��������

Neprekonateľne silná, všetkého schopná zrelá ruka dokáže rozraziť kardinálne zrastené žily, cievy i nervy – aspekty povzbudzujúce nejedno dieťa, meniace sa na plnoletého, objavovať hlinou prikryté, často kamenisté cestičky života. Ešte liahnuce sa krôčiky každého mladistvého sú priľahko ovplyvniteľné aj balamutené. Dennodenne vstáva s pocitom, že mu patrí svet, no v momente, čo si ustelie posteľ, sa presvedčí o opaku. Predpísaná polpriamka križuje jeho nevinné ideály o dobytí kráľovstva bez pričinenia. Jej začiatkom sú však smrteľníci. Oni a ich platonické ambície. Celou dušou presvedčení o vlastnej neviditeľnej perspektíve bytia unikajú príliš racionálnej realite zhovorčivého sveta. Ale už naši dávni predkovia rozlišovali dve duše. Tú, ktorá putuje do neba po vykonanej pochabosti, a tú, ktorá ostáva s nami až do poslednej stopy.

Oslabení o jednu dušu teda vstávajú mlčanliví optimisti stále odznova, až im v jedno ráno vnikne ruka cez hebké podnebie a ono sa poddá, priam rozprestrie červený koberec. Neostrihané nechtiská rozškrabú zárodok ešte nevypovedaného slova, až narazia na rázcestie, značiace prichodiace rozhodnutie. Ktorým smerom sa vydať? No ona, tvrdohlavá, sa nerozhodne, radšej rozpolí svoju silu, aby obsadila obe polovice. Moc sa napája na moc a myslí si, že komusi ubližuje.

Prvotne i idealisti plačú od bolesti. Prvýkrát totiž pocítili porážku od silnejšieho súpera. Predtým predsa žiadneho nemali, veď zbraňami prestrelili všetky okná do miestnosti, uprostred ktorej sa vynímal trón. Zbrane však nenaplnili nábojmi. A okná chránili len kamenné rámy. Na cvičisku ľahko víťazili, teraz však stoja pred skutočným nepriateľom, túžiacim zničiť každú jeho vysnívanú predstavu. Hlúpo posadnutí pešiaci sa po niekoľkých prehrách opäť zobúdzajú. Opúšťajú svoj dávny bludný sen. Skladajú vymyslenú korunu, žezlo menia za ozajstné meče. Bojujú. Vlastnými slovami.

Pochabá ruka žije naďalej v ružovkastej nočnej more. Jej necelistvé časti sa duchapusto brodia silnejúcim ústrojom mladých osobností a po zopár zvíťazených razoch je neoblomne presvedčená o svojom absolútnom víťazstve i spôsobených ranách.

Vtedy sa pľúca skutočných hrdinov zasmejú, lebo egocentrická ruka im namiesto chcenej bolesti poskytla len úložisko pre získané korene. Ich kmeň síce tvorí ona, ale na vyvíjajúce sa zákruty pália nerasty na vznik pokrývky samy. Základy tejto stavby mladosti sú pevnejšie ako hradby bojujúcich kmeňov minulosti a z každého zatiaľ nevypovedaného slova sa tvorí rozvitá veta. Už chýba len vata zatĺkajúca machuľky medzier úplne naspodok a dodávajúca rámom ich obraz.

Cez rozodreté hrdlo vletia dnu vtáčky chabé od nekončiaceho letu, nájduc si na konároch útočisko. Pridlho putovali nemými kontinentmi. Nervové zakončenia pošteklia mihajúcimi nožičkami, otvoria na prvý pohľad malinký zobáčik, aby sformulovanej vete predhrali melódiu. Skúsení mladí už pokorne prijímajú pomoc. Svoje znalosti spájajú s novými, pričom zároveň budujú doposiaľ nepoznanú flotilu slovných spojení. Krídelkami ju letci vysúvajú vyššie, pomôžu predrať sa pomedzi komplikované uličky a preraziť cez tvrdú základňu neprestajne namyslenej ruky. Krása slobodného slova lepí na krvácajúce červené doštičky leukoplasty. Operence ešte nôtia presnú trasu, ako sa dostať von, no majestátne slová neochvejných to už nepotrebujú.

Pery sa pootvoria...  Dovolia tak reči pootvoriť zámku zatuchnutej starej pivnice. Už z nej bolo cítiť aj mŕtvoly, dokonca i pohyby kovu o kov silno škrípu. S nádychom zapraskajú pramene hrudníka, ale potom sa to podarí. Veta pevnejšia než špagát vychádza na povrch strápených mínových polí, meniac ich na lúky. Opatrne s osvetou prechádza až na najvyšší vrch, kde zastane. Predtým, ako vysloví argument potvrdzujúci jej výpoveď, zo srdca osloví krutú vládkyňu, ruku, a pohladí jej zľadovatené srdce slovami odpustenia.

Za ten čas sa medzi pľúcami zosušené konáre rozrastajú o novú zeleň a vtáčky spievajú radosťou, vraj sa žilami, cievami i nervami blyští harmonická sieň porozumenia.