Preklad ako autonómna profesia

Tünde Mészáros o poézii, výzvach prekladu aj maďarskom literárnom kontexte.

Tünde Mészáros, bratislavská rodáčka žijúca v Budapešti, patrí medzi najvýraznejšie prekladateľky súčasnej slovenskej literatúry do maďarčiny. Jej jazyková citlivosť, schopnosť prenášať poetickosť a presnosť originálu, ako aj hlboké porozumenie kultúrnym nuansám, ju radia medzi dôležité osobnosti literárneho prekladu. Počas májovej rezidencie Trojica Air v Banskej Štiavnici pracuje na preklade zbierky Domáce práce Juliany Sokolovej. V rozhovore sMichalom Krížom pre banskoštiavnické noviny hovorí o tom, prečo nemusia byť prekladatelia poézie sami básnikmi, ako funguje literárna cirkulácia medzi jazykmi, i o tom, akú rolu pri uvádzaní nových diel na knižný trh zohrávajú médiá.

Online diskusiu sautorkou aprekladateľkou si môžete pozrieť na našom 첹á.


MK: Mali by podľa Vášho názoru prekladať básne len básnici?
T. M.: Samotný fakt, že tu teraz práve trávim mesiac prekladom básnickej zbierky, už pravdepodobne sám o sebe zodpovedá túto otázku – záporne. „Básne“ som písala naposledy vo veku, keď ich píše asi každý, ale v nejakom bode dospievania dospela aj moja schopnosť sebareflexie na istú úroveň, a tým pádom som ušetrila svet od svojej ďalšej tvorby.

Neraz som už, samozrejme, počula kategorický výrok, že poéziu by mali prekladať iba básnici. Nuž, neviem – myslím si, že prekladanie je jednoducho iná profesia. Existuje veľa básnikov a poetiek, ktorí majú všetky potrebné predpoklady a robia geniálne preklady – ale poézia je mimoriadne autonómna, a práve preto pre nich môže byť občas ťažké vylúčiť sily generujúce vlastný štýl. My, nebásnici, si možno príliš trúfame, ale aspoň tento problém nám nehrozí.


MK: Knihe preloženej do svetového jazyka sa otvárajú brány aj do prekladu v iných jazykoch?
T. M.: Na túto otázku by asi mohlo dať uspokojivú odpoveď , ktoré má na starosti šírenie slovenskej literatúry vo svete, a tým pádom má komplexnejší prehľad. Spravila som si však teraz taký rýchly prieskum medzi „mojimi“ autormi a došla som k záveru, že tie brány veľa spoločného so svetovými jazykmi nemajú – aspoň teda v prípade maďarčiny nie.

Je to jazyk, do ktorého vzniká veľké množstvo prekladov, a dá sa povedať, že väčšinou v predstihu v porovnaní so svetovými jazykmi. Alebo sa tiež stáva, že je maďarčina jediným jazykom, do ktorého sa – občas popri češtine – niektorí skvelí autori a autorky preložili. Je nepochopiteľné, prečo si napríklad texty takých významných tvorcov, akými sú Veronika Šikulová, Richard Pupala, Silvester Lavrík či Peter Macsovszky, nenašli zatiaľ cestu nikam inam. A pritom za slovenskou literatúrou už dlhšie stojí solídny podporný systém. Jeho existencia je však spolu s inými piliermi kultúry v poslednej dobe ohrozená.


MK: Ako hodnotíte spoluprácu s médiami, ktoré do istej miery môžu ovplyvniť, aby sa prekladané diela dostali do širokého povedomia čitateľov?
T. M.: Táto otázka je oveľa komplexnejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Odolám ale pokušeniu a vyhnem sa úvahám o tom, kto sa vlastne považuje za čitateľa, a či sa bavíme o prekladoch literatúry všeobecne bez ohľadu na žáner.

Ak si pozrieme posledných, dajme tomu, desať rokov, nájdeme medzi titulmi preloženými zo slovenčiny do maďarčiny diela, z ktorých sa predalo 25-tisíc výtlačkov, aj také, z ktorých len dvesto. Čísla pritom vôbec nemusia súvisieť s kvalitou alebo domácim ohlasom daného diela.

Silným mediálnym priestorom pre naše preklady sú literárne časopisy, ktoré sa neraz dokonca potešia „exotickému“ materiálu od susedov. Dôležité je, že tieto platformy nedávajú priestor iba krátkym útvarom, ale poskytujú aj možnosť náhľadu do epických diel dlhšieho charakteru – publikujú úryvky z chystaných románových prekladov, uvádzajúc takto „nový produkt“ na knižný trh, prípadne nové meno do povedomia čitateľa.

Dôležité sú aj neskoršie recenzie či kritiky – slovenské autorky a autori mávajú vynikajúci odborný ohlas.
A v kafépauzách môžeme snívať o svete, kde by sa v televíznych reklamách medzi lipozomálnou kĺbovou výživou a najlepším šampónom na svete objavovali úplne prirodzene aj knihy – či už preložené, alebo v pôvodnom znení.