ղľáԾ
Slovenský básnik a prekladateľ Ivan Čičmanec, laureát Hviezdoslavovej ceny, ktorý od roku 1969 žije v Nórsku, zosumarizoval preklady slovenských autorov do nórčiny v zaujímavej eseji Steeple-chase slovenskej literatúry vNórsku.
Steeple-chase slovenskej literatúry vNórsku
Vprvých rokoch svojho exilu vNórsku (prišiel som tam roku 1969) som sa ani veľmi nezaujímal oto, čo zo slovenskej literatúry je preložené do nórčiny. Žil som nejaký čas vilúzii, že krajina Bjørnstjerne Bjørnsona má solídne zmapovanú prinajmenšom väčšinu erópskych literatúr, že je to jeden zo znakov jej kultúrnej vyspelosti ademokratických pomerov. Keď som však po čase začal prečesávať nórske knižnice, shrôzou som zistil, že Nóri nemajú znašej literatúry preložené takmer nič. Našiel som tam iba dve knihy Ladislava Mňačka amenší výber Dobšinského rozprávok. Ziných prameňov som počul, že údajne bolo do nórčiny preložených niekoľko náboženských spisov Kristíny Royovej, mne sa ich však nepodarilo nájsť. Pravda, vUniverzitnej knižnici vOslo bol pomerne bohatý, aj keď nesystematický, výber slovenskej literatúry vorigináli, vrátane takmer kompletných medzivojnových ročníkov časopisu Slovenské pohľady a značnejčasti zobraných spisov S. H. Vajanského aP. O. Hviezdoslava. Prísun staršej slovenskej literatúry, spred 2. svetovej vojny, sem vraj väčšinou sprostredkúval významný nórsky slavista Olaf Broch (1867 – 1961), ktorý mal čulé kontakty so Slovenskom vrátane kultúrnej elity v Turčianskom sv. Martine. Vpovojnovom období sa slovenské knihy do Nórska dostávali najmä prostredníctvom medziknižničnej spolupráce a išlo zväčša o publikácie zoblasti literárnej vedy a kultúrnej histórie. Samozrejme, že táto literatúra bola prístupná iba úzkemu okruhu špecialistov ajej existencia ostávala pre väčšinu nórskej verejnosti neznáma.
Po týchto zisteniach som začal vážne uvažovať oprekladaní slovenskej literatúry, pričom som si myslel, že jej objavovanie bude pre nórske vydavateľstvá senzáciou. Od začiatku som však narážal na nečakané prekážky. Prvou bolo, že neraz ani literárne a jazykovo vzdelaní Nóri netušili, že Slováci majú vlastný jazyk aliteratúru. Pokiaľ oSlovensku vôbec vedeli, považovali ho za českú provinciu vidieckeho afolklórneho rázu. Druhou prekážkou bolo, že som so svojimi iniciatívami prichádzal vhistoricky dosť nevhodnej dobe. Písal sa vtedy koniec sedemdesiatych resp. začiatok osemdesiatych rokov 20. storočia. VČeskoslovensku zúrila tzv. normalizácia avo svete panoval názor, že všetko, čo tam vychádza voficiálnych vydavateľstvách je bezcenné, poplatné komunistickej doktríne socialistického realizmu. Česká literatúra sa vtomto období začala prezentovať pozoruhodnými dielami opozičných aexilových autorov, ako Kundera, Havel, Kohout, Škvorecký, Lustig, Klíma atď., prípadne tiež autormi ako Seifert alebo Hrabal, ktorí síce mohli vydávať svoje knihy voficiálnych vydavateľstvách, boli tam však skôr trpení ako vyzdvihovaní. Ako je známe, na Slovensku bola vtedy situácia vkultúrnej oblasti opoznanie menej represívna ako vČechách ana Morave. Aj unás sme síce mali zakázaných opozičných spisovateľov, no súčasne tu bola aj nezanedbateľná skupina autorov, ktorí svoj talent neprepožičiavali komunistickej propagande anapriek tomu im bolo dovolené vydávať pozoruhodné prozaické ibásnické diela. Otomto svet mimo Slovenska prakticky nič nevedel.
Potenciálny sprostredkovateľ slovenskej literatúry stál teda pred dvoma mohutnými bariérami, ktorými boli historicky podmienená neznalosť Slovenska aaktuálne politické predsudky voči našej súdobej kultúre. Napriek tomu som sa začiatkom 80. rokov spolu so svojou nórskou manželkou pustil do prekladania výberu slovenských poviedok 20. storočia, vprvom štádiu poviedok zobdobia 1900-1945. Nakoniec sa mi podarilo objaviť vydavateľstvo Solum, ktoré bolo otvorené aj menej známym národným literatúram, na moje prekvapenie mi však povedali, že by bolo treba začať poéziou. Preložená poézia totiž, na rozdiel od prózy, spadala pod systém dotácií ministerstva kultúry, čo vnórskych podmienkach znamenalo, že štát povinne zakúpi 1000 výtlačkov knižky, čím sa vydavateľovi zaručí primeraný zisk. Toto bola už tretia prekážka vceste pri prekladaní avydávaní slovenskej literatúry. Štvrtou bola požiadavka vydavateľa, že pri prekladoch poézie musím spolupracovať sniektorým etablovaným nórskym básnikom inak by vraj hrozilo, že pri posudzovaní žiadosti oštátnu podporu zaúradujú predsudky členov komisie avydavateľovi dotáciu neudelia. Cítil som sa naozaj ako osamelý bežec steeple-chase, ktorý na svojom behu krajinou kultúrnej byrokracie musí zdolávať jednu namáhavú prekážku za druhou.
Ale dobre, keď poézia, tak poézia. Mal som už vhrsti dobrú vôľu vydavateľstva Solum, bolo len treba vymyslieť zaujímavý projekt anájsť ochotného spoluprekladateľa. Povedal som si, že už prvý dotyk nórskeho čitateľa so slovenskou poéziou by mal ukázať, že tu nemáme do činenia s nejakou zaostalou provinciou vzávetrí európskej kultúry, ale smodernou krajinou, ktorá má za sebou všetky dôležité etapy európskeho kultúrneho vývoja, vrátane umeleckej avantgardy. Rozhodol som sa preto pre antológiu slovenskej nadrealistickej poézie, ktorej rozmach v rokoch 1935 – 1946 som považoval za jednu znajimpozantnejších kapitol modernej slovenskej literatúry. Nadviazal som kontakt sbásnikom aliterárnym vedcom Kjellom Heggelundom (nar. 1932), ktorý je o. i. odborníkom na francúzsky surrealizmus aposlal som mu niekoľko ukážok našich nadrealistov vdoslovnom nórskom preklade. Zareagoval okamžite pozitívne ahneď sme sa pustili do spoločného prebásňovania. Výsledkom bola knižka Fiken på piletrær (Figy na vŕbach), ktorá vyšla vo vydavateľstve Solum r. 1984. Boli vnej básne R. Fabryho, J. Lenka, P. Bunčáka, J. Raka, J. Brezinu, Š. Žáryho aV. Reisla. Kjej titulu ma inšpiroval list otca nášho nadrealizmu Rudolfa Fabryho jednému zo svojich priateľov, vktorom sa cituje kritický výrok Ruda Brtáňa. Ten vraj charakterizoval slovenský nadrealizmus ako skleníkovú rastlinu atvrdil, že „na vŕbach nikdy neporastú figy“. AFabry mu vraj na to povedal: „Ba práve že musia.“
Jednoznačne pozitívny postoj Kjella Heggelunda apracovníkov vydavateľstva Solum k básňam tejto knižky boli pre mňa už dostatočnou zárukou toho, že som stavil na správneho koňa. Ďalšou satisfakciou boli tri priaznivé recenzie, ktoré sa v roku 1984 objavili vnórskej tlači, konkrétne v osloskomdenníku Dagbladet, vregionálnych novinách Gula tidende aročenke Kritikerjournalen, ktorú vždy koncom roku vydávala komunita nórskych literárnych kritikov. Leitmotívom týchto ohlasov bolo prekvapenie nad tým, že na Slovensku sa už vprvej polovici 20. storočia písala taká kvalitná moderná poézia, čo kontrastovalo so situáciou vNórsku, kde v30. a40. rokoch 20. Storočia v poézii stále dominovali oneskorení romantici. Surrealistické prvky sa uniektorých nórskych básnikov začali objavovať až v70. rokoch. Okrem spomenutých recenzií zareagoval pozitívne aj Nórsky štátny rozhlas, keď venoval vydaniu našich nadrealistov 25-minútovú reláciu. V nej Kjell Heegelund prečítal niekoľko básní aja som vrozhovore sredaktorkou povedal niečo okultúrno-historickom aestetickom pozadí obdobia, vktorom unás nadrealistická poézia vznikala.
Úspech vydania nadrealistov ma, prirodzene, povzbudil do ďalšieho prekladania slovenskej poézie, pričom vďaka postupnému ideologickému uvoľňovaniu počas Gorbačovovej perestrojky sa mi zdala byť cesta otvorená aj na prezentovanie našich najaktuálnejších básnikov. Už dlhší čas som mal vzornom poli tvorbu Jána Buzássyho, ktorého som považoval za jedného znajpozoruhodnejších zjavov našej povojnovej poézie. Bol to navyše autor, ktorý nikdy svojou tvorbou nenadbiehal očakávaniam komunistických mocipánov. Kjell Heggelund zareagoval na prvé dotyky sBuzássyho poéziou pozitívne, no keďže bol vtom čase zaneprázdnený inými povinnosťami začiatok našej ďalšej spolupráce sa niekoľko rokov odkladal. Nakoniec som na radu vydavateľstva Solum nadviazal kontakt svtedy mladým básnikom Stigom Sæterbakkenom (1966-2012), ktorý okamžite privolil na spoluprácu arýchlo sa stal obdivovateľom Buzássyho poézie. Svoj výber znej sme nazvali Midlertidig evighet (Dočasná večnosť) azačiatkom r. 1989 sme jeho rukopis predložili vydavateľstvu. Prvý posudok bol tak trochu kuriózny. Smenšími výhradami sa mu vybraté básne páčili, no na záver si neodpustil skeptickú poznámku, že je čudné, že otakomto dobrom básnikovi doteraz nepočul. Preto vraj nevylučuje, že tu ide „o nejaký podfuk“. Našťastie vedenie vydavateľstva ani na chvíľku nezapochybovalo oserióznosti tohto projektu avydalo Buzássyho výber na jar r. 1989.
Aj tejto knižke sa dostalo pekného verejného prijatia. Niektoré Buzássyho básne sa čítali na večerei venovanom súčasnej českej aslovenskej literatúre, ktorého časť odvysielal Nórsky štátny rozhlas. Boli tam prítomní aj viacerí predstavitelia nórskej literárnej elity. Denník Vårt land priniesol pozitívne ladenú, svedomito napísanú recenziu, vktorej sa najviac chvály ušlo básňam zo zbierky Krása vedie kameň. Chválou nešetril ani recenzent vKritikerjournalen, ktorý zasadil Buzássyho poéziu do najlepších stredoeurópskych tradícií, pričom našiel aj jej konkrétne styčné body stvorbou nositeľov Nobelovej ceny za literatúru Jaroslavom Seifertom aCzeslawom Miloszom. Príjemne prekvapila aj zasvätená recenzia vdánskom literárnom časopise Standard. Je však príznačné, že jej autor, ináč uznávaný bohemista, považoval za potrebné vúvode vysvetliť, že vČeskoslovensku existuje popri českej literatúre aj literatúra slovenská aže tá bola včase normalizácie vystavená menším ideologickým tlakom, preto tam vtedy mohli vydávať knihy aj takí kvalitní apoliticky nekontroverzní básnici ako Ján Buzássy. Mňa osobne obzvlášť potešilo, že vydanie tejto knižky si už mohla všimnúť aj slovenská tlač, očom svedčí jej seriózna recenzia, ktorú niekoľko mesiacov pred novembrovými udalosťami 1989 vLiterárnom týždenníku uverejnil Milan Richter.
Koncom 80. rokov prišli dve nórske bohemistky (jedna znich českého pôvodu) smyšlienkou vydať vo vydavateľstve Den norske bokklubben (Nórsky knižný klub) antológiu českých poviedok. Keďže však vydavateľstvo trvalo na názve Tsjekkoslovakia forteller, t.j. Československo rozpráva, zostavovateľky usúdili, že by bolo férové mať tam aj niekoľko slovenských poviedok. Vtomto zmysle ma oslovili sponukou na spoluprácu pri preklade slovenskej časti antológie. Ich pôvodný návrh bol, že popri štrnástich českých poviedkach by tam boli tri, už vopred vybraté slovenské. Ja som najprv odmietol za takýchto podmienok spolupracovať, dostal som však odpoveď, že vtom prípade tam bude zastúpená iba česká próza aže nikto si to ani nevšimne... Tak som nakoniec pristúpil na spoluprácu anašťastie vydavateľstvo postupne rozšírilo priestor tak pre českú, ako aj pre slovenskú časť. Nakoniec sa do antológie dostalo osem slovenských poviedok. Pravda, viaceré moje návrhy boli zamietnuté, zdalo sa mi, že zostavovateľky by rady predstavili slovenskú kultúru ako primárne vidiecku, popri mestskejšej českej. Ďalšie rozšírenie rámca pôvodne plánovaného rozsahu si v záverečnej fáze priam vynútil redaktor vydavateľstva, ináč germanista, keď presadil zaradenie Kafkovej pomerne dlhej poviedky V trestaneckej kolónii sodôvodnením, že vraj Kafka je v kontextemodernej českej literatúry neodmysliteľný. Pre nórsku znalosť literatúry vnašej časti sveta je príznačný aj fakt, že grafička nakreslila na vnútornú stranu prebalu mapu Československa, pričom do českej časti umiestnila portrét Franza Kafku ado slovenskej Boženy Němcovej... Antológia Československo rozpráva vyšla vOsle roku 1990 ado slovenskej časti sa zmestili B. Slančíková-Timrava, J. C. Hronský, M. Urban, J. Bodenek, F. Švantner, J. Johanides, R. Sloboda aD. Mitana. Preklad som vyhotovil vspolupráci so svojou manželkou Marianne Gabler (vtedy Johnsen). Slovenskú časť som opatril vlastným doslovom Slovensko ajeho rozprávačská tradícia. Bohužiaľ, antológia nevzbudila väčší záujem nórskych masmédií, mne sa dostala do rúk iba pomerne povrchná recenzia vdenníku Aftenposten, kde sa autor viac sústredil na českú časť, kým slovenské poviedky odbavil konštatovaním, že tie sú vraj nórskej mentalite vzdialenejšie.
Vslobodnejších podmienkach po roku 1989 sa Slováci s čoraz väčšou váhou začali uchádzať osvoje miesto pod slnkom. VNórsku vyvolával tento emancipačný proces zmiešané (skôr negatívne) reakcie, no nesporne mal za následok, že sa tu postupne prebúdzal záujem oosobitosť slovenskej histórie akultúry. Vtejto atmosfére som sa rozhodol zostaviť azredigovať slovenské tematické číslo kultúrneho časopisu Ergo, ktorý vychádzal vo vydavateľstve Solum. Vyšlo vpríťažlivej grafickej úprave roku 1991 aobsahovalo o. i. môj pomerne rozsiahly náčrt kultúrnych dejín Slovenska, porovnávaciu štúdiu ovývoji spisovnej slovenčiny anórčiny od Ľubomíra Ďuroviča, ukážky znovšej slovenskej prózy apoézie, ako aj moju štúdiu oumeleckom diele Ľ. Fullu aK. Sokola, ktorých reprodukcie (päť od každého znich) tvorili ilustráciu čísla.
Niekedy vprvej polovici 90. rokov požiadalo vydavateľstvo Det norske samlaget Stiga Sæterbakkena amňa, aby sme pre pripravovanú veľkú antológiu modernej európskej poézie navrhli apreložili niekoľkých slovenských ačeských básnikov. Zo slovenských sa do záverečného kola, ato hneď tromi básňami, dostal Ján Ondruš. Sæterbakkken bol prvými dotykmi s Ondrušovou poéziou taký nadšený, že hneď navrhol, aby sa práve Ondruš stal naším nasledujúcim knižným projektom. Keďže aj mne bolo Ondrušovo videnie sveta veľmi blízke, súhlasil som. Keď sme boli sprekladaním hotoví, znova sme sa obrátili na vydavateľstvo Solum, no na naše prekvapenie ich externý konzultant Ondruša na vydanie neodporučil, jeho poézia sa mu zdala priveľmi konvenčná (!). Posunuli sme teda rukopis do oveľa väčšieho aprestížnejšieho vydavateľstva Cappelen, kde Sæterbakken vydával svoje vlastné práce, atam nás prijali sotvorenou náručou. Náš ondrušovský výber Ansiktet mitt signerer jeg ikke (Svoju tvár nepodpíšem) vyšiel na jar roku 1995 amal o. i. peknú prezentáciu na Slovenskom veľvyslanectve vOslo, kde vtedy šéfoval Milan Richter. Kým kvýberom nadrealistov a Buzássyho poézie som doslov napísal sám, vOndrušovom prípade sme si zvolili doslov vo forme dialógu medzi Sæterbakkenom amnou, keďže sme do tohto projektu boli obidvaja vrovnakej miere filozoficky aj emotívne zaangažovaní. Knižka mala dve veľmi pozitívne recenzie, konkrétne vdenníku Vårt land avtýždenníku Morgenbladet. Najmä autor druhej znich, Kurt Sweeney hlboko pochopil osobitosť Ondrušovej poézie aprirovnával ju kpróze Franza Kafku, resp. kpoézii Paula Celana apopredného nórskeho postmodernistu Øyvinda Berga. Súkromne ma viacerí nórski literáti upozornili aj na Ondrušovu príbuznosť stalianskym nositeľom Nobelovej ceny E. Montalem. Ináč, Sæterbakken urobil veľa pre poznanie Ondrušovej poézie jednak početnými verejnými čítačkami,jednak svojimi čulými kontaktmi so spisovateľmi akritikmi nielen vNórsku, ale aj vDánsku avo Švédsku. Potvrdilo sa tu to, čo poznáme aj zo Slovenska, že Ondruš je predovšetkým „básnik básnikov“.
Roku 1996 vyšiel, takisto vo vydavateľstve Cappeleen, výber zbásnickej tvorby Milana Richtera Røter ilufta (Korene vo vzduchu). Knižka vyšla ziniciatívy popredného nórskeho básnika a publicistu Knuta Ødegårda (nar. 1945) ana pretlmočení básní do nórčiny sa popri zostavovateľovi podieľali dvaja vNórsku žijúci Slováci Ľubo Mauer (nar. 1940) aja. Ødegård napísal kvýberu aj veľmi pozitívny doslov, kde charakterizoval Richtera ako európsky cítiaceho intelektuála, ktorého básnická tvorba má korene jednak vjeho osobnej arodinnej skúsenosti, jednak v typickystredoeurópskom zmysle pre absurditu airóniu. Knižka mala peknú recenziu vdenníku Aftenposten, autorka v nej obzvlášť vyzdvihla autenticitu Richterovej básnickej výpovede ajeho kritický pohľad na svet bez lacného vytyčovania utopických ideálov.
So Stigom Sæterbakkenom som potom, vdruhej polovici 90. rokov pracoval na preklade výberu zpoézie Ivana Kupca. Prácu sme z rozličných dôvodov niekoľkokrát museli prerušiť, nakoniec nám roku 2000 vo vydavateľstve Cappelen vyšiel výber pod názvom Samtaler med skygger (Rozhovory stieňmi). Napísal som knemu doslov, vktorom som o. i. spomenul Kupcovo tematické aestetické zakotvenie vrodnom Hlohovci aokolí, jeho organickú príbuznosť smoderným umením karpatsko-dunajskej oblasti, ale aj jeho inšpirácie surrealizmom aamerickou poéziou, predovšetkým tvorbou Robinsona Jeffersa.Zo všetkých dovtedajších prekladov nám Kupcova poézia spôsobovala najviac problémov, jej zložitá metaforika asyntax si často vyžadovali skúšanie viacerých variantov, čo občas vyvolávalo spory nielen medzi obidvoma spoluprekladateľmi, ale aj medzi nami aredaktorkou vydavateľstva. Vtom čase sa znórskej tlače akosi začali vytrácať recenzie poézie, takže aj Kupcov výber mal iba malú verejnú odozvu, viem iba, že týždenník Morgenbladet priniesol zneho jednu báseň skrátkym komentárom, čo znamená, že ani táto knižka neostala celkom bez povšimnutia. Aj súkromne som na ňu dostal niekoľko pozitívnych reakcií.
Okrem mňa sa sporadicky prekladom slovenskej literatúry vposledných desaťročiach venovali aj iní prekladatelia. Nórsky publicista Egil Lejon roku 1986 preložil spolu so svojou bývalou manželkou Zdenkou Lejonovou detskú knižku Daniela Heviera Iskremkremmaren og andre historier (Zmrzlinárik ainé príbehy) asám Egil Lejon, už potom, ako sa usadil na Slovensku, vydal preklad výberu zpoézie Milana Rúfusa Logna lyner, d ø yvd (Ticho sa blýska, tlmene, 2002). Bohužiaľ sa mi nepodarilo overiť, či knižka mala nejakú odozvu vnórskej tlači. Údajne však aj v tomto prípade ktorési noviny uverejnili znej ukážky.
Okolo roku 2000 sa v Nórsku do určitej miery zlepšili podmienky na vydávanie prekladovej prózy, ktorá za určitých okolností mohla dostať primeranú štátnu dotáciu. Už dávnejšie som mal vúmysle presadiť vydanie niektorej práce Jána Johanidesa, ktorého som považoval za nášho najoriginálnejšieho amedzinárodne najakceptovateľnejšieho súčasného prozaika. Po viacerých neúspešných pokusoch som uspel vo vydavateľstve Bokvennen, ktoré sa podujalo vydať Johanidesovu prózu DZdzá, najmä vďaka tomu, že som im mohol poskytnúť výtlačok nemeckého prekladu Angely Repkovej. Ja som sa zo zdravotných dôvodov musel účasti na preklade vzdať, no úlohy prekladateľa sa výborne zhostil Ľubo Mauer. Knižka vyšla r. 2003 pod nórskym názvom Barfrost adostalo sa jej dvoch veľmi pozitívnych recenzií, vdenníkoch Aftenposten aVårt land. Recenzenti ocenili modernosť Johanidesovho literárneho výrazu, jeho etické zaujatie, ale aj postmodernistické poňatie relativity všetkého nášho poznania. Stojí vari ešte za zmienku, že Stig Sæterbakken v jednej verejnej ankete zaradil DZdzá medzi päť najdôležitejších svetových románov 90. rokov minulého storočia.
Toto je, pokiaľ mi je známe, zatiaľ posledné vydanie prekladu slovenskej literatúry do nórčiny. Nórska verejnosť už vďaka existencii samostatného demokratického Slovenska idoterajším, vyššie spomenutýmvydaniam prekladov zaregistrovala, že Slovensko má vlastnú literatúru aže táto je hodná pozornosti, množstvo kvalitných diel našej novšej istaršej literatúry však stále čaká na pretlmočenie. Pravda, situácia nie je momentálne vtomto smere priaznivá, lebo doterajší prekladatelia zo zdravotných alebo iných osobných dôvodov sa už prekladom nevenujú. Stig Sæterbakken tragicky zomrel začiatkom roku 2012. Čaká sa teda na novú generáciu prekladateľov, ktorá by mohli prebrať štafetu po pomerne úspešných pokusoch zkonca 20. azačiatku 21. storočia. Zrejme by znova išlo predovšetkým oindividuálnych nadšencov aidealistov, keďže slovenský jazyk aliteratúra sa na nórskych univerzitách stále neprednášajú. Ak by sme sa vrátili kmetafore, ktorú naznačuje nadpis tejto úvahy, dalo by sa povedať, že bežkyňa zvaná slovenská literatúra sa na nórskom teréne tajne pripravuje na nový pretek, plný ďalších očakávaných aj neočakávaných prekážok.
