ղľáԾ
Okríze kultúry sriaditeľom Literárneho informačného centra Alexandrom Halvoníkom
* Odbory, predstavitelia kultúrnych inštitúcií aj viacerí umelci upozorňujú, že situácia slovenskej kultúry nie je dobrá. Ministerstvo financií však vbudúcom roku predpokladá pokles verejných investícií do kultúry. Literatúry vslovenských dejinách zohrávala po veľmi dlhý čas funkciu nosnej akľúčovej kultúrnej aktivity – ako vidíte realitu z „literárneho pohľadu“?
- Veľmi dramaticky, no nie preto, že je naozaj dramatická, ale práve preto, že zglobálneho pohľadu vyzerá veľmi konsolidovaná, ale len čo sa do tejto konsolidovanosti ponoríte hlbšie, zistíte, že tu chýba akákoľvek dramatickosť. Vychádza viac kníh ako kedykoľvek predtým, iste je aj viac divadelných, výtvarných, folklórnych či dokonca multimediálnych produkcií. Apravdepodobne aj personalisti kultúry, keby nejakí boli, by museli konštatovať, že kultúra je dnes nielen masová, ale že zamestnáva väčšie masy ľudí ako slovenské fabriky, pravda, ak zarátajú persóny, ktoré kultúru akýmkoľvek spôsobom šíria, teda rosničky, zabávačov, výrobcov bilboardových duchaplností, porno- ainé celebrity, skupinových talkshowistov kadejakých kalibrov, sóloexhibicionistov apohŕdavých intelektuálov – anakoniec vari aj členov existujúcich šiestich spisovateľských zoskupení, ak ich, pravdaže, už nemajú zarátaných medzi spomenutými vrstvami výrobcov kultúry aumenia, kam sa tí pružnejší bez najmenšieho zaváhania vkorporovali. Takže nie je tu kríza, je tu aj vďaka medializačnému imperializmu dozaista najhrubovrstevnejšie pokrytie územia produktmi ducha ľudí, ktorí stýmto imperializmom ochotne kolaborujú atešia sa zjeho dobrodení. Apráve toto pokladám za to najdramatickejšie nedorozumenie. Lebo slovo nedorozumenie vari najlepšie vystihuje apatickú eufóriu, ktorá je momentálnym status quo našej kultúry. Aliteratúra? Spisovateľ? Slovenská knižočka sa potichu hanbí vnajzastrčenejšom kútiku kníhkupectva aslovenský spisovateľ sa „spitý skapitánem“ (K. Kry) sťažuje na honoráre, na vydavateľov, na médiá, na politikov ačinovníkov, lebo sinajmenej všímajú práve jeho dobotvorné mindráky. Literatúra aspisovatelia už nerozumejú ani sebe, ani dejinám.
* Začiatok 90. rokov priniesol demokratizáciu adiferenciáciu spoločnosti na základe slobodne uznávaných hodnôt. Vznikli rozličné zoskupenia, vydávali svoje časopisy, prezentovali svoje videnie situácie. No kým sme sa opájali pocitom slobody, premeškali sme príležitosť efektívne transformovať systém inštitucionálnej základne ipodporných programov na podmienky trhovej ekonomiky aspoločenský status básnika, spisovateľa či dramatika (o literárnych historikoch akritikoch ani nehovoriac) je dnes žalostný. Čo sa dalo urobiť inak?
- Vkultúre nebolo nikdy toľko jednoty ako dnes: každý sa prezentuje, každý chce ukázať, že je viac ako ten druhý anikto nikoho nerešpektuje. Základným rámcom pre všetkých je však vkus publika, ktorý napokon všetko zrovnáva. Obrátil sa pomer: umelec odjakživa vnucoval publiku svoje predstavy ozdokonaľovaní ľudí aspoločností, dnes spriemerované publikum chce od umelca, aby legitimizoval jeho priemernosť tým, že sa zníži na priemer alebo aj ten priemer tvorivo tvorivo tlačí do podpriemeru. Kultúra anajmä umenie však stoja na individualitách. Individualita je predpokladom kvality tvorby ijej recepcie. Efemérne aprelietavé publikum predsa nemôže byť tvorcom, atým menej nie tvorcom kritérií. Spoločnosť stojí pred dilemou: dá sa riadiť náhodnými erupciami módy, vášní atrhu, alebo bude trpezlivo načúvať výzvy umenia. Naša spoločnosť prestala uznávať individuality, aak by aj uznávala, vkomisionálnych, politických, straníckych avolebných mechanizmoch pripraví každú individualitu prinajmenšom očasť jej suverenity. Je nesporné, že kultúra bola hlavným agensom pohybov roku 1989 – tak ako bola vždy prvou dámou všetkých revolúcií. No kultúra je súčasne iochranou spoločnosti azákladným kameňom jej prosperity. Vo svojom ustrojení má popri revolučnosti prinajmenej rovnakú dávku konzervativizmu: raz búra, potom konzervuje, aby zas mohla búrať akonzervovať. To je jednoducho zákon progresu. Kto má vrukách moc nad kultúrou, musí túto triviálnu pravdu poznať. Keď ju nepozná, ľahko podľahne chiméram svojej domnelej avantgardnosti astane sa slonom vporceláne. Ato sa aj stalo. Vmene plurality ademokracie sa narobili komisie, ktoré sa časom stali byrokratickou prekážkou dynamiky, nedostatok peňazí na kultúru sa vysvetľuje jej vysokou spotrebou, od čoho je už len krôčik ktvrdeniam oinštitucionálnej predimenzovanosti aklikvidácii inštitucionálnej základne, resp. kjej komerčnej transformácii, čo je rovnako bezpečná cesta do pekiel, hoci aj vydláždená najkrajšími predsavzatiami aideálmi. Napokon slepá legislatíva ahluchá administratíva dokonajú svoje hluchonemé dielo. Múdra politika urobí banku preto, aby mohla financovať kultúru. Unás sa stal opak: všetky nové inštitúcie, ktoré vznikli aďalej vznikajú, sú tu aj na úkor kultúry. Akeďže ich vzniká veľa abez vízie perspektívy, dokonale zabetónujú stav nepríčetnej súťaže, ktorej pragmatizmus sa zaobíde bez akejkoľvek myšlienky. Je základný omyl, že kultúra sa dá robiť za lacné peniaze, za promilové odštiepky zo štátneho rozpočtu. Kultúra ajej mechanizmy musia fungovať po celej horizontále ivertikále reality. Nesmie byť na obtiaž štátu, ani obecnému úradu, ani bosovi momentálne prosperujúcej eseročky. Tu predsa nejde onejakú milosť niečomu, bez čoho sa možno ľahko zaobísť, ide ovec, vďaka ktorej môžeme prežiť aprosperovať. Ana to musia myslieť zákonodarcovia, politici ikormidelníci kultúrnych organizmov. Ak to bolo pred poltisícročím jasné povedzme Lorenzovi dei Medici vrenesančnej Florencii, ak je to dnes jasné Slovincom, Estóncom, Rumunom či Maďarom, aak je takýmto chápaním kultúry preniknutá vteórii ipraxi celá myšlienka europeizmu, prečo to nie je, dočerta, jasné Slovákom? Isteže, môže tu vzniknúť otázka, že ak je kultúra či literatúra záležitosťou individuality, na čo sú jej inštitúcie. Nuž na to, aby individuálne výkony premenili na živú kultúrnu realitu stojacu na hodnotách, nie na slepej manipulácii bezduchých más.
* Všeobecne platí, že spoločnosť je dodnes rozdelená najmä na základe postojov kvzniku Slovenskej republiky na „nacionalistov“ a „federalistov“. Čas väčšinou vášne upokojil, no medzi umelcami to neplatí. Platí ešte stará pravda, že umeleckú kvalitu by sme mali vnímať bez ohľadu na občianske postoje tvorcu?
- Prirodzene. Práve to je tá fundamentálna pravda, ktorá vyplýva zo samej podstaty kultúry aktorá kultúru aj generuje. Dnes už sú farby nacionalistov ifederalistov naozaj vyblednuté, dokonca mám pocit, že poniektorí niekdajší „federalisti“ sú národnejší než podaktorí niekdajší „nacionalisti“ anaopak. Všetko je relatívne. Horšie pre kultúru sa mi však zdá to, že sa zabúda, že umelecká kvalita je zveľkej časti dielom jazyka, ktorý je základným nástrojom kultúry ajej komunikácie. Bez kvalitného, živého arozvíjajúceho sa jazyka, bez jeho osobitého ducha aneopakovateľného buketu zostáva každý pokus otvorbu na polceste. Aj to je postulát kultúrnosti. Je aj toto nacionalizmus? Myslím, že je to skôr výzva na návrat slovenskej kultúry ksvojim prameňom.
* Stali ste sa riaditeľom Literárneho informačného centra včase, keď túto inštitúciu ministerstvo utlmovalo anebolo anebola núdza onázory, že ju treba celkom zrušiť. LIC sa dnes vpokojnejšej atmosfére venuje aktivitám, ktoré možno nie je tak veľmi vidieť, ale sú pre slovenskú literatúru dôležité. Ktoré sú vaše priority aočom uvažujete, keď sa vám podarí na chvíľu zabudnúť na prízemné obmedzenia, teda reálne podmienky svojho pôsobenia?
- Literárne informačné centrum podstúpilo zásadnú transformáciu. Zniekdajších stodvadsať pracovníkov vňom zostala sotva štvrtina. Odbúrali sa činnosti, ktoré nesúviseli priamo sliteratúrou alebo nemali reálny základ. Dnes sa LIC sústreďuje predovšetkým na budovanie viacjazyčnej elektronickej informačnej databázy oslovenskej pôvodnej tvorbe ana jej využívanie na propagáciu literatúry doma, no najmä vzahraničí. To je práve to, čo literatúra potrebuje pre svoj transfer do života, do vedomia spoločnosti. veď biednym osudom našich knižiek je, že sa za krátky čas stratia zpovedomia anezanechávajú hlbšie stopy, čiže vlastne nevytvárajú kultúru. Adnes je navyše priam kategorickou požiadavkou, aby sa naša literatúra podieľala na formovaní nielen národného, ale aj európskeho kultúrneho kontextu. Okrem odbornosti, diplomacie acieľavedomosti si to vyžaduje pomerne veľké investície, ktorých je však málo.
* LIC, ktoré vzniklo vpolovici 90. rokov ako Národné literárne centrum, malo ambíciu dobré anáročné knihy nielen vydávať, ale usilovalo sa ich aj dostať kčitateľovi za prijateľné ceny. Zabezpečovala to distribučná sieť Hrebenda, ktorá zákazníkom neúčtovala 30-percentnú prirážku kvydavateľskej cene abola schopná prijať do predaja aj nízkonákladové vydania „menšinových žánrov“ – teda poéziu či odbornú literatúru. Ako zodstupu času hodnotíte rozhodnutie vášho predchodcu túto aktivitu rázne ukončiť avzdať sa takejto možnosti „intervenovať“ na knižnom trhu?
- Asi nemohol inak. Hrebenda nebol dobrý projekt, dokázal síce od vydavateľov poskupovať ich produkciu, ale nedostal ju medzi ľudí. Zopár predajní sminimálnym obratom nenahradilo rozvetvenú sieť, bez ktorej je predávanie kníh naozaj len hrebendovská amatérčina. Hrebenda vlastne postavil slovenskú knihu do úlohy postihnutého dieťaťa vyžadujúceho si osobný režim. Som presvedčený, že slovenská kniha prestane byť izolovaná adiskriminovaná vtedy, keď sa dostane na dôstojné miesto vexistujúcich kníhkupectvách akeď bude mať bezpredsudkový prístup do všetkých existujúcich distribučných sietí, aj európskych. Ani jej cena by nemala byť iná ako ceny iných kníh. Iná vec je, ako stimulovať kníhkupcov adistribútorov, aby venovali nadštandardnú starostlivosť jej propagácii apredaju. Duchom tejto myšlienky však musí najprv preniknúť legislatíva, vrátane relatívne odťažitých zákonov, akými sú napríklad daňové zákony, zákon oreklame, zákony oclách, poštovnom, miestnych poplatkoch apod.
* Vydavatelia signalizujú, že dôsledky inflácie, ale najmä zvyšovania výdavkov na zabezpečenie elementárnych potrieb, spôsobujú veľmi citeľný pokles záujmu ľudí onové knihy. Akú má podľa teba umelecká literatúra budúcnosť včase, ktorý ovládli elektronické médiá?
- Inflácia, rovná daň, ceny vstupov, ale aj nivelizačná legislatíva aneprimerané tlaky na komercializáciu kultúry, to všetko vytvára atmosféru apatie, ktorá napokon rozloží aj knihu aj čitateľa. Táto obava je oprávnená unás, ale neplatí všeobecne. Vposledných mesiacoch predaj kníh naozaj dramaticky poklesol vďaka zvýšeniu DPH, aké nemá obdobu vnijakej kultúrnej európskej krajine. Objektívne to však sknihou nie je až také beznádejné. Ak sa človek acivilizácia chcú rozvíjať, alebo len prežiť, nepôjde to bez kultúry, vktorej kniha zohráva priam demiurgickú úlohu. Veď iné médiá, vrátane internetu, len modifikujú alebo zneužívajú to, čo je obsahom kníh. Na tom vlastne stojí celá filozofia postmodernizmu. Môžu sa však zmeniť technológie anosiče, ale základné funkcie knihy sú nenahraditeľné askôr či neskôr aj elektronické médiá zistia, že sú zásadným spôsobom od knihy závislé.
* Nie je ojedinelé presvedčenie, že umelecká tvorba je akousi exkluzívnou „kratochvíľou“, apreto by sa malo veľmi opatrne postupovať pri jej podpore zverejných zdrojov. Priaznivci tohto názoru radi používajú príklad USA, kde do umenia investujú najmä bohatí mecenáši aodporcovia poukazujú na európsku tradíciu, ktorá považuje kultúru aumenie za dôležitú spoločenskú nadstavbu ado ich rozvoja investujú vštátoch Európskej únie približne 1,5 percenta štátneho rozpočtu. Smerujeme podľa vás do Európy, alebo za oceán?
- G. Bruna za učenie, ktoré je dnes jedným zkameňov modernej civilizácie, upálili aFarnza Kafku za života takmer nevydávali, no napriek tomu sú dnes jeho knihy bibliou všetkých modernistov. Ide oto, že štát, ktorý disponuje verejnými zdrojmi, má povinnosť vedieť, že napríklad literatúra obsahuje nesmierny civilizačný potenciál, ktorému treba otvárať cesty do spoločenskej praxe. Porovnávať našu situáciu samerickou adokonca mechanicky prenášať princípy jej fungovania do našich pomerov je jednoducho likvidačné diletantstvo. Veď nejeden americký mecenáš má kdispozícii oveľa väčšie zdroje atrhy ako celý náš štát dohromady. Kopírovanie americkej praxe je cestou späť anesmeruje nás nielenže za oceán, ale rovno do oceánu.
* Viaceré postsocialistické štáty cieľavedome maximalizujú podporu kultúry. Viaceré štáty majú fungujúci prepracovaný systém, ktorý pomáha ich tvorcom expandovať do zahraničia. LIC má ambície pomáhať slovenskej literatúre do sveta – sakými výsledkami?
- Dobiedzame do zahraničných vydavateľov, aby prekladali avydávali slovenskú literatúru, prekladáme Slovákov do cudzích jazykov, prezentujeme apropagujeme najlepšie diela, udržiavame kontakty so slovakistickými aslavistickými pracoviskami, spolupracujeme sambasádami aslovenskými inštitútmi, zabezpečujeme štipendiá pre prekladateľov, kontaktujeme našich tvorcov so zahraničnými na podujatiach, na ktorých vidieť, že naša literatúra vonkoncom neťahá za kratší koniec. Výsledkom je asi 20 vydaných prekladov slovenských diel vzahraničí ročne. Pre našinca je to možno naozaj málo viditeľné, ale podľa mňa je to viac, ako umožňujú prostriedky, ktoré sú na to kdispozícii. šٰ okolité ineokolité krajiny majú na podobné účely rozhodne viac peňazí. Neviem presne, prečo je to tak, ale vidím vtom najmä nedostatočne silnú vôľu, prežiť azaradiť sa na dôstojné miesto medzi civilizovanými krajinami.
* Dnes sa slovenskej literatúre výrazne pokúša pomáhať Slovenský rozhlas, ale najmocnejšie médium prítomnosti, televíziu, javisko našej literatúry veľmi nezaujíma. Je vôbec šanca robiť televízny magazín oliteratúre tak, aby bol pre diváka príťažlivý?
- Naozaj musím oceniť úlohu, ktorú zohráva vdnešnej situácii Slovenský rozhlas. Slovenská televízia je vo vzťahu kliteratúre jednak polodemokratická aintelektuálsky exhibicionistická, jednak nepriestreľne macošská. Pre verejnoprávnu inštitúciu by mali byť preferencie asledovanosť oveľa menej direktívne ako záujmy štátu. Literárne programy sa dajú nepochybne robiť pútavo, príťažlivo asvedomím zmyslu – stačilo by sa prizrieť na príklad ČT. Televízia musí chcieť diváka presvedčiť ozmysluplnosti svojho programu. Vkultúrnych krajinách sa otakýchto veciach nediskutuje, tam sa to robí. Neobstojí argument, že zlý program každý môže vypnúť. Prečo teda koncesionárske poplatky adane musí zo zákona platiť aj „vypnutý“ divák?
* Keby ste dostali šancu zostaviť kolekciu desiatich diel slovenskej literatúry všetkých čias, ktorá by vyšla vprekladoch do svetových jazykov, ktorých autorov adiela by ste vybrali?
- Takú kolekciu by som si vedel predstaviť pre seba, ale netrúfal by som si ju nanucovať nijakej krajine. Dnes sa skôr sústreďujeme na pozornejšie skúmanie čitateľských kontextov príslušnej krajiny, resp. jazykovej oblasti aaž na základe toho formulujeme našu ponuku. Chceme, aby knižky vcudzine nielen vychádzali, ale aby sa aj čítali. Asom presvedčený, že vtakejto individualizovanej ponuke by mohlo figurovať podstatne viac než desať slovenských diel aautorov.
* Kde podľa vášho názoru treba začať, ak by ste chceli zmeniť postavenie kultúry? Ako vrátiť kultúrnemu pracovníkovi aumelcovi pocit, že si ho spoločnosť váži?
- Existuje už na to fráza: od seba. Ale to by nestačilo. Treba zmeniť spoločenskú atmosféru, lenže tá závisí od vízie štátu, národa, regiónov... Zatiaľ je to tak: nedostatok kultúry plodí chyby vekonomike, politike, správe krajiny, legislatíve. Nedostatky vekonomike, politike, správe krajiny alegislatíve roztáčajú špirálu, na ktorej špičke je úradný iľudový konsenzus ozbytočnosti kultúry. Prosto, začarovaný kruh. Takže mi ztoho vychádza, že oobrat by sa mali postarať vodcovia avrcholní manažéri štátu. Predovšetkým tí by mali vedieť, kam ju chcú doviesť ačo si táto cesta vyžaduje.
ALEXANDER HALVONÍK, rodák zNovej Bystrice (22. 3. 1945), literárny kritik, publicista, prozaik, prekladateľ. Pôsobil na ministerstve kultúry, vNárodnom literárnom centre ako šéfredaktor časopisov Knižná revue aLiterika, bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov avsúčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Publikuje recenzie, články, štúdie, prekladá zfrancúzštiny.
(NOVÝ DEŇ 14. 7. 2004, roč. VI., č. 161, str. 11)
