ղľáԾ
Roman Brat: Môj anjel sa vie biť
Roman Brat (1957) napísal pre deti knihy: Tvrdohlavý baran, Pochabý škriatok, Čuvi vpralese, Omalom obrovi, je autorom večerníčkových seriálov Čo videli stromy Rozprávky starého Inku. Pre dospelých napísal knihu poviedok Útek do Raja, venuje sa aj prekladu zo španielskeho jazyka. Prinášame ukážku zjeho najnovšej knižky, ktorá vychádza vo vydavateľstve SPN-Mladé letá.
Hrdinom tohto nevšedného a nanajvýš aktuálneho príbehu je jedenásťročný Oskar, chudý, dengľavý chlapec v okuliaroch, ktorý je navyše ešte aj slušný. Jeho výzor je priam výzvou pre dvoch silnejších nahlúplych spolužiakov, aby ho mlátili a všelijako ponižovali. Oskar zásadne nežaluje a pokúša sa vlastným dôvtipom túto situáciu zvládnuť. Jeho jediný dôverník anjel Oskariel dlho nereaguje na jeho prosby o pomoc, napokon mu však vnukne geniálnu protizbraň. Napriek závažnosti témy tento príbeh je popretkávaný vtipnými situáciami zo školského prostredia a vyznieva optimisticky.
Mám bunker vburine
Neviem, či som ti spomínal, že som si minulý týždeň postavil vburine bunker. To preto, aby som mohol hocikedy zmiznúť. Tak mi zišlo na um, že sa ťa spýtam, či si aj anjeli stavajú bunkre. To by bolo fajn, keby áno. Moja mamka tvrdí, že anjeli aľudia sú si veľmi podobní, tak si myslím, že anjeli môžu pokojne nosiť krátke nohavice astavať si bunkre. Vburine sa hrávam už roky. My vmeste nemáme les, atak si predstavujem, že je ním naša burina za domom. Rovnako krásne to tam vonia. Mamka zavše povie, aby som tam tak často nechodieval, lebo dostanem alergiu, ale ja vburine vôbec nekýcham. Niektorí chalani áno, ale to je len dobre, aspoň mám od nich pokoj. Bunker mám teraz prvý raz. Veľmi sa zneho teším, lebo je úžasný. Vojdem sa doň ja aešte nejaké zásoby jedla apitia. Keď svieti slnko, dá sa vňom aj čítať, no keď je pod mrakom, nič nevidím. Ani koľko je hodín. Zčasu na čas do buriny predsa len prídu nejakí chalani anútia ma, aby som pred nimi utekal. Tvrdia, že sú väzenskí dozorcovia aja utečenec. Dajú mi náskok niekedy aj päťdesiat metrov, no aj tak ma vždy chytia. Apotom ma mučia, vraj za to, že som zdrhol zväzenia. Našťastie, mučenie sa dá vydržať. Oni si myslia, že mi robia veľmi zle, no opak je pravdou. Keď mi pchajú steblá trávy no nosa alebo do ucha, jačím, že to počuť až vsusednom sídlisku. Vskutočnosti mi steblo vnose či uchu vôbec neprekáža. Ja sa však tvárim, že áno. Radujú sa, že mi robia zle, teší ich, keď vidia, ako trpím. Ale potom ich to prestane baviť aodídu. Niektorý znich ma ešte zvykne kopnúť, ale nič viac. Oni sa rehocú aja som rád, že mám od nich pokoj. Musím byť vždy ostražitý. Pozorujem okolie azisťujem, či je vzduch čistý... Vieš, čo to znamená, keď je vzduch čistý, nie? Nehnevaj sa, že sa ťa zavše spýtam, ale je to len preto, že sa potrebujem ubezpečiť, či mi naozaj rozumieš. Vy máte svoj jazyk, my svoj. Ani moji rodičia mi vždy nerozumejú, a to sme všetci Slováci. Napríklad, keď im poviem: „Ty brďo, to je vážne haluška.“ Ocko ma napomína, aby som hovoril normálne, aja mu na to, že predsa hovorím normálne. Potom na mňa zagáni aradšej odíde preč. Takže keď zistím, že je čistý vzduch, akože na blízku nikoho niet, podídem ksvojmu bunkru, odložím nabok voľne stojaci vyschnutý krík asuché konáre azdvihnem tri drevené dosky. Môj bunker je hlboký asi meter apol aširoký asi meter. Vyhĺbil som si ho sám, keď som si povedal, že potrebujem nejaký úkryt. Trvalo mi to asi mesiac, ale podarilo sa.
Teraz keď sa blížia chalani, nebadane sa ukryjem vbunkri aoni chodia ako pakovia, lebo ma nevedia nájsť. „Ale veď som ho videl,“ tvrdí jeden, „naozaj tu bol, celkom určite,“ tvrdí druhý. Vzápätí všetci všade snoria ahľadajú ma. Ja vtedy radšej ani nedýcham, lebo keby ma našli, nielenže by mi bunker zasypali, ale ich mučenie by bolo oveľa hroznejšie. Schytal by som na hlavu možno kokosy alebo striešky. Vieš, čo sú striešky? To sa spoja dlane ako pri modlení arozpoja sa úderom zvrchu otvoju hlavu. Prepáč, jasné, že nie otvoju, to len akože, aby si mi rozumel... Jedno aj druhé bolí, tak som vbunkri ticho ako myška. Raz mi tak zišlo na um, že si musím zadovážiť periskop, aby som zbunkra videl, čo sa deje vonku. Doma som si urobil taký zkartónového papiera. Ani Anke som neprezradil, čo to je. Prirodzene, ani obunkri som jej nepovedal ani slovo. Ty jediný vieš, že ho mám. Periskop fungoval výborne. Keď sa blížili chalani azasa ma hľadali, normálne som ich cezeň uvidel. Našťastie, oni môj periskop nezbadali, ale bude to asi preto, lebo je zhnedého papiera, atak celkom ľahko splynie sokolím. Okrem nadávok, že nemajú koho prenasledovať amučiť, som si vypočul, že sa prvého apríla chystajú priniesť do školy ampulku so slzotvorným plynom. Chichúňali sa, že to bude dobrý prvoaprílový žart, keď bude naša učka plakať ako malé decko.
Naša učka sa volá Monika aje veľmi pekná amladá. Amá ma rada. Je ako moja druhá mama. Rozumie mi azvykne tvrdiť, že to vživote dotiahnem poriadne ďaleko. Možno až na prezidenta. Keď to povie, obaja sa smejeme aja cítim, ako sa pýrim. Sčerveniem ako paprika, apotom sa za to hanbím ešte väčšmi. „Ale veď sa, Oskar, nehanbi, keď ťa chválim,“ usmieva sa na mňa učka, teda Monika. „Koho by som mala, ak nie teba. Uvidíš, niečo zteba bude. Apotom, keď budeš silný avplyvný muž, zvýšiš mi penziu, dobre?“ Vtedy sa smejem ja, lebo si neviem predstaviť, že Monika bude raz stará babka abude poberať nejakú penziu.
To stou ampulkou aslzotvorným plynom ma znepokojilo. Prvý apríl sa blíži, aja vážne neviem, čo mám robiť. Chcel by som tomu nejako zabrániť, lebo mám učku, teda Moniku, rád anemôžem dopustiť, aby sa rozrevala pred celou triedou. Potom by všetci chalani, ale aj niektoré baby tvrdili, že naša učka reve ako malá. To teda nie! Lenže, ani bonzovať sa nedá. Vieš si predstaviť, že za ňou prídem a poviem jej: „Pani učiteľka, chalani majú na vás pripravený slzotvorný plyn, dávajte si pozor.“ Určite by ma vysmiala. Akeby ma aj nevysmiala anaozaj by to bola pravda, chalani by ma nemučili ani steblom trávy, ani kokosmi či strieškami, ale celkom isto inak! Oni už vedia, ako. Naučili sa vo filmoch. Takže, kamarát, čo ty na to? Mal by si mi stým pomôcť. Nemám nijaký nápad. Je mi jasné, že by som mal pripraviť nejakú protiakciu, ale akú? Chodím hore-dolu po izbe, škriabem sa po hlave arozmýšľam. Nasadíme si plynové masky? Ale kde ich vziať? Ukradnem chalanom ampulku? Lenže, ktorý znich ju bude mať vtaške? Poviem učke, aby nechodila vten deň do školy? Lenže ako to zdôvodním?
Učka, teda Monika určite preháňala, keď tvrdila, že zo mňa niečo bude. Nič zo mňa nebude, keď neviem vyriešiť taký jednoduchý problém. Aby si vedel, dočasne stebou ruším kontakt. Neozývaš sa, neradíš mi, neochraňuješ ma, tak si teda lietaj, kade chceš. Nejako si už bez teba poradím... Ale pre istotu nechoď ďaleko, čo keby som ťa predsa len potreboval. Dobre? Tak sa maj. Adobrú noc. Ozaj, tak mi zišlo na um, neozývaš sa mi preto, že spíš? Veď aj anjeli musia spať, keď sa podobajú ľuďom. Jasné, bude to tak, ako hovorím. Keď ja som hore, ty spíš, akeď ja spím, ty si hore. Ako keby sme mali vymenené fázy dňa. Počuj, skúsim sa stebou zhovárať vspánku. Možno to bude fungovať, čo ty na to? Tak dobrú noc apošepni mi, čo robiť stým slzotvorným plynom, dobre? Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, aby bola čistá pre Ježiška Krista. Amen.
