ղľáԾ
Svoju románovú prvotinu äٲԱ (2019) vystavala Dominika Madro okolo poznania/vedomostí ľudu, resp. človečenstva. To isté platí vpodstate aj ojej novinke, už na prvý pohľad ambicióznej mytologickej fantasy Dediči posmrtnej ríše.
Víťazka niekoľkých renomovaných literárnych súťaží aminuloročná porotkyňa dvoch znich však oproti svojmu debutu vtomto smere zašla ešte okus ďalej. Inšpirovala sa vo fínskej mytológii, myjavské kopanice nahradila Dräkavršou aKryčinou a napísala prózu, ktorá sa nielen vracia ksamotným koreňom a(pra)zdrojom žánru fantasy, ale je zvonka rovnako ako zvnútra aj rukolapným argumentom vo veci toho, prečo ľudí napríklad i taký Terry Pratchett nazýval bytosťami fantázie. A tým pádom aj toho, prečo zistého uhla pohľadu nie je veľký rozdiel medzi predhistorickým alebo antickým človekom aautormi fantastiky.
Základné protipóly aj krv
Pokúšať sa synopticky zhrnúť dej prózy Dediči posmrtnej ríše nie je asi nemožné, ale mohlo by to dopadnúť tak, ako keby sme Tolkienovu trilógiu Pán prsteňov zhrnuli – nie nepresne, ale predsa len redukujúco – na konštatovanie „veľa sa tam putuje“. Dôležitých postáv je vrománe Dediči posmrtnej ríše niekoľko, kľúčové sú dve. Čo je však najpodstatnejšie, vknihe je všetko, čo vsprávnej mytologickej fikcii byť má: láska a zrada, život, smrť aživot po smrti, duchovnosť atelesnosť, vtedy ateraz (a bezčasovosť/nadčasovosť), ľudskosť aneľudské/nadľudské atď., ale takisto množstvo krvavosti, fatálnosti a dramatickosti.
Na míle od instantnej zmesi
Skutočností signalizujúcich, že Dediči posmrtnej ríše nie sú nejakým instantným, narýchlo „zamieseným“, apreto tak nejako zákonite povrchným paškvilom, poskytuje samotná kniha niekoľko. Mnohé napríklad napovedá šesťstránkové genealogické intro, kde sa čitateľ toho dozvedá veľa nielen osvete, do ktorého sa vďaka autorke chystá na ďalších stranách vstúpiť, okľúčových postavách,miestach a udalostiach, ale práve aj osvete autorkinej mysle, svete, ktorým evidentne hýbe číro-číra rozkoš zbájenia, fantazírovania a(mýto)tvorenia. Lebo len tento pôžitok ztvorenia (alebo stvorenia?) je, myslím, schopný zrodiť trebárs takú Öissannu, „jaspani (...) so vzácmocou načúvať bohom“ (s. 6) či takú Kaiju Zázrak so šakalími zubami, mladučkú saanu, ktorá aby prelomila apatiu Šakalieho temena, chodila „pred domce hltavo jesť apiť, pred rodičky ziapať“. (s. 28)
Druhým dôležitým signálom toho, že patrične rizomatická, doširoka rozvetvená próza Dominiky Madro má od rýchlokvasenej knihy – sohľadom na inšpiračné zdroje, teda mytológiu – na míle ďaleko, je jej relatívne sofistikovaná, rozhodne nie nadbiehavá výstavba. Anejde pritom len onávratné frázy, nestratené vpreklade, lebo nepreložené, ktorými sú nadpísané kapitoly, ale aj oto, že hoci je rozprávanie na väčšine plochy lineárne, miestami sa vňom kslovu dostáva princíp akejsi „mýto-poetickej“ slučky.
Rovnako ako je mytologicko-fantastický román Dediči posmrtnej ríše výsledkom autorkinej rozkoše zbájenia, fantazírovania a (mýto)tvorenia, tak je výsledkom aj jej preukaznej rozkoše zpísania. Áno, mnohé autorky amnohí autori (bohužiaľ, nie všetky a všetci) sú literárne gramotné/gramotní, Madro je však viac než to. Absolútne ma otom presvedčil vpodstate hneď prvý odsek prvej negenealogickej časti knihy: „Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa, sem-tam sa rozbehol asmial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa, sa jediná vznášala vsvrbivých dutinách vetrov ameluzín. Vietor ju kŕmil hlukom, vzduch tichom avíchrica – tá bola najnemilosrdnejšia – ničím. Svet Ilmatar sa nezačínal anekončil. Len sa hnal aona sním. Cítila sa odtrhnutá – nevedela od čoho; vytrhnutá – nevedela odkiaľ; roztrhnutá – nevedela kým. Pohadzovalo si ju prázdno vprázdne.“ (s. 12)
Ztextu často cítiť priam detskú radosť (pozor, nie infantilnú!) zhrania sa so slovami, zukladania viet, zo skladania čriepkov príbehu/príbehov, Madro pritom rozhodne nie je podobná rodičom jednej z jej postáv: „Zdala sa mu neuveriteľne iná ako jej rodičia. Pamätal si ich ako neduživých rozprávačov. Kým znich pršalo (a vypršalo všetko), ju neopúšťala ani kvapka sily.“ (s. 62)
Mýty dosýta
Keď som Dedičov posmrtnej ríše dočítal, nevdojak mi na um prišli celkom posledné vety zknihy Karen Armstrongovej Dejiny mýtov (2005): „Román nás podobne ako mýtus učí vnímať svet odlišne. Naznačuje nám, ako sa zahľadieť do vlastných sŕdc avnímať náš svet pod zorným uhlom prekračujúcim záujem oseba. Ak nás profesionálni náboženskí vodcovia nebudú môcť poučiť omytológii, azda sa ujmú tejto kňazskej úlohy naši umelci či tvoriví spisovatelia apredstavia nám náš stratený apoškodený svet včerstvom svetle.“ (s. 126) Vidím to tak, že Dominika Madro sa tejto úlohy zhostila nielen so cťou apriam až kňazskou dignitou, ale hlavne spotešením zmýtotvorby, ktoré vprocese čítania jednoducho musí oceniť každý, kto po knihe siahne aneočakáva pritom literárne taľafatky, ale obsahovo iformálne akostnú análežite nasýtenú mýtickú beletriu.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie (FF UKF vNitre). Učí apíše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje tiež kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Ilustrácia Martina Lacka vknihe Dominiky Madro Dediči posmrtnej ríše (Artis Omnis, 2021).
Dominika Madro: Dediči posmrtnej ríše
Žilina: Artis Omnis, 2021
