ղľáԾ
T. Š. Heribanová odhaľuje doposiaľ neprebádanú, resp. kontroverzne prijímanú oblasť Kästnerových kabaretných textov, bytostne spätých scelospoločenským dianím vo Weimarskej republike.
„Mali sme strach pred touto vojnou.
Apotom nás do nej vtiahli.“
(Erich Kästner: Primáni vuniforme, 1929, s. 139)
Monografia Prípad Erich Kästner: Lyrikou proti totalite. Roky odporu 1923 – 1933je precíznym spojením dlhoročnej vedeckej práce Tamary Šimončíkovej Heribanovej, zameranej na tvorbu nemeckého spisovateľa Ericha Kästnera (1899 – 1974) vširších kontextoch, sjej spisovateľským naturelom aestetickým cítením (nádherné ilustrácie Františka Hříbala). Autorka odhaľuje doposiaľ neprebádanú, resp. kontroverzne prijímanú oblasť Kästnerových kabaretných textov, bytostne spätých scelospoločenským dianím vo Weimarskej republike, ale zároveň predkladá veľmi aktuálny acitlivý seizmograf ruptúr všeobecných aj intímnych dejín, ktoré človeku dokážu zobrať pôdu pod nohami. Aj napriek tomu, že umenie vznikajúce vo weimarských „zlatých dvadsiatych rokoch“ sa dodnes považuje za stelesnenie etablujúcej sa demokracie a slobody slova, autorka veľmi presvedčivo odkrýva odvrátenú tvár tohto obdobia, ato jednak prostredníctvom detailnej práce sdobovými písomnosťami, vedeckými prácami, so súkromnou korešpondenciou (najmä sKästnerovou matkou Idou Kästnerovou) či denníkmi, ale predovšetkým prostredníctvom analýzy a interpretácie Kästnerových umeleckých textov, ktoré sa v rôznej miere vymykali podmienkam provizórnej slobody tlače azároveň podnecovali celospoločenskú zmenu.
Kabaret ako „umenie malých úderov“ (s. 165) sa tak vmnohých prípadoch stával opozíciou oficiálnej kultúry a naliehavým hlasom generácie otvorene ironizujúcej politické heslá, reagujúcej na úpadok ademoralizáciu industrializovanej apostupne militarizovanej spoločnosti avkonečnom dôsledku podnecujúcej aktívne počúvanie publika – vzbudenie emócie vovšetkých spoločenských vrstvách. Kästner totiž „poukazuje na necitlivosť spoločnosti, ktorá sa dotýka všetkých, amôže na ňu skonať ktokoľvek“. (s. 103)
Podľa Franza Kafku „by umenie malo slúžiť ako sekera na zamrznuté more vnás“, malo by byť hnacou životnou silou ako pre jeho tvorcu, tak pre recipienta. Funkcia recipienta – diváka je vprípade kabaretných predstavení nosná, keďže jedným z cieľov kabaretných textov, ale aj umenia ako takého, je reakcia – či už vrovine emócie, alebo samotného činu. Piliere kabaretu, ktorý je pomerne rozmanitým žánrom patriacim do divadelného umenia, napokon stoja na bezprostrednej adresnosti textu širokému publiku, na schopnosti osloviť azapôsobiť na všetky spoločenské vrstvy. Tamara Šimončíková Heribanová vtejto súvislosti približuje charakter tzv. úžitkovej lyriky (Gebrauchslyrik) Ericha Kästnera z obdobia Weimarskej republiky. Ide totiž o texty koncipované pre kabaret 20. rokov 20. storočia, vktorých sa prelína vážnosť tém, vychádzajúca najmä zo sociálno-kultúrnych aspoločensko-politických podmienok doby, shumorom, iróniou a najmä so zrozumiteľnosťou. Kästnerova snaha o oslovenie čo najširšieho publika zrozumiteľnými textami vychádzala zúžitkovej funkcie kabaretnej tvorby – ale so zachovaním jej umeleckej hodnoty –, keďže autor vnej videl predovšetkým možnosť šírenia antimilitaristického posolstva uprostred hospodárskej amorálnej krízy ústiacej do druhej svetovej vojny.
Priamu vojnovú skúsenosť Ericha Kästnera so smrťou autorka vymedzuje ako určujúci kontext, ktorý podmieňuje autorskú poetiku aosobitosť jeho apelatívnej občianskej lyriky zmedzivojnového obdobia. Tamara Šimončíková Heribanová tak svojou monografiou pokračuje vKästnerovom presvedčení onevyhnutnosti sprítomňovať spomienky na hrôzy anezmyselnosť vojny, keďže ide ovečne sa opakujúce dejinné ruptúry, ktoré spôsobujú (nielen) morálny kolaps spoločnosti vminulosti aj v súčasnosti. Už len samotným vymedzením motívu smrti ako následku asúčasti generačnej skúsenosti autorka naznačuje, že vmonografii zohrávajú osobitnú úlohu práve tie kabaretné texty, ktoré sú znepokojujúcimi obrazmi chudoby, vykorisťovania, zlyhania medziľudských vzťahov, samoty, duševnej prázdnoty, akéhosi odľudštenia vyúsťujúceho až do smrti. Ide obásnické obrazy sautobiografickými presahmi, kde „je vojna zobrazená ako spúšťač straty detstva. Vojna evidentne zmenila Kästnerovo videnie sveta. Nezrelý gymnazista – už nie dieťa aešte nie muž – sa stal proti vlastnej vôli vojakom“ (Šimončíková Heribanová, s. 115 – 116).
Monografiu považujem za relevantnú súčasť výskumu umeleckej tvorby medzivojnového obdobia, pretože prostredníctvom dôkladných analýz Kästnerovej kabaretnej tvorby ajej výpovednej hodnoty v sieti mimoliterárnych kontextov (metodologický model Márie Bátorovej „autor – text – čitateľ aich kontexty“) autorka dokazuje, že ide o autentické umenie, ktoré je intímnou, ale zároveň priamou reakciou na opakujúce sa „tu ateraz“. Umenie, ktoré je volaním poznovunájdení toho, čo sa aj vdnešnej dobe vytráca, po obyčajnej ľudskosti.
Zuzana Kopecká
Absolventka učiteľstva slovenského jazyka, literatúry a výchovy k občianstvu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave. Je spoluzakladateľkou Educat – vzdelávacieho centra v Nitre. Pôsobí ako jazyková redaktorka vo vydavateľstve Brak a ako knihovníčka a organizátorka vzdelávacích a kultúrnych podujatí pre deti a mládež v Krajskej knižnice Karola Kmeťka v Nitre. Vyšla jej monografia Symptómy literárnej moderny vslovenskej ačeskej medzivojnovej próze (Veda, 2022).
Tamara Šimončíková Heribanová: Prípad Erich Kästner. Lyrikou proti totalite. Roky odporu 1923 – 1933
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022
