ղľáԾ
Slovenského prekladu sa vďaka dvom rôznym vydavateľstvám vroku 2022 dočkali romány ܲٱľ á britského filozofujúceho spisovateľa, podľa všetkého veľkého intelektuála bibliofila, ale tiež kontroverznej postavy literatúry druhej polovice 20. storočia Johna Fowlesa.
Kvintesenciu týchto azda najzásadnejších próz Fowlesa ako dôležitého autora prechodu medzi modernou postmodernou pritom možno lapidárne vyjadriť pomocou jedného slovného obrazu: muchy vpavučine. Stopa, ktorú John Fowles zanechal vdejinách slovesného umenia od druhej polovice 20. storočia, nie je odtlačkom chodidla na pieskovej pláži, ku ktorej sa blíži príliv. Naopak, po autorovi zostal celý rad textov (ťažiskovo próz vtomto rámci najmä románov), ktoré zarezonovali rezonujú, zohrali zpohľadu súčasnosti stále zohrávajú podstatnú úlohu vtom, kam sa uberala povojnová britská, európska, ba isvetová literatúra. Fowles je jednoducho dôležitým dielikom skladačky. Ato platí aj napriek tomu, že jedno konkrétne, presnými súradnicami vymedzené miesto vonej skladačke sa mu vskutočnosti hľadá len ťažko. Sám autor by pritom, dovolím si tvrdiť, bol najradšej, keby sa mu nehľadalo vôbec. Vpredslove kslovenskému prekladu svojej „rozkošatenej“ prózy á (The Magus, 1965; slovensky: 2022) napokon nenápadne, akoby medzi riadkami tematizovania podstatnejších problémov, konštatuje: „Niekedy prestávam dúfať, že sa celkom vytratím zmysle súčasného študenta.“ (á, s. 10)
Fowles sa vo svojich dielach imimo nich – nazdávam sa, že nielen viacúrovňovo, ale aj celkom programovo – vzpiera čierno-bielosti, jednoznačnosti poriadkom rôzneho druhu. Uvedené akoby potvrdzovala aj obálka českého prekladu jeho knihy esejí, inak svojho druhu autorovho manifestu, Aristos (The Aristos; česky: 2007), ktorá má voriginálnom vydaní zroku 1964 príznačný podtitul „autoportrét vmyšlienkach“. Obraz morskej hladiny je fragmentarizovaný mriežkou štvorčekov, jedinou časťou obálky vymykajúcou sa rastru je biela plocha nie práve súmerného tvaru smenom autora názvom knihy. Aristos je zbierkou poznámok myšlienok, akýchsi filozofických kvázi-aforizmov, vktorých tridsiatnik, teda nie päťdesiatnik ani sedemdesiatnik, Fowles zachytáva obraz samého seba a svojich svetonázorových pozícií. Včasto citovanom fragmente zanotácie pritom, odmietajúc obmedzenosť kategorizačných „nálepiek“ a vzhode sexistencialistickým videním sveta forsírujúc individualizmus, píše: „V knize Aristos je mým prvořadým zájmem chránit svobodu jednotlivce proti hrozbě všech tlaků, které ho v našem století nutí k tomu, aby se přizpůsobil. Jedním z takových tlaků, který působí na nás na všechny, a zvlášť na ty, kteří se dostali do veřejného povědomí, je snaha označit člověka tím, za co dostává peníze a získává slávu – označit ho jako to, k čemu ho jiní lidé nejvíc chtějí využít. Řekneme-li o člověku, že je instalatér, popisujeme pouze jednu stránku jeho osobnosti a zároveň celou řadu jiných stránek zamlžujeme. Jsem spisovatel a nestojím o žádné konkrétnější vězení než je to, které jsem sám vyjádřil pomocí tištěných slov. Z osobního hlediska jsem tedy tuto knihu napsal hlavně proto, abych oznámil, že nehodlám vstoupit do klece s visačkou ,romanopisecʻ J. F.“
Experimentátor vheuristickom mlyne
Visačka románopisca nie je jedinou visačkou, sktorou sa Fowles mal problém identifikovať, zrejme preto, že nechcel, aby vsúvislosti sním dochádzalo kzjednodušujúcej synekdochizácii práve zahmlievaniu neverbalizovaného či neexponovaného. Rovnako – ako to vdoslove kslovenskému prekladu jeho prvotiny ܲٱľ (The Collector, 1963; slovensky: 2022) pripomína aj Jana Žiláková – „odmietal nálepku experimentálneho autora“ (ܲٱľ, s. 287). Fowlesove práce však rukolapne potvrdzujú, že jedno idruhé označenie naozaj je namieste. Ato aj napriek tomu, že Aristos nie je jedinou Fowlesovou nerománovou prácou – publikoval napokon aj esejistický text Strom (The Tree, 1979; česky: 2001), venovaný téme prírody vo väzbe na seba samého, ľudí, civilizáciu, ale aj literatúru/písanie.
Fowlesovu tvorbu každopádne definujú romány, v ktorých prekračuje hranice rôzneho druhu narúša tak jestvujúce poriadky – a tiež rôzneho druhu. Napríklad románový text Milenka francúzskeho poručíka (The French Lieutenant´s Woman; 1969, slovensky: 1972), ktorý sa podobne ako ďalšie Fowlesove knihy dočkal aj filmovej adaptácie (hlavné úlohy vrovnomennom filme Karla Reisza stvárnili Jeremy Irons Meryl Streepová), vsebe spája to, čo bolo, stým, čo je, resp. klasickosť tradičnosť na jednej strane (viktoriánska literatúra špeciálne viktoriánsky román) novátorstvo vpodobe typických postmodernistických postupov (viacvrstvovosť, intertextualita, experimenty skategóriou rozprávača metafickiou, atribúty historiografickej metafikcie) na druhej strane. Do veľkej miery experimentálne sú aj Fowlesove ďalšie románové texty – sčasti autobiografický a kompozične zaujímavo vystavaný Bildungsroman Daniel Martin (Daniel Martin, 1977; česky: 2002), Mantissa (Mantissa, 1982; česky: 1999), na úrovni výrazu aj smodmi komiky pracujúca próza oesencii literatúry/tvorby, ktorá zachytáva konfrontácie, dialogické iiné, medzi spisovateľom jeho mnohotvárnou múzou, či na prvý pohľad historická, vskutočnosti však fundamentálne žánrovo-hybridná fikcia Larva (A Maggot, 1985; česky: 2001).
Ako to popri románoch potvrdzuje aj zbierka próz Ebenová veža (The Ebony Tower, 1974; slovensky: 1986), Fowlesovo literárne novátorstvo je každopádne práve ako vkoreňovom systéme stromov previazané snepopierateľnou štylistickou zručnosťou citom pre písanie vôbec, extenzívnym literárno-kultúrnym prehľadom, resp. erudíciou, neobmedzujúcou sa vkontextoch literatúry iba na to „vysoké“ (kánon), intelektuálstvom, ktoré je však vprípade ochoty vydať sa do ebenovej (nie slonovinovej!) veže jeho tvorby čitateľsky dostupné. Ahoci denníky, ktorých prvá časť vyšla knižne vroku 2003 druhá rok po autorovej smrti, teda vroku 2006, na Johna Fowlesa ako človeka nevrhajú práve najlepšie svetlo (v britskom denníku The Guardian nie nadarmo vyšla vtom čase recenzia druhého dielu spríznačným názvom The Diary of Misanthrope), jeho význam ako spisovateľa sa, mám pocit, zásadnejšie neznehodnotil.
Muchy vpavučine
Aj keď Fowles, ako otom písal vo vyššie citovanom fragmente, vo vzťahu ksamému sebe odmietal iné ako vtlačených slovách vyjadrené väzenie, práve tento tematický element definuje dve jeho kľúčové prozaické práce – román ܲٱľ vdoslovnej, román á vobraznej podobe. Možno vtomto kontexte nie je nezaujímavé podotknúť, že na rukopise áa Fowles pracoval ešte pred tým, ako napísal ܲٱľa vrátil sa knemu až po úspechu prvotiny.
Zatiaľ čo psychologický triler ܲٱľ tematizuje väzenie, ktoré pre mladú ženu, umelecky nadanú Mirandu, inak kľúčový exponát svojej zbierky, pod svojím domom vybudoval čudácky úradníček, „markíz chrobákov“ pseudo-Caliban Ferdinand Clegg, román-pavučina á je zosnovaný okolo väzenia menej hmatateľného, síce väzenia manipulatívych mystifikácií, iluzívnych hier či rovno simulakier a metadivadelných konštrukcií, vktorom sa vďaka majstrovi v„preskupovaní reality“ Mauriceovi Conchisovi ocitne mladý učiteľ angličtiny ďaleko od domova Nicholas Urfe. Hoci názov ostrova, na ktorom sa veľká časť deja knihy á odohráva, vpreklade zgréčtiny údajne znamená „oplotený ostrov“, to, čo zakúša hlavný hrdina spolu sním čitatelia, vyvoláva skôr dojem, že Fraxos je bludiskom len smalým množstvom stien. Lenže zdanie zvykne klamať, tak podstatnú časť príbehov oboch väznených vlastne do veľkej miery vystihujú Mirandine slová: „Vidím cez steny, preto sa mi zdá, že ešte môžem uniknúť. Mám nádej. Je to však len ilúzia.“ (ܲٱľ, s. 214)
Fowlesove romány sa vmnohom odlišujú (trebárs v rozsahu nielen vsúvislosti spočtom strán, ale aj ako kompozično-sémantickom princípe, ܲٱľ je napokon nepomerne priamočiarejšia, menej meandrovitá literárna výpoveď ako á), dosť toho však majú aj okrem nosného motívu väz(n)enia spoločného. Napríklad skutočnosť, že oba možno čítať interpretovať rozlične, alebo kľúčový moment – to, že oba bazírujú na dynamike nerovnej dvojice protihráčov: „pavúka“ „muchy“. Tento element má pritom vkontexte oboch románov, aspoň tak sa mi to javí, zásadný existenciálny presah. Tak vrománe ܲٱľ, ako vrománe á sa John Fowles prostredníctvom svojich postáv totiž dotýka – a opakovane – témy Boha: „Ak je Boh, je to obrovský hnusný pavúk vtemnote.“ (slová Mirandy; ܲٱľ, s. 260) / „Preto som nikdy neveril vBoha. Myslím si, že sme len hmyz, chvíľu žijeme, potom zomrieme, to je všetko. Nikto snikým nemá zľutovanie. Ani za Veľkou hranicou nie je nič. Ani tá hranica neexistuje.“ (slová Ferdinanda Clegga; ܲٱľ, s. 280) Anapokon slová jednej zo ženských hrdiniek knihy, ktorú John Fowles pôvodne plánoval nazvať Bohohra, teda románu á: „Naozaj sme iba muchy vjeho (Conchisovej – dopl. M. B.) pavučine.“
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej umeleckej komunikácie pri Katedre etiky estetiky (FF UKF vNitre). Učí píše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
John Fowles: ܲٱľ
Preklad: Ivana Hostová
Bratislava: Brak, 2022
John Fowles: á
Preklad: Jozef Kot
Bratislava: Ikar – Odeon, 2022
