ղľáԾ
Málokedy sa stane, že vzahraničí vyjde kniha oSlovensku, ktorá sa stane hitom nielen vúzkych odborných kruhoch, ale vyvolá taký čitateľský záujem, že dokonca potrebuje dotlač. Popri tom táto kniha vyvolala diskusiu aj na Slovensku.
Kniha Pavla Kosatíka Slovenské století totiž neprináša iba fakty, ktoré by boli čitateľom všeobecne známe, ale pokúša sa ointerpretáciu najnovších dejín Slovenska ako uceleného príbehu. Slovensko-české vzťahy vknihe zaujímajú podstatné miesto. Je to opodstatnené nielen preto, lebo hľadanie ich vhodného usporiadania vrámci spoločného česko-slovenského štátu či mimo neho predstavovalo jednu zkľúčových tém slovenskej politiky, ale aj preto, že autor sa aj po rozdelení Českej aSlovenskej federatívnej republiky nazdáva, že „sme tými dvoma navzájom si najbližšími národmi na svete“. Slovenské dejiny autor nevníma iba ako akýsi apendix dejín českých, čo sa neraz stávalo českým historikom, resp. autorom pokusov osyntézu československých dejín, kde bola pre Slovákov vyhradená „federálna tretina“, ale vníma ich ako autonómne procesy. Vývoj Slovenska sa snaží zachytiť cez prizmu slovenských elít, ktoré hľadali vkontexte udalostí vo svete optimálne riešenia pre Slovensko. Hoci blízkosť Slovákov aČechov nespochybňuje, zároveň vcelej knihe naznačuje, ako rozlične obe spoločnosti prežívali zlomové okamihy spoločných, ale aj svetových dejín. Vtom vidím hlavný prínos Kosatíkovej knihy.
Udalosti prepojené s príbehmi
Pavel Kosatík bol doposiaľ na Slovensku známy predovšetkým ako autor televíznej série České století, ale má za sebou viac než tridsať monografií aniekoľko televíznych scenárov venovaných predovšetkým českým dejinám. Jeho najnovšia kniha však potvrdila, že dokáže rovnako pútavo písať aj oslovenských dejinách. Kniha je hĺbková reflexia slovenského vývoja vkľúčových okamihoch 20. storočia. Dvadsiate storočie vníma ako obdobie úspešného príbehu Slovenska. Konštatuje, že „Slováci svoj historický čas nepremárnili“, hoci ich východisková pozícia bola omnoho horšia ako vprípade Čechov. Udalosti avývojové trendy prepája spríbehmi najvýznamnejších slovenských osobností.
Za kľúčový okamih „začiatku“ slovenského dvadsiateho storočia autor považuje vznik československého štátu vroku 1918. Cestu slovenskej politickej reprezentácie ktomuto riešeniu však autor vníma ako výsledok jej vlastnej, samostatnej voľby ako najlepšieho možného riešenia, ktorá sa materializovala prijatím Martinskej deklarácie 30. októbra Slovenskou národnou radou. Proces vzniku Československa aformovanie charakteru nového štátu opisuje na pozadí príbehu dvoch politikov – Vavra Šrobára, ktorý sa zhodou okolností včase jeho vzniku ocitol vPrahe, aMilana Rastislava Štefánika. Od tohto okamihu sa hľadanie rovnoprávneho vzťahu sČechmi stalo kľúčovou otázkou slovenskej politiky. Vtejto súvislosti autor kriticky hodnotí pozíciu českej reprezentácie, ktorá slovenské argumenty buď priamo odmietala, alebo im nedokázala porozumieť. Vtomto kontexte, ale osobitne vprípade Štefánika, smimoriadnym dešpektom hovorí opostojoch Edvarda Beneša. Naopak, vyzdvihuje Štefánikovu úlohu pri vzniku ČSR.
Na príklade osobností Andreja Hlinku aJozefa Tisu autor analyzuje komplikovaný vývoj slovenského politického katolicizmu ajeho vzťahu kčeskoslovenskej štátnosti pred rokom 1938 počas prvej ČSR, na príklade osobnosti Milana Hodžu zas analyzuje medzinárodnú dimenziu slovenskej politiky aevolúciu politického agrarizmu. Popri Hlinkovi aTisovi venuje pozornosť aj ďalším politikom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Vojtechovi Tukovi, ktorého charakterizuje ako „slovenského Quislinga číslo jeden“, a Karolovi Sidorovi, ktorý sa vroku 1939 čiastočne proti svojej vôli stal vočiach nacistického Nemecka „čechofilom“. Vjeho prípade je však zarážajúce, že nespomína aj jeho polonofilskú orientáciu, ktorá sa vľudáckom tábore javila ako jedno zmožných riešení slovenskej otázky, minimálne ako prostriedok nátlaku na Prahu.
Sdešpektom o Tisovi
Kým kpôsobeniu Jozefa Tisa pred marcom 1939 sa, podobne ako vprípade iných slovenských politikov vuvedenom období, stavia spochopením, oSlovenskom štáte (1939 – 1945) si nerobí žiadne ilúzie: „Ako si svoj štát predstavovali sami Slováci, však tvorilo len menej významnú rovinu problému. Určujúce bolo, ako si ich štát predstavovali nacisti. Politicky pre nich jeho existencia mala malý význam, propagandisticky však umožňovala prezentovať Európu pod ich vládou ako vnútorne variabilné spoločenstvo...“ Tisovi kladie za vinu, že túto skutočnosť nepochopil: „Prepojil shitlerizmom nielen svoju stranu aštát, ale aj cirkev, ktorej slúžil, atým im všetkým ublížil, všetkých skompromitoval.“ Na základe konkrétnych príkladov zjeho vystúpení, keď zdôvodňoval riešenie židovskej otázky vSlovenskom štáte, ktorých cieľom bolo podľa autora „presvedčiť verejnosť, že na prenasledovaní židov nie je vôbec nič nekresťanského“, dospieva kzáveru, že „odpornejší kňaz než Tiso, schopný porovnateľnej slovnej ekvilibristiky, asi nežil.“ Hoci sa so značným dešpektom vyjadruje aj oministrovi obrany Slovenského štátu generálovi Ferdinandovi Čatlošovi ahovorí oňom ako o „jednom znajhorších exponentov slovenského štátu“, Tiso je jediným politikom, ktorého vyslovene odsudzuje. Na druhej strane pozitívne hodnotí Slovenské národné povstanie, pričom zdôrazňuje, že bolo pripravené na Slovensku. Odmieta predstavu, že jeho cieľom bolo obnovenie Československa vpodobe spred roka 1938. Podľa Kosatíka práve vypuknutím povstania Slovenský štát stratil svoju legitimitu: „Zmysel Slovenského národného povstania bol vukončení existencie slovenského štátu, asíce zvôle jeho obyvateľov.“
Zaujímavé myšlienky obsahujú časti venované obdobiu po roku 1948, kde sa autor pokúša definovať charakteristiky slovenského komunizmu. Za jednu ztakýchto čŕt považuje jeho úzku súvislosť snáboženskou, hlavne katolíckou vierou. Žiaľ, táto téza nie je dostatočne podložená argumentmi. Na podporu tvrdenia, že si predstavitelia komunistickej strany aľudáci napriek ideovým rozdielom vynikajúco rozumeli, nestačí argumentovať absenciou rozsudkov smrti zpolitických dôvodov počas Slovenského štátu pred rokom 1944, pretože relatívne mierny prístup voči kritikom režimu sa vzťahoval aj na predstaviteľov občianskeho odboja. Na druhej strane, komunistická strana mala minimálne pred druhou svetovou vojnou silnú podporu aj vevanjelickom prostredí, čo bolo dané nielen kritickým postojom komunistov voči dominancii katolíckej cirkvi, ale aj silnou rusofilskou orientáciou časti slovenských evanjelikov, majúcou korene ešte vdruhej polovici 19. storočia. Autor však celkom správne vystihuje prepojenie komunistickej strany na patriarchálne usporiadanie slovenskej spoločnosti: „Známosti tu vážili minimálne rovnako ako presvedčenie, čo zároveň znamenalo, že eventuálne zmeny politických nálad sa väčšinou nebrali tak vážne ako inde.“
Snaha ovzťah „rovný srovným“
Podobne ako vmedzivojnovom období aj po druhej svetovej vojne autor chápe slovenskú politiku ako značne diferencovanú, ale ako jej integrujúci faktor vníma snahu odosiahnutie usporiadania „rovný srovným“ vrámci Československa. Predmetom jeho pozornosti sú predovšetkým politici ako Gustáv Husák aAlexander Dubček, ostatným predstaviteľom komunistického režimu sa venuje vpodstatne menšej miere. Kým vprípade hodnotenia Husáka ako stúpenca tvrdej línie sa možno sautorom stotožniť, tvrdiť oDubčekovi, že bol „viac federalista než demokrat“ nezodpovedá charakteru jeho pôsobenia vrokoch 1963 – 1968, t. j. počas slovenského predjaria. Pozornosť si zasluhuje kapitola venovaná udalostiam roku 1989, kde autor poukazuje na dvojité označenie revolúcie, vČesku označovanej ako „zamatová“ ana Slovensku ako „nežná“. Slovenské dvadsiate storočie uzatvára voľbami vroku 1998, ktoré hodnotí ako zavŕšenie cesty od „málo vzdelaného vidieckeho ľudu kmodernej štruktúrovanej spoločnosti“, schopnej vybudovať vlastný štát sdemokratickým obsahom. Knihu uzatvára rozsiahly výber prevažne vedeckej literatúry, týkajúcej sa dejín Slovenska v20. storočí, pričom autor jednotlivé tituly aj komentuje. Aj tento zoznam dokumentuje odbornú erudíciu autora tejto nepochybne dôležitej publikácie.
Na rozdiel od mnohých slovenských intelektuálov sa Kosatík na budúcnosť Slovenska pozerá optimisticky, keď ju hodnotí nielen cez prizmu aktuálnych politických udalostí, ale aj zmien, ktorými Slovensko prešlo vpriebehu necelých sto rokov. Hoci kniha je určená najmä pre českého čitateľa, pre toho slovenského je zaujímavá práve preto, že poskytuje pohľad „zvonku“.
Juraj Marušiak (1970)
Politológ, historik apublicista. Pôsobí v Ústave politických vied SAV. Venuje sa problematike dejín Slovenska v20.storočí a medzinárodných vzťahov vregióne strednej a východnej Európy po roku 1989.
Pavel Kosatík: Slovenské století
Praha: Torst, 2021
Zdroj foto: kosatik.eu / Robert Tichý, Marianne
