��������

Piatkový večer medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica 2011 otvorila v A4 nultom priestore galícijská poetka Mariá Xesús Pato Diaz, vystupujúca pod pseudonymom Chus Pato. Galícia je autonómna oblasť na samom severozápade Španielska, hornatá a plná riek, má osobitný jazyk, hlavné mesto Santiago de Compostela patrí k najvýznamnejším pútnickým miestam. Verše v podaní poetky znejú krehko ako pípanie vtáčaťa v kroví nad riekou. Následne ma vytrhne správne zhlboka intonovaný prednes Lucie Rózsa-Hurajovej. Intonácia sa preložiť nedá, na Hviezdoslavovom Kubíne by Chus Pato utrpela kruté fiasko. Našťastie, krajín je mnoho, možností básnického sebavyjadrenia ešte viac. Maďarský básnik Mário Z. Nemes narobí vietor slovami o futbale. Zaujme kontrast. Ešte väčší kontrast prináša nasledujúci večer. Dvojica maďarských autorov Dániel Varró a Tamás Jónás. Prvý pokojný, rozložitý, kladie na poslucháčov reflexívne ladené básne. Údajne pochádza z Budapešti, pôsobí zemito, vyvážene, vidiecky v priaznivom zmysle slova. Nuž, dojmy klamú. Avšak práve v nich spočíva sila prvých stretnutí na takýchto akciách. Nikdy sa nedívam vopred do programu. Podlieham. Následne Tamásovi Jónásovi. Počerná napätá struna, narodený v severnom Maďarsku, v rómskej rodine. Hekticky rozpráva viac-menej pre seba v maďarčine. Nedá sa celkom presne určiť, či a kedy sa už začala báseň. My sa dozvieme len preklad poézie, o to viac priťahuje pozornosť performer.

Ana Gorría prichádza zo Španielska s kratučkými básňami. Komentuje sa v angličtine. Catherine Bowman je sebaistá dáma, narodená v Texase. Vyučuje kreatívne písanie, aktívne spolupracuje s hudobníkom Johnom Lindbergom. Patrí jej pódium, a tak to má byť. Veľmi dobre chápe dôležitosť formy vystupovania aj Angličan Jeff Hilson. Naopak, nemeckojazyční Tom Schulz a Tristan Marquardt (občan Švajčiarska) mi pripadajú nevýrazní. Možno podvedome unikám pred významami jazyka, ktorý takmer ovládam. Preto som si až na záver nechal Poliaka Zbigniewa Macheja. Ironickej, útočnej poézii rozumiem miestami viac, než by som mal, až preklad oseká zjavné nadinterpretácie. Je však otázne, či sa dá poézia simultánne tlmočiť...

V závere aspoň letmo zmienim domácich poetov. Marián Milčák presvedčil závažnosťou obrazov. Vlado Janček zahral zámerne zľahčujúcu pózu improvizácie. Áno, nadpriemerná slovná zásoba, znalosť veršovej techniky, schopnosť kombinovať a naladiť sa. Prečo nie. Iný druh posolstva aj po rokoch stále prinajmenšom zvláštny ponúkne Generátor X. Výstrednosť kvázimimozemských posolstiev nezahubí kvalitu veršov Macsovszkého, Šuleja, Habaja a Habláka.

Dovidenia a do básnenia na budúci rok.