ղľáԾ
Publikácie, ktoré obídu edičné plány etablovaných vydavateľstiev, zvyknú využiť tajného žolíka: mimo-textové (najmä grafické) prostriedky, ktorými provokujú literátsku úzkoprsosť.
Chrbát knihy Soft Boiled vytŕča zpoličky presne ztohto dôvodu. Výber fotografií či textúra papiera dokladuje kreatívnu voľnosť získanú samovydaním (alebo jeho alternatívou). Platí to spravidla pre autorov/autorky zoblasti vizuálneho umenia, medzi ktoré patrí aj Katarína Poliačiková. Kupčenie s tvorivou slobodou však vyžaduje individuálnu zodpovednosť za finálny výsledok avneposlednom rade za text.
Klikni na odber literárnych pozorovaní
Soft Boiled balansuje na pomedzí denníka, eseje, memoárov, self-help žánru, blogu či e-mailovej (alebo listovej) korešpondencie. Predstavuje súbor 53 krátkych próz, ktorých vznik je prísne časovo vymedzený. Pri kontakte sčitateľom nebola autorka onič ústretovejšia, recepcia je sprvu na prídel: čitatelia dostávajú kapitoly na týždennej báze formou newslettera (priamo do elektronickej pošty). Jednotlivé tvorivé akty, keď si autorka sadá za klávesnicu, sa reťazia do jednej textovej performancie – vytvárajú zvyk, rituál. Literárny proces sa uPoliačikovej vedome stáva objektom pozorovania. Na vytváranie zápiskov pravidelne odkazuje, zapracovávapoznámky, zostavuje koláž, kým otvorene priznáva autobiografickosť dlaňami zalepenými od Prittu.
Zdá sa, že autenticita výpovede je jednou zprimárnych vlastností (a ašpirácií) knihy. Podoba pravidelnej korešpondencie utvrdzuje čitateľa vabsolútnom realizme, odbúrava podozrenia zakýchkoľvek mystifikačných postupov. Pritom väčšinu kapitol tvoria spomienky, ktorých 徱Dzť je zuž podstaty (a eseje W. Benjamina) popretá. Napokon, čo je súkromné aintímne, nie je automaticky literárne. Poliačikovej tak vyčítam nedostatok pragmatickosti, uprednostňovanie liečivého aspektu písania pred literárnymi ambíciami (ktoré by si sjej erudovanosťou iste mohla dovoliť).
Prekročiť cottage-core
Ak texty začneme vnímať ako celok, ich tematický diapazón pôsobí až neuveriteľne široko. Poliačiková prechádza zkaždodenných pozorovaní (lekárska prehliadka, varenie, zber zeleniny) do historických, lingvistických či etymologických okienok kuvoľneným analýzam fotografického média sodkazmi na Bergera, Sontag či Barthesa. Rozvetvenosť jej vnímania nenarušuje plynulosť výpovede, práve konkrétnosť prináša drobné poetické pointy: „The design of a bus seat upholstery is aspecial fascination of mine. Often, when traveling, Iobserve those awkward patterns and colors and can’t stop mulling over the fact that there was really someone who decided it would look this way...“ (s. 82)
Naopak, abstraktnejšie pasáže, dokladujúce neistotu apochybnosti vo forme otázok (Kto sme? Kým sa stávame? Zčoho sa skladá naše okolie?Ako vymedzujeme domov?), naberajú silný aforistický charakter a pôsobia zjednodušujúco. Dojem falošnej hĺbavosti zdôrazňuje aj charakter rozprávačky, ktorý naplňuje stereotyp ľavicovo orientovanej kaviarenskej intelektuálky. Na pozadí trendu sa síce rozrastá citlivosť pre nuansy každodennosti, elitárstvo však zážitok z knihy u svojich programových čitateľov obmedzuje. Spoliehať sa na osobnostnú auru rozprávačky ajej pozorovacie schopnosti je risk, ktorý vyžaduje mnohovrstvovosť a vnútorný konflikt. Ono existenciálne chvenie nastáva vopaku zovšeobecnených fráz, vkapitole orodinnej histórii, kde spoza cappuccina vyrastá ženská hrdinka spríbehom, ktorý autorka tak úpenlivo hľadá.
Nadnárodné rozprávanie
Za polovicou knihy, polroka sPoliačikovou, som si takmer istá, že moja reakcia na ňu vslovenčine bude kostrbatá. Zvyšuje sa u mňa nutkanie prejsť do angličtiny (ako napokon uväčšiny mladých). Vprípade Soft Boiled súvisí rozhodnutie autorky vypovedať vdruhom jazyku priamo scharakteromrozprávačky. Hrdinka si, okrem jazyka, požičiava vtáčiu perspektívu: obracia sa na nás zpozície nadnárodnéhosprievodcu. Napriek jej zemitosti, zakorenenosti v hline obľúbených miest (New York, Lisabon, rodné mesto), plachtí nad krajinami mimo lokálny kontext či konkrétnu jazykovú tradíciu. Očisťuje jazyk od nánosov slangu, zabraňuje treniciam, ktoré by sa vyskytli pri prekladaní (prístavkové vysvetlenia slovenských či portugalských slov), ruší možnosť odchýlky. Práve kontrast medzi svetom poznávaným asvetom pre čitateľa pohodlným (domácim) mi chýba. Našla by ho autorka vslovenčine?
Txt kfoto:
Katarína Poliačiková zdroj: Jiri Svestka Gallery
Katarína Pirháčová (2001)
Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii.
Katarína Poliačiková: Soft Boiled
Praha: Jiri Svestka Gallery, 2021
