ղľáԾ
dzá Voda pre slony, ktorý sa vyše dvoch rokov drží vrebríčku bestsellerov, vyhlásilo Združenie amerických kníhkupcovho vyhlásilo za najlepší román roku 2007. Strhujúci príbeh zaujme hlbokou ľudskosťou, leskom, biedou ašpinou cirkusu na pozadí hospodárskej krízy vtridsiatych rokoch v USA. Tento veľkolepý príbeh pripomína plagáty zcirkusov dávnych čias: „Budete sa smiať, budete plakať, len pristúpte, dámy apáni.“ Čaká vás čistý čitateľský zážitok. dzá vpreklade Júlie Žitnej vychádza vo Vydavateľstve Tatran.
Sara Gruenová: Voda pre slony
Pod červeno-bielym prístreškom vývarovne ostali iba traja ľudia: Grady, ja aakýsi poskok z kuchyne. Sedeli sme s Gradym za otlčeným dreveným stolom, každý nad preliačeným cínovým tanierom shamburgerom. Kuchár stál za pultom akoncom špachtle oškrabával platničku. Aj keď znej panvicu pred chvíľou odstavil, vo vzduchu bolo stále cítiť masť.
Park ešte pred chvíľou plný ľudí, teraz zíval prázdnotou, stála tam iba hŕstka zamestnancov askupinka mužov čakajúcich na pozvanie do stanu nežností. Nervózne poškuľovali, klobúky mali stiahnuté do očí, aruky vrazené hlboko do vreciek. Nebudú sklamaní - niekde vzadu ich už očakáva Barbara ajej široká náruč.
Ostatní ľudia zmesta – gadžovia, ako ich volal strýko Al – sa už presunuli zo zverinca pod šapito, ktoré sa otriasalo hlučnou hudbou. Kapela, ako obyčajne, stupňovala hlasitosť repertoáru až na hranicu znesiteľnosti. Poznal som celý výstup naspamäť – presne vtejto chvíli sa končilo úvodné defilé aakrobatka Lottie sa uprostred manéže začínala šplhať na laná.
Civel som na Gradyho asnažil som sa vnímať, čo hovorí. Obzrel sa okolo anaklonil sa bližšie.
„Okrem toho,“ povedal, nespúšťajúc zo mňa oči, „mám pocit, že práve teraz ti ide o veľa.“ Na zdôraznenie zdvihol obočie. Srdce mi zamrelo.
Všapito prepukol ohlušujúci aplauz,kapela plynulo prešla do Gounodovho valčíka. Podvedome som sa obrátil kzverincu, pretože valčík bol signálom prečíslo so slonom. Marlena buď práve liezla Rosie na hlavu, alebo už na nej sedela.
„Musím ísť,“ povedal som.
„Sadni si!“ povedal Grady. „Najedz sa! Ak máš za lubom zdúchnuť, jedlo možno len tak ľahko opäť neuvidíš.“
Vtej chvíli hudba zaškrípala avzápätí stíchla. Plechové hudobné nástroje sa zrazili sklarinetom,bicie strombónmi atrúbkami, prepukla kakofónia, potom zachrčalatrúbka, zvonivo cengol cimbal ajeho ozvena sa chvela nad hlavami, až kým sa nerozplynula dostratena.
Grady prikrčený nad hamburgerom stuhol, malíčky vystreté,ústa otvorené.
Poobzeral som sa. Nikomu sa na tvári nepohol ani sval – všetky oči sa upierali na šapito. Zopár chumáčov sena lenivo krúžilo voblakoch prachu.
„Čo je to? Čo sa deje?“ spýtal som sa.
„Pst!“ zasyčal Grady.
Kapela opäť začala hrať, tentoraz pochod Pod hviezdnatou zástavou.
„Ach bože! Doriti!“ Grady šmaril jedlo na stôl a vyskočil, až prevrhol lavicu.
„Čo je? Čo sa robí?“ zreval som, no on už uháňal preč.
„Pochod! Nešťastie!“ zvolal ponad plece.
Zvrtol som sa ku kuchárovi, ktorý si odmotával zásteru. „O čom to, dočerta, hovorí?“
„Pochod signalizuje nešťastie,“ povedal, vyzliekajúc si zásteru cez hlavu. „To znamená, že sa niečo stalo – niečo vážne.“
„Ako čo?“
„Hocičo – požiar všapito, panika vdave. Ach bože! Tí chudáci gadžovia ešte asi nič netušia.“ Prikrčil sa popod sklápacie dvere auž ho nebolo.
Zmätok – predavači cukroviniek preskakovali pulty, robotníci sa tackali zo stanov, najatí pomocníci sa bezhlavo hnali cez táborisko. Každý, kto bol akokoľvek spojený soSvetovým, veľkolepým cirkusom bratov Benziniovcov, sa teraz rútil k šapito.
Diamantový Joe prebehol popri mne ako cválajúci kôň.
„Jacob! Zverinec!“ zakričal. „Zvieratá sú odviazané. Utekaj, utekaj, utekaj!“
Nemusel mi to hovoriť dva razy. Vtom stane bola Marlena.
Ako som sa knemu blížil, zaznelo dunenie, ktoré ma na smrť vydesilo – skôr som ho pocítil, ako počul. Pod nohami sa mi chvela zem.
Vletel som dovnútra anarazil na horu mäsa – obrovského jaka s kučeravou huňatou hruďou, prepletajúcimi sa kopytami, rozšírenými červenými nozdrami agúľajúcimi očami. Prehnal sa tak blízko mňa, až som musel uskočiť dozadu,pritisnúť sa kcelte, alen tak-tak som sa vyhol zahnutému rohu, ktorým ma už-už išiel nabrať. Na chrbte mu visela vystrašená hyena.
Stánok sobčerstvením v strede stanu bol zrovnaný so zemou atam, kde predtým stál, sa krútila zvírená spleť bodkovaných apásikavých bokov, kopýt, chvostov, pazúrov, rev, piskot, trúbenie, kňučanie. Nad celou masou sa týčil polárny medveď – naslepo sa oháňal labami veľkosti panvice. Narazil na lamu azrazil ju – bum! Lama pristála srozčapeným krkom na zemi anohami ako päťramenná hviezda. Šimpanzy na lanách jačali, škriekali, chrániac sa tak pred šelmami. Divo vyzerajúca zebra sa priplietla blízko kprikrčenému levovi, ten sa na ňu zahnal, netrafil aodplazil sa, vlečúcbrucho tesne pri zemi.
Pohľadom som behal po stane a zúfalo som sa snažil nájsť Marlenu. Namiesto nej som však zbadal šelmu – vkĺzla do tunela vedúceho do šapito. Bol to panter. Keď sa čierne pružné telo stratilo vtme, zaúpel som. Ak gadžovia doteraz ešte nevedeli, čo sa deje, teraz to zistia. Prišlo to až o niekoľko sekúnd, ale prišlo – dlhý výkrik, apo ňom ďalší,ešte ďalší a potom sa celý stan otriasol ohlušujúcim zápasom tiel, ktoré sa snažili predrať z galérií. Hudobné nástroje druhý raz prenikavo zajačali,zmĺkli atentoraz sa už nerozozvučali. Zatvoril som oči: Bože, prosím ťa, nech idú von zadným východom. Bože, prosím ťa, len nech sa nesnažia utiecť tadeto!
Otvoril som opäť oči aprebehol pohľadom zverinec. Zúfalo som sa ju snažil nájsť. Prekristapána, to je vážne také ťažké nájsť ženu aslona?
Keď som zbadal ružové flitre, od úľavy som takmer vykríkol – možno som aj naozaj vykríkol. Nepamätám sa.
Bola na opačnej strane, stála pri stene, pokojná ako letný deň. Flitre sa na nej ligotali ako žiarivé diamanty, mihotavé svetielka uprostred rôznofarebnej zmesi srstí akoží. Vyzerala pokojne, ažnezúčastnene. Dokonca sa usmievala. Začal som sa knej predierať, keď ma zrazu niečo vo výraze jej tváre zastavilo.
Ten hajzeľ stál chrbtom knej a celý červený vtvári reval,rozhadzoval rukami a švihal okolo seba palicou so striebornou rúčkou. Hodvábny cylinder ležal vedľa neho na slame.
Za niečím sa natiahla. Prebehla medzi nami žirafa, ladne pohojdávajúc krkom v tom zmätku navôkol. Keď mi uvoľnila výhľad, zbadal som, ako zdvíha železný kôl. Držala ho ledabolo, železným koncom ho opierala ozem. Zmätene na mňa pozrela. Potom jej pohľad skĺzol na temeno jeho holej hlavy.
„Preboha!“ hlesol som. Zatackal som sa dopredua zakričal: „Nerob to! Nerob to!“ Nemohla ma však počuť.
Zdvihla kôl do vzduchu, potom ho namierila nadol avzápätí sa mu hlava rozpučila ako melón. Temeno sa mu roztvorilo, oči doširoka roztvorili, ústa zamrzli vtvare O. Klesol na kolená,potom sa prevalil dopredu na slamu.
Ostal som vtakom šoku, že som sa nevládal ani pohnúť. Nepohol som sa, ani keď sa mi mladý orangutan zavesil ohybnými rukami okolo nôh.
Bolo to tak dávno. Tak dávno. Astále ma to máta.
OTÝCH ČASOCH veľa nehovorím. Nikdy som o nich nehovoril. Neviem prečo – pracoval som vcirkusoch takmer sedem rokov, aak to obdobie nie je vďačnou témou na rozhovor, tak už potom neviem čo iné.
Vlastne viem prečo. Nedôveroval som si. Bál som sa, že by som sa preriekol. Uvedomoval som si, že ju nesmiem prezradiť, aani som ju neprezradil – po celý zvyšok jej života, a ani potom.
Sedemdesiat rokov som otom nepovedal živej duši.
Mám dvadsaťtri rokov asedím vedľa Catherine Halovej. Lepšie povedané, ona sedí vedľa mňa, pretože do prednáškovej miestnosti prišla až po mne, nenútene vkĺzla do lavice, obtrela sa omňa stehnom, potom sa odtiahla srumencom na tvári, akoby ten dotyk bol iba náhodný.
Píše sa rok 1931, Catherine je jedno zo štyroch dievčat vnašom ročníku ajej krutosť nepozná hraníc. Už nemám ani potuchy o tom, koľkoráz som si myslel: Ach bože, konečne mi dá, avzápätí som dostal úder pod pás. Bože môj, to vážne chce, aby som teraz prestal?
Pokiaľ viem, na celej planéte som najstarší panic. Respektíve nepoznám nikoho vmojom veku, kto by to bol ochotný priznať. Dokonca aj môj spolubývajúci Edward ohlásil už víťazstvo, hoci vkútiku duše si myslím, že nahej ženy sa dotkol nanajvýš tak na obale porno komiksu. Nedávno niektorí chalani znášho futbalového družstva zaplatili jednej žene po štvrťdolári, aby jej to mohli urobiť, jeden za druhým, vchlieve. Hoci som sa už tešil, že sa na univerzite v Cornelly zbavím panictva, nemohol som sa nakoniec prinútiť, aby som sa na pásovej súloži zúčastnil. Jednoducho som nemohol.
A tak odesať dní, po šiestich dlhých rokoch pitiev, kastrácií atoľkého rýpania sa vkravskom zadku, že to už radšej ani nepočítam, ja amôj verný tieň – panictvo – odídeme zIthacy apridáme sa kotcovej veterinárnej ambulancii vNorwichi.
Zrazu sa svŕzgavo otvoria dvere aMcGovern sa obráti, ukazovadlo má stále vnorené do kozích vnútorností. Dekan Wilkins vojde rázne do miestnosti avyjde po schodoch na stupienok. Obaja sa potichu oniečom rozprávajú astoja tak blízko pri sebe, až sa takmer dotýkajú čelami. McGovern načúva Wilkinsovmu naliehavému šepotu,potom sa zvrtne aznepokojene prebehne pohľadom rady študentov.
Všetci okolo mňa sa nepokojne zamrvia. Catherine po očku zachytí môj pohľad,pomaly si prehodí nohu cez nohu, nenútene si vyrovnávajúc sukňu. Sťažka prehltnem,odvrátim sa.
„Jacob Jankowski?“
Zľaknem sa, až mi ceruzka vypadne z ruky azakotúľa sa Catherine pod nohy. Zakašlem arýchlo vstanem. Obráti sa na mňa vyše päťdesiat párov očí.
„Áno, pane?“
„Môžete na slovíčko?“
Zatvorím si zošit aodložím ho na lavicu. Catherine sa zohne po ceruzku, a keď mi ju podáva, dlaňou mi zovrie ruku. Prederiem sa do uličky, narážajúc do číchsi kolien, stúpajúc komusi na prsty. Kráčam dopredu miestnosti sprevádzaný rozrušeným šepotom.
Dekan Wilkins na mňa uprene pozrie. „Poďte snami,“ povie.
Niečo som pohnojil, to je jasné.
Vyjdem za ním do chodby. Nasleduje ma aj McGovern, zavrie za nami dvere. Obaja zostanú mlčky stáť, na tvárach majúkamenný výraz, ruky zložené na prsiach.
Mozog sa mi rozbehne na plné obrátky. V duchu si prehrávam všetky prehrešky, ktorých som sa v poslednom čase dopustil. Snorili v internáte? Našli Edwardovu pálenku? Alebo nebodaj jeho porno komiks? Bože dobrý, ak ma teraz vyhodia, otec ma zabije. Na sto percent. Nehovoriac o tom, čo to spraví s mamou. Tak dobre, možno som si dal trošku whisky, ale stými orgiami vchlieve nemám nič spoločné...
Dekan Wilkins sa zhlboka nadýchne, uprie na mňa oči,položí mi ruku na plece. „Synak, stala sa nehoda.“ Krátka pauza. „Automobilová nehoda.“ Ďalšia pauza, tentoraz dlhšia. „Boli pri nej vaši rodičia.“
Upreným pohľadom ho nabádam, aby pokračoval.
„Sú… budú?“
„Je mi to ľúto. Bol to okamih. Nedalo sa nič robiť.“
Meravo naňho hľadím, snažím sa mu pozerať do očí, ale je to ťažké, pretože sa odo mňa vzďaľuje, mizne vdlhom, čiernom tuneli. „Hej, nič vám nie je?“ Periférne vidím, ako okolo neho blikajú hviezdičky.
ož?“
„Nič vám nie je?“
Zrazu opäť stojí predo mnou. Zažmurkám a premýšľam, čo tým myslí. Ako môžem byť, dočerta, vporiadku? Potom si uvedomím, že čaká, kedy sa rozplačem.
Zakašle adodá: „Musíte odísť ešte dnes. Na identifikáciu. Odveziem vás na stanicu.“
Obhliadač mŕtvol nás zavedie do suterénu, prešmykne sa pomedzi dvere anás nechá stáť vhale. Po niekoľkých minútach sa objaví sestra,podrží otvorené dvere otvorené, bez slova nás pozýva dnu.
Nie sú tam okná. Na jednej stene sú hodiny, inak je miestnosť celkom holá. Na dlážke je olivovo-biele linoleum,uprostred stoja dva nemocničné vozíky. Na každom leží telo prikryté plachtou. Kde sú nohy? Kde hlava? Toto nezvládnem.
„Ste pripravený?“ spýta sa obhliadač stojaci medzi vozíkmi.
Prehltnem aprikývnem. Na pleci zacítim kohosi ruku. Komisárovu.
Obhliadač odkryje najprv otca,potom mamu.
Nevyzerajú ako moji rodičia,napriek tomu to nemôže byť nik iný.
KAMSI MA ODVEDÚ aposadia do kresla. Prívetivá sestra vnaškrobenej bielej uniforme mi prinesie kávu. Káva ostane vedľa mňa nedotknutá, až pokiaľ nevychladne.
Neskôr príde kaplán, sadne si vedľa mňa. Spýta sa ma, komu by mal zavolať. Zašomrem, že všetci moji príbuzní sú vPoľsku. Spýta sa na susedov ačlenov nášho zboru, ale za ten svet si neviem spomenúť ani na jedno meno. Ani na jedno. Nie som si istý, či by som si spomenul na svoje, keby sa ma naň spýtali.
Len čo odíde, vykradnem sa preč. Knášmu domu je to asi tri kilometer. Dorazím tam, práve keď sa za horizontom strácajú posledné lúče slnka.
Príjazdová cesta je prázdna. Ako inak.
Zastanem vzadnej záhrade, v rukáchzvieram cestovnú tašku, oči upieram na dlhú, rovnú budovu za domom. Nad vchodom visí nová ceduľa svyblýskaným, čiernym nápisom:
E. Jankowski asyn
Veterinárna ambulancia
Po chvíli sa obrátim kdomu, prejdem cez verandu,otvorím zadné dvere.
Na kredenci stojí unikátny úlovok môjho otca – rádio Philco. Cez operadlo stoličky je prevesený mamin modrý sveter. Na kuchynskom stole vedľa vázy svädnúcimi fialkami je poskladaná vyžehlená bielizeň. Na károvanej utierke rozprestretej vedľa drezu sa hore dnom sušia dva taniere, misa apríbor.
Ešte dnes ráno som mal rodičov. Ešte dnes ráno tu raňajkovali.
Priamo tam, na zadnej verande, padnem na kolená a zakvílim do roztvorených dlaní.
DO HODINY SA OKOLO mňa zhŕknu dámy zo zboru. Zalarmovala ich komisárova manželka.
Smrť je spoločenská udalosť a dámy majú oblečené nedeľné šaty. Hladia ma, pobehujú hore-dolu, ustavične kvákajú.
Také nešťastie, také nešťastie! Atakí dobrí ľudia! Aký zmysel má takáto tragédia? Veru áno, Pánove cesty sú nevyspytateľné. Ale ony sa už ovšetko postarajú. UJima aMabel Neuraterovcov je už pripravená hosťovská izba. S ničím si nemusím robiť starosti.
DVA DNI PO POHREBE rodičov ma predvolajú do kancelárie váženého pána Edmunda Hyda, aby ma oboznámili s pozostalosťou. Sedím v masívnom koženom kresle, zatiaľ čo pomaly vychádza najavo, že vlastne ma niet s čím oboznamovať. Najprv si myslím, že si zo mňa robí žarty. Chce mi nahovoriť, že otec si takmer dva roky dával za svoju prácu platiť fazuľou a vajíčkami.
„Fazuľou a vajíčkami?“ hlas mi neveriacky preskočí. „Fazuľou a vajíčkami?“
„A kurčatami. A inými naturáliami.“
„Ndzܳ.“
„To je všetko, čo ľuďom ostalo, synak. Doľahli na nich ťažké časy a váš otec sa im snažil pomôcť. Nemohol len tak postávať a prizerať sa, ako sa zvieratá trápia.“
„Ale...Nerozumiem. Aj keď mu platili formou, ehm, akoukoľvek, akým právom patrí teraz všetko banke?“
,,Neutiahli hypotéku.“
„Moji rodičia nemali hypotéku.“
Edmund Hyde začne byť nesvoj. Zapiera do seba dlhé prsty, až sa mu napnú do striešky.
„Ehm, pravdupovediac, mali.“
„To nie je pravda,“ hádam sa. „Žili tu takmer tridsať rokov. Otec odkladal takmer každý cent, čo zarobil.“
„Banka skrachovala.”
Prižmúrim oči. „Tuším ste práve povedali, že všetko pripadne banke.“
Sťažka si vzdychne. „Toto je iná banka. Dala im hypotéku vtedy, keď tú druhú zatvorili,“ povie. Neviem, či sa snaží tváriť trpezlivo a vôbec sa mu to nedarí, alebo mi okato naznačuje, že mám odísť.
Zostanem ticho, zvažujem svoje možnosti.
„Čo veci v dome? A v ambulancii?“ dostanem zo seba nakoniec.
„Všetko ide banke.“
„Čo ak by som to chcel získať späť?“
„A?“
„Čo keby som prevzal ambulanciu a snažil sa dobehnúť splátky?“
„Tak to nefunguje. Neostalo vám nič, čo by ste mohli prevziať. Nepatrí vám nič.“
Uprene sa naňho zahľadím, na jeho drahé sako, jeho drahý stôl a knihy viazané kožou. Cez okná z oloveného skla svieti slnko. Zrazu ma zaplaví prudká nenávisť – stavím sa, že on za svoju prácu nikdy nezobral vajcia ani fazuľu.
Nakloním sa dopredu a pohľadom sa mu zapichnem do očí. Chcem, aby to bol aj jeho problém.
„Čo mám teda robiť?“
„Neviem, synak. Kiežby som vedel! Krajina prechádza ťažkým obdobím, s tým nič nenarobíme.“ Zakloní sa dozadu, prsty stále zaklinené do seba. Zrazu pokýva hlavou, akoby mu práve niečo napadlo. „Mohli by ste skúsiť šťastie na západe,“ zamyslí sa.
Uvedomím si, že ak odtiaľ okamžite nevypadnem, udriem ho. Vstanem, nasadím si klobúk a odídem.
Keď vyjdem na chodník, uvedomím si ešte niečo. Napadá mi iba jeden dôvod, prečo moji rodičia potrebovali hypotéku: aby som mohol študovať na Ivy League, jednej z najvýznamnejších univerzít v krajine.
Odhalenie tejto pravdy ma zabolí, až mi zovrie žalúdok a musím sa predkloniť.
