ղľáԾ
Vdruhej polovici marca prebleskla médiami správa oúmrtí ruského spisovateľa, publicistu asvojrázneho politického aktivistu Eduarda ձᲹԴDZč Limonova, vlastným menom Savenko, ktorá zapadla vprívale informácií osvetovej pandémii. Autor si budoval svojím dielom aživotom pomník, sníval ohrdinskej smrti aprorokoval, že deň jeho smrti bude vRusku dňom národného smútku.
Limonovovo literárne alterego, postava jeho najslávnejšieho románu Edáčik („Edik“ vorigináli), ktorý je vnašich končinách dostupný len včeskom preklade Libora Dvořáka, sa vzáverečnej scéne zastrája: „Vždyť jsem hoch ke všemu odhodlaný. Avynasnažím se lidem něco dát. Své hrdinství. Svou nesmyslnou smrt. Ačkoli, jaképak vynasnažím se. Snažím se už třicet let. Já prostě dám.“ Vosvetle týchto ambícií je jeho skon vlastne smutne paradoxný. Limonov skonal nenápadne vo veku 77 rokov po dlhej chorobe, vtieni udalosti, ktorá zmení svet viac ako revolúcia, ktorú opakovane vo svojich knihách vzýval.
Predstaviteľ egoliteratúry
Oddeliť od seba život adielo Eduarda Limonova je nemožné. Dnes by literárna veda označila jeho písanie pojmom „autofikcia“ – udalosti vjeho textoch sú nepochybne autobiografické, tak ako je ich hrdina, heroický narcis, miestami neznesiteľný, nepochybujúci osvojom veľkom poslaní, vášnivo sa dožadujúci, aby ho svet, ktorým ale pohŕda, uznal. Text však neradno čítať inak ako fikciu, fakty života sú umeleckými prostriedkami akonvenciami pretavené do literatúry. Limonovovu sebaštylizáciu histriónskeho egotika, škandalistu, punkera pohŕdajúceho konvenciami, ktorá ztextov prenikala do života, jeho publicistiky apolitickej aktivity, však sprevádza neprehliadnuteľný talent, ktorý ho výrazne odlišuje od záplavy iných egomaniakov vyčíňajúcich vumení aliteratúre.
Faktom tiež je, že Limonovov život vžiadnom prípade nebol nudný adočkal sa aj románového spracovania iným autorom. Vroku 2014 napísal román snázvom Limonov francúzsky spisovateľ, ďalší predstaviteľ egoliteratúry, Emmanuel Carrère. Poňal ho ako svoje svedectvo o ruskom spisovateľovi, ktorý ho istým spôsobom fascinoval asktorým sa sám na rôznych úrovniach konfrontoval. No nezavďačil sa, Limonov Carrérov román osebe, vraj, nedočítal.
Chuligán z Charkova
Eduard Savenko sa narodil vroku 1943, vrodine dôstojníka sovietskej armády, prežil divoké „chuligánske“ dospievanie vCharkove. Ovplyvnený Blokom začal písať básne, prešiel rôznymi zamestnaniami, privyrábal si ako krajčír. Sám dbal na svoj zovňajšok, šil si džínsy aniektoré zdroje píšu, že ich ušil aj pre Bulata Okudžavu. ZCharkova následne viedla cesta do moskovského undergroundu, kde na seba upozornil ako básnik. Svoje verše apoviedky vydával vsamizdate. Vroku 1974 sa rozhodol emigrovať, po rôznych peripetiách na trase Viedeň, Taliansko skončil vSpojených štátoch, vNew Yorku. Sklamaný Západom, emigráciou, opustený manželkou tu napíše svoj legendárny škandalózny román – Eto ja Edik, ktorý, vraj, odmietne tridsaťdva vydavateľov, až ho vroku 1980 publikuje parížske vydavateľstvo Pauvert. Vroku 1980 odchádza zUSA do Francúzska, zaprisaháva sa už nikdy nevkročiť do Štátov, čo vlastne aj dodrží.
Politické performancie
Román mu prinesie slávu, možnosť publikovať ďalšie knihy, hoci ohlas podobných rozmerov, aké priniesol jeho románový debut, sa už nedostavil. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vracia do vlasti atu začína jeho divoká jazda politikou. Jeho účasť vkonfliktoch vojny na Balkáne, ako aj na území rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu, založenie obskúrnej Nacionálnej boľševickej strany, zatknutie a pobyt vo väzení pre pripravovaný puč vAltajskej oblasti, ktorý pripomína skôr frašku ako seriózny politický akt, zblíženie sa sprotiputinovskou opozíciou anásledný príklon kvládnej moci (podpora anexie Krymu) – ztoho všetkého sa nám zdoterajšieho stredoeurópskeho pokojného bezvetria krúti hlava. Vsituácii konca dejín, ktorú sme žili vdeväťdesiatych rokoch, sa tieto excesy aavantúry mohli považovať za pokračovanie jeho umeleckého gesta, ako perfomance vpriestore politiky. Avšak čo vsituácii, keď sa stali súčasťou hlavného prúdu ruskej politiky apropagandy, keď sa hrozivo realizujú vnašej každodennosti? Sú možno veci, ktoré by mali ostať na pôde umenia aneprenášať sa do dejín avlastne reality vôbec.
Neskorý romantik
Poďme však späť kLimonovovi-umelcovi, pretože to je podstata všetkých jeho aktivít. Jeho sebaštylizácia, umelecká aživotná, spája prvky dandyovstva a avantgardného škandalizmu. Ich stopy vidno vmladíckych bohémskych šarvátkach vCharkove, vokázalom pohŕdaní prízemnými konvenciami západného životného štýlu, emigrantského prostredia, v jeho rúhačskej neúcte ku kultúrnym modlám (jedným zjeho „obľúbencov“ bol básnik Brodskij).
Limonovov hrdina bol neskorý romantik nenávidiaci svet, presvedčený osvojej intelektuálnej amorálnej prevahe nad ním, no zároveň túžiaci po jeho uznaní a láske. Alebo, ak siahneme po ďalšej figúre literárnej tradície, je to bohémsky Rastignac 20. storočia, vyzývajúci svet, konkrétne hektický aľahostajný New York, ktorý ho obral ostatus, peniaze ilásku a vytisol ho na perifériu, na súboj: „Buď tohle město zmákne mě, nebo já zmáknu město.“
Vo svojich výbuchoch nenávisti Limonovov Edáčik deklaruje: „Odjakživa nenávidím minulost ve jménu přítomnosti.“ Toto konštatovanie by nepochybne podpísal každý umelec-vizionár, napokon autor sa hlásil ktradícii ruskej avantgardy (Blok, Majakovskij, Chlebnikov). Ako však upozorňuje český rusista Tomáš Glanc vprofile Limonova včasopise Revolver Revue zroku 1994, tieto provokatívne gestá sa do ničoho neskladajú, ostávajú len pri deklarácii neprispôsobiť sa: „Jednotícím bodem nestálého unikání, drobení a proměnlivých definic sebe sama je pouze centrální postava.“
Monštruózny egocentrizmus
Vegocentrizme je Limonov až monštruózny, čo nie je náhodný pojem. Práve tento rok vyšla včeskom preklade jeho séria portrétov rôznych osobností snázvom Posvátná monstra. Limonov vyberá nesúrodú pestrú zmes osudov osobností dejín, umenia akultúry zrôznych časov, aby sa snimi nejakým spôsobom pomeral aspojil ich príbehy stým svojím.
To, že úbežníkom umeleckého sveta Limonova je silné ego jeho hrdinu (prípadne, ak chceme – autora), sa zreteľne ukazuje už vgrandióznej úvodnej scéne jeho debutového románu. Polonahý protagonista sedí na balkóne na šestnástom poschodí ošarpaného hotelu Winslow. Edáčik sedí, drevenou lyžicou, ktorú má zRuska, pojedá šči azvýšky pľuje síru na celý svet, ktorý hozradil. Postupne sa však začnú spod tohto príbehu zneuznaného ega vylupovať originálne – zábavné, melancholické, dojemné ifraškovité – príbehy ľudí zokraja, emigrantov, stratených existencií, ktorí vo svojej vlasti zanechali všetko, čím kedysi boli. Podobný postup vidíme ivjeho poviedkach The death of Teenage Idols aá, ktorá inšpirovala básnika (obe vyšli včasopise Revolver Revue vroku 1994) – hrdina už potvrdený vrole veľkého spisovateľa nahliada na osudy ľudí, ktoré kýmsi boli, no čas ich nemilosrdne zvalcoval. Práve tento ľudský rozmer, spájajúci egocentrického spisovateľa, pofidérne existencie, starcov astareny, rockové hviezdy ku koncu kariéry predstavuje moment, keď Limonov dostane ičitateľa či čitateľku, ktorí pre umeleckú excentrickosť asebastrednosť nemajú práve zmysel aocenia tieto momenty stíšenia intenzívneho ega, spod ktorého prebleskne autorov nespochybniteľný umelecký talent.
Ivana Taranenková
Literárna vedkyňa a riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), spoluautorkou publikácie Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014) a kolektívnej monografie Konfigurácie realizmu (2016), editorkou viacerých literárnovedných zborníkov a výberov zo slovenskej prózy 19. storočia.
Foto Wikipedia / Dmitry Rozhkov
.
