ղľáԾ
Eugen Gindl: Zaživa vTramtárii
Ivanka pri Dunaji: F. R. & G., 2020
Prvý raz ho na Slovensko priviedol Bajza, potom Feldek ateraz Eugen Gindl vo svojej knihe Zaživa v Tramtárii, ktorá vyšla vo vydavateľstve F. R. & G. Podľa potrieb autorov má René vždy inú podobu; teraz je to vzdialený potomok baróna (von und zu) Münchhausena so slovenskými koreňmi ado nevábnej krajiny svojich predkov sa vracia ako špión.
Vybral si ho utajený hodnostár Únie Don Varlet, ktorý si prostredníctvom takýchto prieskumníkov vytváral obraz o budúcich členoch EÚ. René sa na túto úlohu dal preto, lebo sa zaľúbil do veselej abezstarostnej slovenskej brigádničky Euridiky, ktorá mu povedala: „Strašne ťa ľúbim, ale dám ti, až keď si ma nájdeš na Slovensku.“ Spoločníka pri putovaní mu robí ľahko skeptický domorodec Van Stiphout.
Recept na halászlé
Reného príchod na Slovensko sa začína vHeinburgu, lebo tam sa končila púť štvrť milióna Slovákov vroku 1989, aby sa pozreli na Devín zdruhej strany hranice, čo mali štyridsať rokov zakázané. Preto tam vstúpili ako do zasľúbenej krajiny, kde sa však na nich dívali skôr snedôverou.
Vobchodoch sa objavili nápisy „Nekradnúť“, ale keď vnich zistili, že im tí noví návštevníci pekne zvyšujú obrat, vymenili to za „Hovoríme po slovensky“. Včase Reného návštevy už bolo toto všetko minulosťou, vzrušené debaty sa premenili na „jalové výmeny názorov rovnako zmýšľajúcich“ adialóg nahradili neplodné polemiky.
Ozložitom spolužití národností na území Žitného ostrova informuje Pišta Horváth, potomok chorvátskej rodiny Živkovič-Horváth, ktorá sa asimilovala vokolitej maďarskej komunite, no po druhej svetovej vojne sa reslovakizovala, Pištovi synovia sa oženili so Slovenkami, dcéra si vzala Maďara.
Cítia sa tu doma. Jeho recept na halászlé je podľa Van Stiphouta možno aj návod na spolužitie: „Čím viac druhov rýb, tým lepšie halászlé.“ (s. 61) Ale dejiny tohto územia, uložené vhlavách jeho obyvateľov, takú optimistickú odpoveď nepripúšťajú. Maďari aSlováci vidia minulosť svojich krajín odlišne, preto na veľa otázok odpovede meškajú.
Skutočnosť ako prelud
Eugen Gindl nazval svoju knihu Zaživa vTramtárii satirickou reportážou, preto po prekvapujúcej vsuvke okravate komisára Verheugena afrivolnej kapitolke oEuridikinej peep-show môže nasledovať rozhovor spopredným intelektuálom, ktorý má také zložité meno, že ho Van Stiphout musí Renému napísať verzálkami, keď ho ten chce uviesť vo svojej správe Donovi Varletovi.
Referuje v nej, ako ho Van Stiphout neraz upozornil, že Slováci neveľmi dôverujú prítomnosti, lebo sú presvedčení, že to, čo prežívajú, je iba akýmsi predstavením, „pričom pravá skutočnosť sa skrýva kdesi vglobálnom zákulisí. Táto skepsa je podľa neho pascou, zktorej aj tá najhmatateľnejšia skutočnosť vyzerá ako prelud, alebo – ako to najčastejšie označujú – ,ojeb’. (Toto slovo nedokážem presne preložiť)“. (s. 95)
Nikto sa ho, napríklad, nepýtal na udalosti zkonca roku 1989. Má dojem, že po trinástich rokoch už túto tému pretriasajú iba intelektuáli aaj tí sa vnázoroch na ňu zriedka zhodnú. „Nevedia sa dohodnúť na tom, či to, čo stakou eufóriu prežívali, bola naozaj revolúcia alebo iba „vynegociovaná zmena režimu“, utajenými rokovaniami pripravený prevrat, do ktorého bola prefíkane vtiahnutá verejnosť, aby udalosti vpriamom televíznom prenose nadobudli charakter „všeľudovej vzbury“ proti komunistom. Napokon, kto je autorom etikety „nežná“ (či jeho západného pendantu „zamatová“), ktorá túto revolúciu premenila na sugestívnu ochrannú značku na svetovom mediálnom trhu? Nebol to náhodou niekto zoZápadu...?“ (s. 96 – 97)
Od socializmu ku kapitalizmu
Novohrad nie je na Slovensku vychytenou turistickou destináciou, ale naši cestovatelia nie sú roztržití turisti azaujímavé veci vedia nájsť všade. Okrem toho, intelektuál so zložitým menom Reného varoval, že Van Stiphout mu predstaví Slovensko ako panoptikum bizarnosti. Anaozaj, čoskoro strenú slepého astronóma adiskutujú sdezorientovaným inštruktorom navigácie. Ozve sa aj Euridika apozýva Reného do miestneho strediska Recreation center Neolit, kde pracuje.
Ešte predtým sa však chce Van Stiphout pozrieť na čističku odpadových vôd, lebo jeho programom na tejto vandrovke je aj návšteva miest, oktorých voľakedy písal ako reportér obrázkového týždenníka. Zamestnanci čističky získali zlatý odznak Brigáda socialistickej práce, ale na tretiu noc mu prezradili, že „čistička má opolovicu menšiu kapacitu, ako by mala mať, atak čistia iba polovicu odpadových vôd, tú druhú polovicu púšťajú do Beliny bez čistenia“. (s. 122) Preto mali najvyššiu účinnosť čistenia azískali čestný titul. Úrady otom vedeli, ale peniaze na ekológiu neboli aoni jednoducho prišli na rad, lebo ostatné kolektívy už ocenenie dostali. Reportáž spravdivou informáciou nevyšla, titul zostal.
Teraz sa Van Stiphout dozvedel, že kapacita čističky sa nezmenila, no je postačujúca, lebo pokles priemyselnej výroby spôsobil, že objem odpadových vôd sa zmenšil. Na druhý deň sa vmiestnych novinách dočítal ootrave rýb vrieke Belina.
Ako sa prešlo od socializmu ku kapitalizmu ukazuje aj ich návšteva vNeolite. Bývalý pioniersky tábor premenil bývalý vedúci tábora na rekreačné centrum, kde sa mladé dievčatá učia robiť spoločníčky vlepšej (bohatšej) spoločnosti. Abývalí pionieri, ktorí dobre sprivatizovali, si už počas prípravy snimi užívajú, aby vedeli, čo ich čaká.
Autor označil svoju knihu ako reportáž, ale ide skôr oakúsi koláž starších textov, nových postrehov, čiastočných konfabulácií apozoruhodných úvah. To všetko napísané rukou skúseného novinára, ktorý vie narábať sjazykom, čo vporovnaní so slovenčinou mnohých mladých novinárov čitateľa nielen zaujme, ale aj poteší.
František Hruška (1944)
Literárny historik aprekladateľ. Pôsobil na univerzitách vNeapole, Ríme aMoskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve vRíme. Sústavne spolupracoval na katedre romanistiky na FiF UK vBratislave, ktorú viac rokov aj viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám akultúre.
