ղľáԾ
Vjanuári sme si pripomenuli desať rokov od smrti básnika, literárneho historika, prekladateľa aesejistu Milana Rúfusa (1928 – 2009). Nad jeho básnickým dielom premýšľa Soňa Pariláková.
Prechádzame, č obchádzame? Ako vnás dnes žije poézia Milana Rúfusa? Nebola som si istá, č som pravou autorkou pre odpoveď. Ako možný kľúč sa napokon vynorili najmä vlastné čtateľské stretnutia.
Iný druh úžasu
Hneď prvá okolnosť: zamyslenie takmer nebolo dopísané včas, kvôli opätovnému začítavaniu sa. Chuť začítavať sa, poobjavovať ešte neobjavené avrátiť sa sdôverou, ako do prístavu, k už poznanému, je možno prvá správa oživote Rúfusovho diela. Atiež prvá pocta. Čosi ako popíjanie archívneho vína. Básne poznačené na okraji sú majáky. Tie, čo sa čítali už toľkokrát, že mimovoľne ostali celé vpamäti. Často vtedy, keď ma pohltí celá báseň svojou zovretosťou, nezmeniteľným sledom veršov, hermetickou presnosťou. (Obilie dozrieva // Najprv sa pokloniť vŕškom. / Jak moslimovia svojej mešite. // Apotom odísť / na vysokých vozoch / do božích mlynov.) Inokedy sa zas dá pokojne pristaviť hoc len pri jednotlivostiach, vktorých metafora odhalila detail, doposiaľ nevidené bytie nanovo. Iný druh úžasu.
Lepšie porozumieť životu
Vybavila sa mi nedávna krátka správa omladých ľuďoch vo Francúzsku, ktorí vraj začínajú intenzívne čítať poéziu, lebo vnej hľadajú vysvetlenia pre život. Teda včase, keď filozofiu akosi prestáva zaujímať, č je ešte nositeľkou lásky kmúdrosti, sa siaha po poézii. Možno preto, že zahŕňa viac ako len filozofické, psychologické, náboženské č čsto etické výklady. Včomsi má síce menej (veď sú to krátke riadky), no tým, očo môže mať viac, je jej celistvosť.
Lepšie porozumieť životu ajeho zákonitostiam cez báseň, to bola aj Rúfusova celoživotná téma. Hľadať seba avidieť sa vdruhom. Ale básnik prináša vždy charakteristiky, nie definície, ato ivtedy, keď sa formou vyjadrenia na definíciu podobajú. Pozerá sa zrôznych časov azrôznych uhlov pohľadu dopĺňa, roztvára, obracia, zo strán inaruby, vracia sa. Nemá veci raz a navždy jasné. (Och, ako veľmi by niekedy iní chceli mať.) Nepresviedča osvojej pravde, je len jej hľadačom, no nezapiera, že mu práve oňu ide. Dvíha zo zeme spadnuté steblo trávy, lyžicu, podkovu, kameň, obilie imisku, veciopomenuté aprehliadané, ale ihodnoty duše, jej cnosti. Tvorí báseň ako obraz iobrad, pozdvihujúc na obrad dianie každodennosti, čo vlastne nebolo zas ničím iným, len dobrým pozorovaním. Veď ešte pred časom sa takmer všetky úkony v človekovom dni diali aj ako obrad vyjadrujúci vznešenosť života a zároveňvďačnosť zaň. A od obradu je už len krok kmodlitbe. Tá však vkontexte Rúfusovej tvorby dostáva individuálnu, nekanonizovanú podobu neprestajného rozhovoru stým, čo nás presahuje, ato ešte skôr, ako vznikol jeho snáď najčítanejší titul Ѵǻٲč.
Iste existujú čtatelia, ktorým sú práve Ѵǻٲč synonymom celého Rúfusa. Nie preto, že by nevedeli oiných zbierkach, skôr zdôvodu, že sa práve táto kniha stretáva sich potrebou. Amožno je len otázkou času, kedy sa pohnú ďalej. V inom kontexte však práve Ѵǻٲč otvárajú priestor knovým čtateľom vďaka ich viacerým doterajším zhudobneniam. Sú zárodkami nových umeleckých aktivít jednotlivcov iumeleckých zoskupení. Prepájajú, zasievajú.
Cit pre kroky poľných ciest
Osem rokov, dvakrát šesť kilometrov, teda dvanásť denne. Zachytila sa mi vpamäti zmienka oRúfusových cestách do školy. Ako chodieval pešo tých šesť kilometrov zo ZávažnejPoruby do Mikuláša poľnou cestou, za všetkých počasí, ročných období, osem gymnaziálnych rokov. Azachytila sa asi preto, že zrazu bola vysvetlenímdaru videnia, presnosti vo vnímaní prírodného sveta. Tie tisíce odtlačkov krajiny vtele, vočach ivšetkých zmysloch, vrstvy, vktorých sa dalo potom roky listovať ahľadať avybrať práve ten anie iný detail, náladu, súvislosť. Spojenie spriestorom askrajinou, ktorá mu bola predobrazom, povoláva nielen básnika, ale aj čtateľa spočnúť vnej, pocítiť sa vnej, nanovo ju sním tvoriť. (Aká výzva nám, čo sme už takmer stratili cit pre kroky poľných ciest.) Nie je teda náhoda, že už počas Rúfusovho života vstupovalo jeho dielo do úzkych prepojení svýtvarným umením. Obrazy a fotografie pritom neboli len ilustračným sprievodom, ale iinšpiračným zdrojom básní.
Rúfusova poézia čtateľa stišuje. Aplatí to nielen metaforicky. Vumeleckom prednese vedie interpreta kzvnútorneniu, minimalizmu výrazu, hlas básne sa musí nevyhnutne rodiť zo spojenia smyšlienkou, každé vybočenie č povrchné ozvláštnenie je hneď počuteľné, rovnako ako iformálny, pietne vozvýšený (a teda nepravý) pátos. Nemôže sa veršom básnika pýtať ten, kto sa sám vskutku nepýta seba. Prostota sa dá ťažko predstierať. Aani zrelosť sa nedá obísť. Možno preto sa vmládežníckom prednese Rúfusove básne neobjavujú tak často. Čakajú na životnú skúsenosť recitátora.
Dlhé roky sme pri prednesoch detí, ktoré si vybrali niektorý zprebásnených príbehov Knihy rozprávok č Sobotných večerov upozorňovali, že za dianím a rozhovorom postáv býva vložené vážne posolstvo, ktoré pre dieťa môže byť ešte ťažké uchopiť. Apredsa, keďže sú výnimky potvrdzujúce pravidlo, lebo život je vždy mnohorakejší ajeho pravidlá vstupujú to tajomných prienikov, občas prišlo dieťa, jedno ztých, ktoré „nevedia, že vedia“, alebo možno spolu sním prehovoril anjel, a ono položilo veľkú pravdu Rúfusovho textu pred nás tak, že žiadna podobná námietka nikomu nenapadla. Ba naopak, úprimnosť abezprostredná samozrejmosť vysloveného, vktorej si detská čstota požičala rúcho barda, bola tým najprirodzenejším odzbrojujúcim spojením. Číry úžas, údiv abázeň. Lebo to, čo Rúfus toľko ráz vo svojej poézii vravel osvojbytnej múdrosti detstva, sa práve dialo.
Básne prijaté do pamäti
Keď som pred pár rokmi predsa na pódiu vyslovila nahlas otázku „Či jesto pravda na svete?“, nešlo to bez spytovania vlastnej pravdivosti. Lebo, nevezmeš meno básnika nadarmo... Ana oplátku mi ostalo znieť „Riekla však, že býva zemi soľou,/ ten, čo koná, čo mu káže čas“. Tak si básnik sčtateľom vymieňajú posolstvá. Kto raz zistí, ako pôsobia na dušu básne prijaté do pamäti?
V antológii slovenskej poézie opoézii Ars poetica vydanej vroku 1982 má Milan Rúfus spomedzi všetkých autorov najviac textov, deväť. Vcelej jeho tvorbe by sa básní opísaní básní, o básnikovi ajeho poslaní našlo iste ešte omnoho viac, dosť ina samostatnú knihu, zktorej by sa dali opoézii dozvedieť onakvejšie veci ako z teórie literatúry. Anajmä, mohla by sa stať jedinečným Rúfusovým autoportrétom. Akt tvorenia, vzniku básne, zodpovednosti za ňu iza posolstvo, čo nesie, bol stále preverovaným anepretržite prítomným motívom. Aj v podobe údelu vždy nanovo loveného správneho slova z „hlbiny materčny“. Toho, s čím sa dnes až tak nenamáhame, a čo nás preto (zďaleka nielen vpoézii) sťahuje ku dnu, mätie dorozumenie vľudskom svete.
Presvedčenie, že jazyk má schopnosť byť ušľachtilým a presným nástrojom vyjadrenia nielen vbásnickom tvare, ale môže – amá – pozdvihovať na úroveň pripomínajúcu umenie irozhovory každodenného bytia, sa dá zRúfusovej tvorby tiež prečítať. Nechal tu studnicu slov. Vnej širokosť apestrosť. Dedinské, prírodné motívy so slovami času detstva ešte živými sa nám tak nestrácajú zdohľadu (hoci prírodné prostredie zdohľadu už mizne). Asnimi ich vôňa, chuť, objemnosť izvuk. Sú zasadené vtakých súvislostiach, že im ešte rozumieme, asú nám potrebné, lebo vnich žije viac ako len materiálna skutočnosť javov. Vozvuku slov, ktorý sa tak zvýznamňujúco dostáva do popredia práve vpoézii, sa hlási čosi zkonštitúcie našej jedinečnosti – národnej iľudskej. Teda ešte takéto stretnutia vbásňach: pocit, že sa ztej plnosti slov dá najesť. Aže dostačovali vo svojej prostote autorovi na objatie hĺbok ivýšok.
Bard ponechaný napospas učebniciam
Byť na výslní nebolo Rúfusovým gestom, nechcel vtláčať svoj názor, poúčať a len zriedka sa mu stalo, že pnutie času, vykĺbovanie vecí zich prirodzenosti, ho primälo oproti jemu vlastnému spôsobu reč priamočarejšie amožno prividiteľne aj básňou pomenovať práve páchané dobové hriechy. Zodpovednosť ho vtedy pritlačla kmúru, č skôr obava. Tá istá zodpovednosť, ktorá inak preverovala, č povedané bude pozdvihnutím? Či je dosť preosiate to, čo zo seba vydáva?
Básnik, ktorého reč hýbe vnútrom. To sa nedá prehliadnuť. Atak by sa ním mnohí práve preto chceli okrášliť, pridať ho ksvojim zámerom, ale nemnohí prechádzajú uchom ihly tak, aby ozaj vnímavo počúvali, čo vraví. Máme radi ikonu, emblém, nálepku barda, ale nech sa veľmi nedotýka nášho svedomia, lebo ho potom radšej necháme napospas učebniciam aslávnostným akadémiám.
To kultúrne akultivujúce volá znova po záštite. Polia ležia akoby ladom. Čo nám dnes ako soľ treba? Byť vslužbe čomusi vyššiemu... Priniesť, čo je život podporujúce. AvRúfusovej poézii je to možné nájsť. Otvára podobenstvá, znepokojivo kladie otázky pre budúci možný pokoj.
Ak by raz čas roztriasol väzby kníh, zmazal meno na titulnej strane aostali len osirelé listy s básňami vpriestore, tak ako kdesi na počatku, keď sa nevedelo, kto to vlastne načúval Múzam avľudskej reč zaznamenal ich posolstvo, dokázali by Rúfusove básne svedčť samé sebou, že boli znesené na Zem pozorným svedkom života.
Namiesto pietnych prehovorov poďme teda čítať, poďme sa začítavať. Aprechádzať uchom ihly.
Soňa Pariláková (1972) je pedagogička, aktívna recitátorka, moderátorka. V rokoch 2000 až 2015 vyučovala na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove; je členkou poradného zboru Hviezdoslavovho Kubína pri NOC Bratislava; lektorkou seminárov adielní vumeleckom prednese. Od r. 2016 pôsobí v centre pre umenie VIOLA vPrešove.
