ղľáԾ
Ziny, ktoré si získali moju pozornosť vpredchádzajúcich častiach tejto série, boli projekty outsiderov, prevažne individuálne tvorivé výstupy, ktoré autorov odplavili zdomovských vôd. Na rozdiel od rozmachu hudobných rodín (lablov) či multimediálnych zoskupení (collectives), slovenskej súčasnej literatúre chýba výrazný autorský kolektív. Zborníky sú tak pomerne zriedkavou (ak opomenieme každoročné výstupy literárnych súťaží ako Básne SK/CZ či Poviedka) kategóriou vo svete nezávislých publikácií. Oto sviežejšie pôsobí editorský počin Anny Luňákovej z platformy českého literárno-kultúrneho časopisu Revue Prostor, ktorá pod nenápadným titulomPandeziezdružila textyvyše 70 básnikov apoetiek.
áԱ--Dz
Korpus, zktorého je Pandezie zostavená, vznikol ako reakcia jednotlivých - zväčša českých, ale aj niekoľkých slovenských - autorov aautoriek na výzvu „k sepsání epigramu nebo haiku, které by jako vzpruha tematizovala současnou dlouhotrvající prekérní situaci.“ (s. 6) Pribúdajúce texty však zatlačili do úzadia nielen formálne podmienky príspevkov, ale aj ich postoj. Totiž kŕč, ktorý vnás vyvoláva priamočiara slovná hra vnadpise, pociťujú tvorcovia súčasne sčitateľmi. Vpandemickom písaní sa interpretačnými kľúčmi stávajú jednotlivé obranné mechanizmy: odcynizmu cez minimalistické pozorovania až po výkriky samoty anádeje súčasne... Po obsahu (ktorého tabuľkový formát pripomína šachovnicu) treba prechádzať prstom ako figúrkou: bez strát sa na jej koniec nedostaneme. Striedanie bielych ačiernych polí skladá konfliktný vnútorný svet pandémie pomocou jedného svojského média.
Vo svojom predhovore Luňáková stručne podčiarkuje úskalia publikácie, ktorej texty sú periodicky (itematicky) združené. Otvára otázku archívu, jeho plastického času, ktorý sa pod vplyvom návratov do lockdownov ohýba do špirály. Len nadchádzajúca jar nám pomôže rozšifrovať tú minuloročnú. Ale platí to aj naopak. Prežije Pandezie pandemii? pýta sa pochybovačne Luňáková. Zborník dokazuje, že potrebasvedectva či záznamu – odkazu pre deti pandémie 2.0 – mobilizuje tvorivé sily (i proti vlastnej vôli) atransformuje naše súkromné zážitky do textových skíc.
Inventár (nielen) českých básnikov
Autori aautorky, zaradení/é vzborníku, neprichádzajú sprogramom, ale texty medzi sebou nevyhnutne komunikujú. Je to hravá rôznorodosť: Pandezie je smetiskom,burzou istaveniskom. Hlce do seba vplyvy zDílny enviromentálního čtení (séria podujatí organizovaných platformou Psí víno), politicky angažovanej poézie, českej prírodnej lyriky čianestetického alebo zvukového experimentu. Metafyzické verše strieda denníková podrobnosť Aleša Krauera či trýznivé odpočítavanie dní v zápiskoch Ivana Motýla. Vďaka tematickej zviazanosti prestávame vystrašene balansovať na žánrových križovatkách, prelínanie poézie aprózy sa koná vzávislosti od potrieb textu, nie knižnej väzby či anotácie.
Knižný trh bol pandémiou sprvu ochromený, keďže sa doň aktuálne vplyvy zapisujú oniečo pomalšie než do jeho hudobného náprotivku. Naša prispôsobivosť je však zreteľne zvieracia. Bezvýchodiskový stav v covidových vlnách dávno prerástol krátke útvary uvedené v Pandezii. Vroku 2021 sa objavujú prvébásnické zbierky, ktoré sa opierajú o pandemickú skúsenosť. Patrí medzi ne Na druhý břeh (2021) Michala Maršálka, pripravovaný Nemocný měí Ewalda Murrera čizbierka Milana Dežinského Šestý prst.
Pátos poráža iróniu
Otázku editorky, čo nám (vo vojne mlčiace) múzy šepkajú počas pandémie, pomáhajú zodpovedať aj autorské poznámky pripísané pod niektorými textami. Tajuplný minimalizmus sneštylizovanou výpoveďou statusového charakteru. Ide oautonómne rozhodnutie doplniť dojem básne oinformácie zo svojho každodenného života či osobné reflexie: „V průběhu pandemie jsem se vyoutoval, zamiloval astal se magistrem umění.“ (Richard L. Kramár, s. 104) Ilustrácie tŕňových krov, ktorých autorkou je Tatiana-Sofiia Sorokina, vyvolávajú dojem nepriestupnosti, kým rýdzosť prežívaného smútku aosamelosti nás núti nevydeľovať básnikov apoetky mimo spoločenský kolektív. Napokon, kniha napĺňa svoj praveký cieľ apôsobí utišujúco. Pátos poráža iróniu aúspešne bráni svoje opodstatnenie tvárou vtvár kríze.
Zmedailónov (etablovaných aj „mladých“) autorov sa dá vyčítať, že meravosť poetickej produkcie je len zdanlivá. Elitný žáner, ktorým sa poézia na Slovensku vpriebehu posledných dekád nesporne stala, si vČesku podmaňuje mládež z „provinčných“ (ne-pražských) oblastí. Dôkazom sú vydavateľstvá ako Bílý Vigvam (Ostrava) či nová knižná edícia Mlat (Větrné Mlýny). Aká časť obyvateľstva je presvedčená, že poézia je vdobe pandémie „narcistním gestem“? (s. 8) Kiežby práve oná doba, spoločná štartovacia čiara, bola mostíkom medzi básňou ajej znovunájdeným čitateľom.
Katarína Pirháčová (2001)
Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii.
Anna Luňáková (ed.): Pandezie
Ilustrácie: Tatiana-Sofiia Sorokina
Praha: SPV revue Prostor, 2021
