozrejmosťou matku ibrata, usilujúcich sa oútek. Neskôr samusí prizerať ichpoprave. Za „odmenu“ sa mudostáva väzenie, mučenie akrutá šikana zostrany spolužiakov iučiteľa. Táborové pravidlá prenasledujú Šina aj naceste zaslobodou – stáva sazlodejom, žobrákom, podvodníkom. Azyl nakoniec získava vJužnej Kórei. Začína nový život, ktorý však nedokáže žiť, prejavuje sa uneho paranoja, nočné mory, nedôvera… Vsúčasnosti žije vSoule apostupne savyrovnáva sminulosťou.
Útek ztábora 14je zúfalým pohľadom nielen na život jedného človeka, ale ajcelého národa žijúceho na Kórejskom polostrove. Šinovo spomínanie dopĺňa výklad autora, približujúci históriu krajiny podruhej svetovej vojne, kastový systém spoločnosti, kult osobnosti jednotlivých vodcov národa v ostrom kontraste s kórejským ľudom, ktorý sa večne zmietal vhladomoroch. Na druhej strane kritizuje nevšímavosť, nezáujem a, bohužiaľ, bezmocnosť iných krajín amedzinárodných organizácií. Severná Kórea existenciu tohto miesta popiera ažiadny utečenec či aktivista nie je vbezpečí. Šin In-gun však nemá strach anaďalej podáva svedectvo oživote zaostnatým drôtom…
