ղľáԾ
To všetko prijímam,
jak je aako dajú.
Po vyšliapanej ceste pôjdem, keď ísť mám.
Dám celú dušu si ioktóbru imáju,
len moju milú lýru neoddám.
Tieto verše pozná azda každý Jeseninov obdivovateľ vRusku ivo svete. Sú z básne Sovietske Rusko, ktorú neobišiel ani Jeseninov prvý (a treba povedať, že na svoj čas výborný) slovenský prekladateľ Janko Jesenský. Nájdeme ju vjeho Výbore zpoézie Sergeja Jesenina, ktorý vydala Matica slovenskároku 1936
To, žerok po napísaní básne Sovietske Rusko spáchal jej autor samovraždu, je pre veľa ľudí zdanlivo nevyvrátiteľný fakt. Podporujú ho aj mnohé verše, vktorých akoby sa už ozývala predzvesť tragédie. Vjednej básni čítame: „Veď túto drevenicu, gánok so psom / už aj tak asi neuvidím viac.“ Avinej zas: „Brezy – biele plačky idú do hája. / Zahynul tu niekto? Umrel? Azda ja?“ Citovať by sa dalo donekonečna. Ale na druhej strane – ktorý dobrý básnik sa zaobišiel bez takýchto predtúch? Nie ukaždého sa vyplnili. (A Jesenin nemal iba predtuchy smrti, ale aj predtuchy života. Vjúni 1924 napríklad napísal: „Myslím, že zatiaľ je ešte priskoro, aby som zhrnoval výsledky svojej práce. Život itvorbu mám ešte pred sebou.“)
Verziu, že Jesenin spáchal samovraždu, však podporujú aj svedectvá. Najdôležitejší svedok V. I. Erlich spomína: „Stojíme okolo písacieho stola: Jesenin, Ustinovová aja... Jesenin hovorí: – Hej! Teta Líza, počuj! To je nevídané! Aby vhotelovej izbe nebol atrament! Chápeš? Chcem napísať verše, aniet atramentu. Hľadal som, hľadal, ale nenašiel. Hľa, čo som urobil!“ Potom, podľa Erlichovho svedectva, si Jesenin vyhrnie rukáv aukáže „tete Líze“ podrezanú ruku. Musel písať krvou. Ustinovová sa rozčúli: „Serguňka! Hovorím ti naposledy! Ak sa takýto žart ešte raz zopakuje, viacej sa nepoznáme.“ Jesenin vraj odpovedá: „Teta Líza! Aja ti vravím, že ak tu nebudem mať atrament, podrežem si ruku ešte raz!“ Pri rozlúčke vraj ešte Jesenin vytrháva lístok zo zápisníka. Sú na ňom verše. Ukazuje ich zdiaľky, potom lístok poskladá na štvoro avloží do vrecka Erlichovho kabáta. „T.“ Ustinovová si to chce prečítať, ale Jesenin nedovolí. „Nie, ty počkaj. Stačí, keď si to prečíta jeden.“ Verše vraj ostali vErlichovom vrecku aon si ich prečítal až o deň, keď sa už aj knemu doniesla správa oJeseninovej smrti. Boli to tie (vraj deň predtým a vraj krvou napísané) dve štvorveršia Do videnia, druh môj, do videnia...
Už osemdesiat rokov Erlichovo svedectvo dojíma celý svet atakmer nikto nepochybuje, žeten druh môj, vyznamenaný najvyššou básnikovou dôverou, teda V. I. Erlich, bol hodnotný človek – prečo inak by si ho Jesenin vybral za adresáta svojej poslednej básne? Vposledných rokoch však výskum, opretý ocelý rad dôkazov (doplňovaných analýzami ahypotézami), ponúkol svetovej verejnosti celkom inú verziu Jeseninových posledných dní.
Znovej verzie vystupuje petrohradský (vtedy leningradský) literát Volf Iosifovič Erlich (1902 – 1937) ako človek, ktorého Jesenin stretol len niekoľko ráz apoznal ho ibazbežne. Bol skôr priateľom Jeseninovej bývalej ženy Galiny Arturovny Benislavskej (1897 – 1926, oženil sa sňou vseptembri 1923, ale manželstvo dlho nevydržalo), ktorá potom spáchala samovraždu na básnikovom hrobe. Erlich pravdepodobne pomohol polícii vytvoriť lživú legendu oJeseninovej smrti (mal na to aj isté básnické predpoklady) – apotom sa podozrivo odmlčal. Jesenin totiž podľa najnovších výskumov vhoteli Angleterre vdňoch 24. – 27. decembra vôbec nebýval – nemohol tam teda 28. decembra (čiže vnoci z 27. na 28. decembra) spáchať samovraždu. Navyše samovraždu veľmi čudnú. Najprv si mal pri nej podrezať – on, pravák – pravú ruku. Potom sa vraj rozhodol, že sa predsa len pre istotu radšej obesí. Remeň bol krátky. Použil teda špagát zo svojho amerického kufra. Obesil sa až celkom pod plafónom vmiestnosti, ktorej plafón bol vo vyše triapolmetrovej výške. Ako sa tam spodrezanou rukou dostal? (Jesenin nebol vysoký – meral 168 cm.) A ako ho mohol udržať tenký špagát od kufra? A navyše na vertikálnej rúre ústredného kúrenia, po ktorej sa, nevedno prečo, nezošmykol. Na jeho mŕtvole sa nenašli typické znaky samovraždy obesením, zato však dodnes jestvujú fotografie, ktoré ukazujú čudnú dierku pod pravým okom ačudnú ranu pri koreni nosa.
Je tu teda podozrenie, že samovraždu iba zinscenovali. Po inscenácii ipo tom, čo sa naozaj stalo, museli režiséri pozametať stopy – najbezpečnejšie bolo poslať nepohodlných účastníkov asvedkov na Sibír.
Čo sa naozaj stalo? Odpoveď na túto otázku sa vraj dozvedelroku 1976 vchabarovskej osade Urgal mladý dôstojník Titarenko, ktorý si vypočul nečakané priznanie bývalého väzňa Nikolaja Leonidoviča Leontieva: „Nebudeš mi veriť, ale týmito istými rukami som zabil Jesenina.“ Titarenko sa ešte dozvedel, že Leontiev, ktorý bolroku 1924 členom ochranky „Trockého vlaku“, ajeho nadriadený, chýrny terorista Jakov Bľumkin, dostali priamo od Trockého delikátnu úlohu „neutralizovať“ Sergeja Jesenina. Mali mu dať príučku, aby si odvykol dostávať sa do konfliktu so sovietskou mocou aaby radšej spolupracoval – táto provokácia, ku ktorej malo dôjsť na leningradskej stanici, však Jesenina tak rozzúrila, že provokatérov fyzicky napadol. Tí potom urobili aj to, čo im nikto nekázal, azabili ho. Leontiev vystrelil na Jeseninovu hlavu – jeho guľka zanechala stopu pod pravým okom. Bľumkin zase udrel Jesenina pažbou revolvera aspôsobil mu smrteľné zranenie pri koreni nosa. Ruskí básnici asi predsa len mávajú neobyčajne presné predtuchy vlastnej smrti – všimnime si, že aj Jesenin ten úder predpovedal vzávere básne Čierny človek: „A moja vychádzková palica / mu letí do tváre – /nos pri koreni som mu zlomil...“ („I letit moja trosť / Priamo kmorde jevo, / V perenosicu...“) Zavraždenie najväčšieho ruského básnika bola chúlostivá vec, atak museli leningradské stranícke aj policajné orgány vraždu zakamuflovať. Ako vhodné miesto inscenovanej samovraždy poslúžil hotel Angleterre (v azbuke Angletere), ktorý mala vtedy pod kontrolou, aaj ho väčšinou obývala tajná polícia.
Ale je tu aj tretia verzia: svojmu katovi mohol predsa Jesenin ísť aj dobrovoľne vústrety (tak ako to urobil už jeho veľký vzor Puškin). Všimnime si, ako úzkostlivo začína zrazu krátko pred smrťou písať pod svoje básne presné dátumy: to takto odratúva svoje posledné dni. Nezmenšujeme jeho tragédiu, ak sme ochotní za príčinu jeho smrti pokladať iba hlúpu (aj keď vyprovokovanú) náhodu?
Či už prijmeme novú verziu, či budeme ďalej veriť starej, a či si budeme len tak sami pre seba hľadať tretiu – nič to nemení na veci, že Jesenin nedovolil diktatúre, aby mu vypláchla mozog, aaž do poslednej chvíle svojho života ostal slobodomyseľným básnikom so zázračnou láskou k ľuďom, zvieratám irastlinám – ku všetkému živému na svete.
Úryvok z doslovu prekladateľa azostavovateľa Ľubomíra Feldeka.
***
Prostá si ty, prostá rovnako
ako vRusku na stotisíc iných.
Máš clivotu ranných oblakov,
máš aj ten chlad, jesenný asiný.
Hnal som srdce zlona do lona,
hlúposťami zapratal si myseľ,
a tvoj prísny obraz – ikona –
po kaplnkách zatiaľ ticho visel.
Kašlal som ja na tie ikony,
fičúr, čo mal radšej hurhaj besný –
azrazu sa zmôžem na tóny
najnežnejších, najkrotkejších piesní.
Nechcem vzlietať k nebu – hrozí pád.
Čo chce telo, nech si telo povie.
Prečo ako augustový chlad
cvendží tvoje meno augustové?
Nie som žobrák ani parazit,
dávno viem, čím na hodnote získam.
Od detstva už viem sa zapáčiť
aj tým stepným kobylám aj psiskám.
Nemám druhým – ani tebe nie –
už čo dať. Veď nedúfal som nájsť ťa.
Len básnické srdce šialené
je zárukou bolestného šťastia.
Preto všikmých očiach, tak ako
v lístí blúdim – zosmutnievam pri nich.
Prostá si ty, prostá rovnako,
ako vRusku na stotisíc iných.
***
Byť básnikom – to len taký môže,
čo pravidlo pravdy neporuší:
krvavo si vydrie spopod kože
vlastný cit – na balzam cudzích duší.
Byť básnikom – značí na námestí
vypľuť dušu, netajiť sa stiesňou.
Iba slávik spieva bez bolesti
avystačí iba sjednou piesňou.
Smiešna hračka, vyrezaná zdreva,
je kanárik, čo umelý hlas má.
Aj keď básnik žabím hlasom spieva,
prijme pieseň svet – len nech je vlastná.
Zákaz alkoholu do Koránu
dal Mohamed – oklamať chcel city.
No básnik, čo spytuje si ranu,
bol i bude vždy aj vínom spitý.
Keď pristihne milú vlôžku siným,
taký básnik ide potom od nej
chránený tým vínom pohostinným –
do srdca jej nožík nezabodne.
Len si bude hvízdať, čo ho bolí,
celou cestou domov: „Márna sláva,
ako tulák zomriem niekde vpoli,
na svete ito sa ľuďom stáva.“
(August 1925)
***
Modrá hmla. Snehy širo-šíre vôkol,
mesačný, jemný, citrónový svit.
Srdce si čosi milé zdávnych rokov
chce vclivom zadumaní osviežiť.
Zas je sneh sypký akoby bol z piesku.
V ústrety rovnakému mesiacu
opustil som raz tajne rodnú viesku,
šuchnúc si nabok čiapku mačaciu.
Znova sa vraciam krodným kútom svojim.
Kto ešte pozná ma? A kto už nie?
Pred drevenicou ako gazda stojím.
Štvanec a tulák, srdce skúšané.
Bez slova žmolím vruke novú čiapku.
Je sobolia anepekná až hriech.
Spomenul som si na dedka ababku
ana ten kyprý cintorínsky sneh.
Všetci už našli mier, čo všetkých čaká,
môžeš sa akokoľvek namáhať.
Hľa, prečo ma to kčloveku tak láka.
Hľa, prečo stále ľudí mám tak rád.
Hľa, prečo na pokraji plaču bol som...
Usmial som sa, bôľ vduši uhasiac –
veď túto drevenicu, gánok so psom
už aj tak asi neuvidím viac.
(24. septembra)
Kniha Neodovzdaná lýra vychádza vo vydavateľstve Metafora. Texty vybral, preložil,doslov ajpoznámky napísal Ľubomír Feldek.
