ղľáԾ
Literárny žáner memoárov jepozoruhodný vtom, že nahliada nahistorickú postavu z mnohých uhlov pohľadu. Zaručuje takobjektívnosť v prístupe k informáciám, anajmä, čitateľovi dokáže týmto spôsobom osobu aspoločnosť sňou spätú plasticky vykresliť aautenticky sprítomniť.
Osobnosť evanjelického farára Júliusa Dérera pôsobiaceho v Modre je v memoároch Pamiatka najsmutnejšia (Tranoscius) poobracaná zkaždej strany prostredníctvom jeho zápiskov, textov, myšlienok a korešpondencie, ale aj rôznych publikácií atextov, ktoré naňho odkazujú, či spomienok priateľov acirkevných predstaviteľov. Znich si možno utvoriť obraz muža pevných zásad, morálky aviery, badokonca ho možno nazvať hrdinom vpôvodnom význame slova, nie vtom postmodernom. Azda najsilnejšie na čitateľa zapôsobí, ako počas druhej svetovej vojny ochraňoval židovské deti.
Zostavovateľ Martin Šefranko ponechal Dérerovu korešpondenciu autorské texty a publikované príspevky vpôvodnom jazyku, čo prispieva kešte väčšej autenticite. Väčšina textov sazaoberá životom kňaza v40.a50.rokoch minulého storočia. Zámer editora jeteda evidentný: uviesť donových súvislostí staré krivdy spáchané oboma totalitnými režimami. Keď komunistická strana uchopila všetku moc vštáte, začala realizovať spoločenské čistky aDérer sastal jednoducho nepohodlným. Vznieslo sa naneho niekoľko obvinení – že jeho synodišiel dozahraničia aaj tamzostal, že dalteológovi predniesť poburujúcu báseň, že chcel vyštvať bohosloveckú fakultu preč z Modry… Dlho a intenzívne bojoval proti ohováračstvu, ahoci sa vyšetrovaním potvrdila nepravdivosť sťažností, zprestížnych dôvodov sa pôvodné rozhodnutie nemohlo zmeniť azModry, kde pôsobil takmer celý život, musel odísť.
„Ide teda oprestíž! Nie opravdu aspravodlivosť!“ ťažká si Július Dérer, atým potvrdzuje slová mnohých spisovateľov, no na um miprichodia práve tieKunderove. Všetkým záleží len naobdive anie naskutočnosti, píše vosvojom románe Nesmrteľnosť. Nezabudlo sa však na všetko dobré, čo Július Dérer vykonal, akodokazujú mnohé svedectvá jeho priateľov.
