ղľáԾ
(Esej)
Učiteľka sa po prázdninách pýta žiakov: – Deti, čo pekné ste čítali?– Sklený vrch, pani učiteľka! – rečie malý Soyka.Skvele, poteší sa v duchu udatná pedagogička vítanej možnosti predbehnúť učivo ivyzve žiaka, abyostatným knihu predstavil apovedal, čo za (veľ)dielo to je. – Sklený vrch jefantasy román mojej mamy!
Historku som sinedávno vypočul naprezentácii knižnej novinky z úst autorky fantasy románov očarodejniciach aupíroch Kataríny Soyky. Vášnivej čitateľky fantastiky, absolventky vysokej školy (odbor latinčina-história). Ako sa po návrate zo školy odzadiveného syna, sama sešte väčším údivom, dopočula, zrejme nie je v slovenskej literatúre pofolklórnej predlohe prvou hrdou užívateľkou názvu románu.
Nad príbehom som sanajprv zasmial, potom trocha zosmutnel, následne zamyslel a uvedomil si, že v súčasnosti sledujeme koniec literárneho procesu akocelku. Pretože prinajmenšom každá komunita vytvára svoj vlastný literárny proces. V literárnom procese a kánone Kataríny Soyky Alfonz Bednár miesto nemá.
Proces nie jenatoľko nečakaný, ako by sazdalo, jeho (zdanlivá) prekvapivosť (vyvolávajúca šok, zdesenie, prekvapenia apríležitosť nalament uniektorých kritikov) vyplýva zoskresľovania literárnej situácie pred novembrom 1989, vzniknuvšej absolútnou ignoráciou sociológie literatúry. Hŕstka kritikov VYDÁVA a POVAŽUJE svoje reminiscencie anázory zaLITERÁRNY PROCES. Ergo – akkritik v70.rokoch prahol poknihách R. Slobodu, ktoré mu, poodhaľovaním súvislostí, poskytovali značnú mieru vnútornej slobody, automaticky očakáva takýto postoj aj u ostatných. Rady pred kníhkupectvami vtedy čakali naporciu detektívnych románov, Angeliky, prípadne exotickosti v prekladovej literatúre. Mýtizované rebelstvo Slobodovej sebairónie ležalo voľne napultoch vpodstate väčšinou nepovšimnuté (zhľadiska režimu bezpečné, pretože mase nezrozumiteľné). V dôsledku neexistencie trhovej ekonomiky bola výška nákladu sreálnymi požiadavkami nesúmerateľná. Desať rokov po Nežnej predávali zásoby titulov vydaných v80.rokoch spredrevolučnou výškou nákladov (vskladiskách vBratislave dvezastávky pred konečnou električiek smerom naZlaté piesky, vrokoch 1994 – 1997, dva až päť korún zakus, pätina až desatina pôvodnej socialistickej ceny). Stav prebytku askladovania vzásade zbytočných kníh bol v zásade normálny – pokiaľ malkto uhradiť náklady zatlač, prenájom priestorov a pod. bez nádeje navratnosť investície…
Údaje opočte reálne predaných kusov počas socializmu neboli zaujímavé. Súťažilo sa vo výrobe. Sompresvedčený, že v prípade Slobodu sa kúpené kusy, akodnes, povedzme, pridielach Ballu, Macsovszkého či Rumpliho, rátali nastovky. Otec, aninik zľudí, ktorých somako dieťa poznal, nemal v knihovničke nič z oficiálneho anineoficiálneho kánonu slovenskej literatúry. Žiaden Bednár, Mináč či Jonáš, aniJohanides či Hrúz. Okrem Angelík adetektívnych románov savyskytovali ačítali Nižnánsky, Zelinová aZguriška. Literárny proces tak, ako nám jeho existenciu podsúvajú, nikdy nejestvoval. Správy orecenziách naSlobodu sa nešírili medzi desaťtisícmi. Môj otec sinekúpil Slobodu preto, že by sa munepáčil, prípadne preto, že byknižku nebolo dostať (bola iste distribuovaná všade). Jednoducho onej nevedel. Chýry sa nešírili. Proces fungoval inak, než jednes predostierané iluzívne mýtizovanými spomienkami. Namiesto: Kúp siSlobodu, jeskvelý! bolo počuť: Kúp siGardnera, jevynikajúci!
Pravdaže, popularite sa tešili humoristi, najmä kvôli pálčivosti narážok (dve knižočky textov Lplus Sotec chránil akooko vhlave). Inak však môžeme považovať záhadu straty (či premeny) desaťtisícov ctiteľov Danteho naobdivovateľov zručnosti Daniely Steelovej zaodhalenú. Žiadne desaťtisíce trpiacich anáhle zmiznuvších intelektuálne ladených kultivovancov neboli. Iba náklady kníh dosahovali toto číslo….
Náhradou vytúženého, prinajmenšom čiastočne (ale omnoho viac než Sloboda či Johanides) zakazovaného braku bola dets k á d obrodr užná l i t e r a t ú ra. Práve t ú žb a p onedostupnom ovocí angloamerickej fantastiky či hororu položila základy hnutiu československého fandomu. Režim programovo vydával, čo ľudia nechceli, nevydával to, čo chceli. Takto fungujúci literárny proces bol však ibadeformovanou ilúziou, takže jeho sledovaním sa vsúčasnosti nedajú určiť reálne čitateľské preferencie. Znákladu kníh sa často predal zlomok. Predpokladám, že obrovské haldy vtedajších zberných surovín byzrejme vedeli svoje. Absurdita reality zasa razpredčila fantastiku Bradburyho pálenia kníh v451stupňov Fahrenheita… Rád bysom sa mýlil… lenže prosto potom… kultivovaní intelektuáli nezmizli, lebo neboli, knihy však áno. Dobre… aleprečo teda nezmyselne vysoký počet výtlačkov? Nuž… ZSSR bezpochyby vyše štyri desaťročia vydával najviac kníh nasvete amy sadodnes nevieme zbaviť smutnej hrdosti nakultúrnosť, ktorá zmizla šibnutím čarovného prútika, lebo nebola takou, akosme si ju ačiastočne aj naďalej nahovárame. Nie, ľudia neohlúpli. Aninezmúdreli. Sú takí, ako sa im dá znesiteľne žiť. Apropaganda víťazí ďalej. Štefan Kuzma sa vknihe Piaty západ slnka nenadarmo zmieňuje onezničiteľnom epose socializmu.
V dôsledku zmienených skutočností namiesto literárneho procesu pri spätnom pohľade dopredrevolučného obdobia máme pred sebou omnoho väčšmi legendu o literárnom procese ako o súručenstve kultivovaných ľudí v tichom odpore voči režimu prahnúcich pointelektuálne vysoko náročnej literatúre. Namiesto reálnej situácie dívame sa naliteratúru (ale aj iné druhy umenia) očami elitnej, avšak prudko menšinovej skupinky, ktorá stále vidí celok (PROCESU) kompaktne. Vskutočnosti však pokračuje, šíri sa a rastie počet mnohosti procesov. Nastal čas pokúsiť sa ojej zviditeľnenie. Aj vmene bežného čitateľa.
