ղľáԾ
Jednou zúčinkujúcich na májovom literárnom festivale Brak bola aj portugalská spisovateľka Isabela Figueiredo, ktorej kniha ճčá vyšla nedávno vpreklade Júlie Jellúšovej vPortugalskom inštitúte.
Isabela Figueiredo sa narodila vroku 1963 vMozambiku, no keď sa tam po revolúcii vPortugalsku roku 1974 vystupňovali snahy odekolonizáciu avypukla občianska vojna, poslali ju rodičia kpríbuzným do Portugalska. Neskôr vyštudovala moderné jazyky aliteratúru na univerzite vLisabone, niekoľko rokov pracovala ako novinárka. Vroku 2009 jej vyšla memoárová próza Caderno de Memórias Coloniais (Zápisník koloniálnych spomienok) a osedem rokov neskôr debutový román ճčá.
ٱԲí ú ho vyhlásil za knihu roka. Isabela vedie kurzy tvorivého písania azaoberá sa témami ako spoločenská inklúzia, mocenské stratégie či kolonializmus.
Neprešlo ani päťdesiat rokov...
Na festivale Brak sa najprv porozprávala skníhkupcom AF Denisom Mačorom apo autogramiáde absolvovala dva rozhovory pre literárne periodiká.
Rozprávali sa očiastočne autobiografickej knihe ճčá, ktorá ani zďaleka nie je len otučnote, ale dôležitú úlohu vnej zohráva aj otázka kolonializmu. Ten je pre Portugalcov stále nespracovanou témou, veď neprešlo ani päťdesiat rokov, odkedy si africké krajiny vydobyli nezávislosť. Mnohí Portugalci sú dodnes na túto časť svojich dejín hrdí, pretože (slovami autorky) ako „chudobní príbuzní“ Európy majú vzory, ku ktorým môžu vzhliadať: hrdinských námorníkov objavujúcich nové územia; víziu impéria, ktoré im kedysi patrilo.
Opomínajú však utláčateľskú stránku tejto minulosti. Kolonizátori narušili život pôvodných obyvateľov aj prostredie. Vtropickom raji budovali európsku architektúru, zavádzali európsku morálku (a náboženstvo), systém vzdelávania. Preto keď rodičia poslali Isabelu vdvanástich rokoch do Portugalska, nemala problém zaradiť sa do školskej dochádzky, systém aj osnovy boli totožné s mozambickými. VAfrike však mali kvzdelávaniu prístup iba deti oblečené aobuté, čiže biele, keďže černosi, využívaní ako lacná pracovná sila, nemali na šaty atopánky pre deti.
Isabela už odmalička vnímala nespravodlivosť tohto zriadenia, no nikto jej pocity nechápal. Vložila ich teda neskôr do knihy Zápisník koloniálnych spomienok avýbušným spôsobom tak vPortugalsku otvorila túto tabuizovanú tému. Svojimi memoármi pobúrila veľa ľudí nielen doma, sistým nepochopením sa stretla, aj keď sa toto jej zásadné dielo začalo prekladať do iných jazykov. Kritizovali ju, že vňom znevažujúco pomenúva pôvodné obyvateľstvo, ona však vysvetlila, že nemôžeme očistiť jazyk od nánosov minulosti. Tieto slová používali bieli kolonizátori na označeniečernochov ajej úlohou je priniesť pravdivý obraz vtedajšej reality. Dodala, umenie nemožno pripraviť omožnosť slobodne sa vyjadriť, aj keď dnes už mnohé slová vnímame ako negatívne asme na ne citlivejší.
Symbol konzumu
Hoci v knihe ճčá nejde prednostne oproblémy snadváhou, tučnota je tu veľmi silný motív. Ako sa vyjadrila autorka, tučnota je zároveň symbolom nadmerného konzumu dnešnej doby, vktorom hľadáme spôsob, ako vsebe umŕtviť bolesť. Hrdinka knihy Maria Luísa skutočne zaháňa jedlom traumu: odchodom zMozambiku prišla odomov, orodičov, opriateľov. Mnohí nachádzame takéto umŕtvenie vnajrôznejších veciach: alkohole, drogách, sexe. Veľa našich tráum vychádza podľa autorky práve ztoho, že si všímame rozdiely, na ktorých nezáleží, posudzujeme sa podľa vzhľadu či spoločenského postavenia.
Podľa nej by sme mali každého vnímať len ako ľudskú bytosť atakto meniť svet klepšiemu – pristupovať ksebe aj kokoliu srešpektom apochopením. No zároveň vidí, že svet sa už vposledných desaťročiach veľmi zmenil. Napríklad sipri prechádzke po Bratislave všimla pekné plnoštíhle dievča vminisukni a s celulitídou na nohách – vyslovene ju potešilo, že sa za svoje telo nehanbí. Veď telo nám umožňuje žiť, hýbať sa, vychutnávať jedlo apitie. Isabela by sa vraj vmladosti hanbila, odvtedy sme však podľa nej prešli veľký kus cesty smerom kväčšej vnútornej slobode.
Viera vlepší svet
ճčá nemá lineárne, chronologické rozprávanie, celý román je vystavaný zfragmentov. Preto v diskusii padla aj otázka, ako vyzerá tvorivý proces autorky. Prirovnala ho kpráci filmového režiséra. Zapisuje si jednotlivé scény, nepíše systematicky jeden celistvý príbeh. Útržky potom znova číta, porozkladá ich po stole askladá ich dokopy, niekde niečo pripíše, aby sa hladko spojili, inde vyhodí, čo je navyše. Priznala, že píše každý deň azapisuje si všetko: nápady, zoznamy, telefónne čísla. Naozaj chodila celý deň všade so zošitom a neustále si doň niečo zaznamenávala. Počas besedy arozhovorov, aj pri autogramiáde si doň najprv zapísala meno majiteľa knihy, aby ho potom vo venovaní neskomolila. Askutočne každému napísala osobné venovanie vportugalčine alebo vangličtine.
Vyjadrila sa aj ksvojmu pobytu na Slovensku, vraj ju prekvapil slovenský jazyk. Zarazilo ju, že znie veľmi podobe ako portugalčina, po fonetickej stránke sú si podľa nej naše jazyky veľmi blízke.
Hoci autorke vyčítajú politickú nekorektnosť vjej dielach, vskutočnom živote je veľmi korektná,napríklad sa opýtala, či sa smie rozlúčiť povestným portugalským beijinho (božtekom na líce), alebo sa to unás pokladá za nevhodné.
Pri besede irozhovoroch vo veľmi príjemnej auvoľnenej atmosféreIsabelu nezaskočili ani vyslovene filozofické otázky, nad ktorými sa musela zamyslieť, ajej odpovede vsebe niesli pečať vnútornej integrity aviery vlepší svet.
Lucia Halová (1979)
Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o.i. sériuúStephenie Meyerovej,Žiť sa musíFranka TallisačiDievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčinyKnihu nepokojaFernanda Pessou. Na májovom festivale Brak 2022 sprevádzala ako tlmočníčka aprekladateľka portugalskú spisovateľku Isabelu Figueiredo.
Foto: Nina Pacherová
