ղľáԾ
Rimbaud, šestnásťrocný génius
Vlani si kultúrna verejnosť najmä vo Francúzsku pripomenula mnohými podujatiami aknižnými vydaniami 150. výročie narodenia Arthura Rimbauda (1854 – 1891). Pri tejto príležitosti pripravil aj Francúzsky inštitút vBratislave večer venovaný veľkému symbolistickému básnikovi. O jeho živote adiele,najmä o slovenskýchprekladoch, ale aj vplyve Rimbauda na našich básnikov hovoril Ľubomír FELDEK (v jeho preklade vyšli Rimbaudove verše roku 1981 Opitá loď ainé básne aroku 1999 Moje malé milenky). Časť zjeho príspevku aprekladateľskej tvorby vám teraz ponúkame:
20. októbra 1854 sa narodil Jean Arthur Rimbaud, básnik, ktorý preletel oblohou svetovej poézie ako meteorit. Všetko dôležité, čo mal povedať, povedal vpriebehu troch rokov (1870-1873), zvrchovanú platnosť si to však zachovalo až dodnes.
Vôbec prvou básňou, ktorú tomuto predčasne vyspelému mladíkovi vroku 1870 uverejnil časopis La Charge, bola báseň Tri bozky, neskôr premenovaná na Prvý večierok.
PRVÝ VEČIEROK
Už mala takmer dole háby
a veľký, indiskrétny sad
do okien hádzal lístie, sťaby
aj on bol rád, aj on bol rád.
Chúlila telo polonahé
na mojej veľkej lavici.
Triasli sa nôžky na podlahe
sťa v zimnici, sťa v zimnici.
Sledoval som tvár ako z vosku,
tajomný lúč, čo vykrúži
raz bradavku, raz ústa k bozku,
jak malá muška na ruži.
Vybozkával som i jej členky.
Smiala sa nežne surovo
a jej smiech, krištáľovo tenký,
sa rozcvendžal vždy nanovo.
Prosili, aby som už prestal
jej nôžky pod košieľkou: „Dosť!“
Akoby ten jej smiech ma trestal
za moju opovážlivosť.
Bozkával som jej oči dravo –
viečkami jemne zachvela
a vzdorovito mykla hlavou:
„Nie je už toho priveľa?...
Pane, len slovíčko mi dovoľ...“
Vrhol som sa jej do lona
s bozkom, čo zas ju k smiechu pohol
a znova bola povoľná...
Už mala takmer dole háby
a veľký, indiskrétny sad
do okien lístie hádzal, sťaby
aj on bol rád, aj on bol rád.
Šestnásťročný básnik sa rozhodol vstúpiť do francúzskej poézie vsituácii, ktorá bola preňho po každej stránke nepriaznivá. Nielenže bol ešte príliš mladý, ale narodil sa aj vyrastal ďaleko od Paríža, kde sa odohrávalo všetko dôležité. Vrodine, vktorej sa narodil, takisto nebolo chýru o kultúrnych podnetoch – vládla vnej úzkoprsá atmosféra pod dozorom prísnej matky. Anavyše bola vojna.
Apredsa sa Rimbaud dokázal všetkým obmedzeniam vzoprieť. Obmedzeniam rodiny arodného Charleville sa vzoprel svojimi slávnymi pubertálnymi útekmi. Ado Paríža,
keď vinou vojny nechodili vlaky, smelo putoval aj peši. Jedna zjeho najslávnejších básní Moja bohéma (Fantázia) nám prezrádza, ako na to doplatili jeho topánky:
... a s nohou pri srdci do tieňov fantastických
brnkal som veršíky na lýre elastických,
údermi osudu skúšaných topánok.
Rimbaudove topánky na jeho úteky doplatili – moderná svetová poézia však vďaka nim získala sedemmíľové čižmy. Vseptembri roku 1871, vo chvíli, keď Rimbaud priputoval do Paríža na stretnutie sVerlainom aďalšími parížskymi básnikmi, vlastne mal ešte vždy iba šestnásť. No vo vrecku už mal Opitú loď – báseň, ktorá ho ihneď postavila do čela
francúzskej básnickej elity. Bola to báseň sdokonale pevným tvarom azároveň maximálne uvoľnenou imagináciou, vktorej odvtedy hľadajú svoj zdroj ďalšie aďalšie nastupujúce generácie – anielen vo Fancúzsku, ale všade na svete.
Slúži aj ku cti slovenskej poézie, že cieľavedome už niekoľko jej generácií nadväzuje na Rimbauda. Prvé časopisecké preklady sa objavili už vtridsiatych rokoch minulého storočia – darili sa (žiaľ, bolo ich len pár) najmä P. G. Hlbinovi. Jozef Bžoch, ktorý vroku 1947 uverejnil vČase preklad Rimbaudovej básne Գá, bol doňho taký zaľúbený, že kvôli nemu sa rozhodol pre štúdium francúzštiny. Rudo Fabry pomenúva svoju zbierku Ja je niekto iný citátom zRimbauda. Štefan Žáry prekladá kompletného Rimbauda vroku 1948 – vieme, že to bola najhorúčkovitejšia práca jeho života. Dostal totiž signál zvydavateľstva, ktoré sa po „víťaznom februári“ už volalo Pravda, že ak preklad úrychlene nedodá, nepodarí sa ho už vydať. Dodal, podarilo. Dodnes je Štefanovi Žárymu, za to, že to stihol, vďačná celámoja generácia: mohli sme čítať slovenského Rimbauda, súc sami vrimbaudovskom veku. Ahoci už začal zúriť socialistický realizmus, stihli sme tak ešte vpravej chvíli získať aaj cez päťdesiate roky si zachovať povedomie opravej poézii.
Rimbaud inšpiroval aj slovenskú esejistiku. KŽáryho prekladu je pripojená kvalitná štúdia Michala Považana. Krásnu esej osvojej ceste po Rimbaudových stopách napísal Pavol Bunčák. Aspomeňme aj ďalšie rimbaudovské edičné činy. Vroku 1964 vychádza vnakladateľstve Smena bibliofília Opitá loď – vynikajúci preklad Jána Stacha sprevádzajú grafiky Albína Brunovského. Tie získal znova aj čitateľ knihy Opitá loď ainé básne, ktorú pre členov edície KMP vydal Slovenský spisovateľ (1981). Vtom istom vydavateľstve vyšiel vroku 1999 ďalší výber zRimbauda pod názvom Moje malé milenky.
šٰ tieto vydania sú rozobrané aparadoxom slobodného knižného trhu je, že vroku 150-ročného básnikovho jubilea si čitateľ tohto básnika môže – aj to len sveľkým šťastím – kúpiť nanajvýš vantikvariáte. Je tu však aspoň dobrá správa: kompletného Rimbauda plánuje vydať tento rok vydavateľstvo Q 111.
Ľubomír Feldek
