ղľáԾ
Okríze kultúry sriaditeľom Literárneho informačného centra Alexandrom Halvoníkom
* Odbory, predstavitelia kultúrnych inštitúcií aj viacerí umelci upozorňujú, že situácia slovenskej kultúry nie je dobrá. Ministerstvo financií však vbudúcom roku predpokladá pokles verejných investícií do kultúry. Literatúry vslovenských dejinách zohrávala po veľmi dlhý čas funkciu nosnej akľúčovej kultúrnej aktivity – ako vidíte realitu z „literárneho pohľadu“?
- Veľmi dramaticky, no nie preto, že je naozaj dramatická, ale práve preto, že zglobálneho pohľadu vyzerá veľmi konsolidovaná, ale len čo sa do tejto konsolidovanosti ponoríte hlbšie, zistíte, že tu chýba akákoľvek dramatickosť. Vychádza viac kníh ako kedykoľvek predtým, iste je aj viac divadelných, výtvarných, folklórnych či dokonca multimediálnych produkcií. Apravdepodobne aj personalisti kultúry, keby nejakí boli, by museli konštatovať, že kultúra je dnes nielen masová, ale že zamestnáva väčšie masy ľudí ako slovenské fabriky, pravda, ak zarátajú persóny, ktoré kultúru akýmkoľvek spôsobom šíria, teda rosničky, zabávačov, výrobcov bilboardových duchaplností, porno- ainé celebrity, skupinových talkshowistov kadejakých kalibrov, sóloexhibicionistov apohŕdavých intelektuálov – anakoniec vari aj členov existujúcich šiestich spisovateľských zoskupení, ak ich, pravdaže, už nemajú zarátaných medzi spomenutými vrstvami výrobcov kultúry aumenia, kam sa tí pružnejší bez najmenšieho zaváhania vkorporovali. Takže nie je tu kríza, je tu aj vďaka medializačnému imperializmu dozaista najhrubovrstevnejšie pokrytie územia produktmi ducha ľudí, ktorí stýmto imperializmom ochotne kolaborujú atešia sa zjeho dobrodení. Apráve toto pokladám za to najdramatickejšie nedorozumenie. Lebo slovo nedorozumenie vari najlepšie vystihuje apatickú eufóriu, ktorá je momentálnym status quo našej kultúry. Aliteratúra? Spisovateľ? Slovenská knižočka sa potichu hanbí vnajzastrčenejšom kútiku kníhkupectva aslovenský spisovateľ sa „spitý skapitánem“ (K. Kry) sťažuje na honoráre, na vydavateľov, na médiá, na politikov ačinovníkov, lebo sinajmenej všímajú práve jeho dobotvorné mindráky. Literatúra aspisovatelia už nerozumejú ani sebe, ani dejinám.
* Začiatok 90. rokov priniesol demokratizáciu adiferenciáciu spoločnosti na základe slobodne uznávaných hodnôt. Vznikli rozličné zoskupenia, vydávali svoje časopisy, prezentovali svoje videnie situácie. No kým sme sa opájali pocitom slobody, premeškali sme príležitosť efektívne transformovať systém inštitucionálnej základne ipodporných programov na podmienky trhovej ekonomiky aspoločenský status básnika, spisovateľa či dramatika (o literárnych historikoch akritikoch ani nehovoriac) je dnes žalostný. Čo sa dalo urobiť inak?
- Vkultúre nebolo nikdy toľko jednoty ako dnes: každý sa prezentuje, každý chce ukázať, že je viac ako ten druhý anikto nikoho nerešpektuje. Základným rámcom pre všetkých je však vkus publika, ktorý napokon všetko zrovnáva. Obrátil sa pomer: umelec odjakživa vnucoval publiku svoje predstavy ozdokonaľovaní ľudí aspoločností, dnes spriemerované publikum chce od umelca, aby legitimizoval jeho priemernosť tým, že sa zníži na priemer alebo aj ten priemer tvorivo tvorivo tlačí do podpriemeru. Kultúra anajmä umenie však stoja na individualitách. Individualita je predpokladom kvality tvorby ijej recepcie. Efemérne aprelietavé publikum predsa nemôže byť tvorcom, atým menej nie tvorcom kritérií. Spoločnosť stojí pred dilemou: dá sa riadiť náhodnými erupciami módy, vášní atrhu, alebo bude trpezlivo načúvať výzvy umenia. Naša spoločnosť prestala uznávať individuality, aak by aj uznávala, vkomisionálnych, politických, straníckych avolebných mechanizmoch pripraví každú individualitu prinajmenšom očasť jej suverenity. Je nesporné, že kultúra bola hlavným agensom pohybov roku 1989 – tak ako bola vždy prvou dámou všetkých revolúcií. No kultúra je súčasne iochranou spoločnosti azákladným kameňom jej prosperity. Vo svojom ustrojení má popri revolučnosti prinajmenej rovnakú dávku konzervativizmu: raz búra, potom konzervuje, aby zas mohla búrať akonzervovať. To je jednoducho zákon progresu. Kto má vrukách moc nad kultúrou, musí túto triviálnu pravdu poznať. Keď ju nepozná, ľahko podľahne chiméram svojej domnelej avantgardnosti astane sa slonom vporceláne. Ato sa aj stalo. Vmene plurality ademokracie sa narobili komisie, ktoré sa časom stali byrokratickou prekážkou dynamiky, nedostatok peňazí na kultúru sa vysvetľuje jej vysokou spotrebou, od čoho je už len krôčik ktvrdeniam oinštitucionálnej predimenzovanosti aklikvidácii inštitucionálnej základne, resp. kjej komerčnej transformácii, čo je rovnako bezpečná cesta do pekiel, hoci aj vydláždená najkrajšími predsavzatiami aideálmi. Napokon slepá legislatíva ahluchá administratíva dokonajú svoje hluchonemé dielo. Múdra politika urobí banku preto, aby mohla financovať kultúru. Unás sa stal opak: všetky nové inštitúcie, ktoré vznikli aďalej vznikajú, sú tu aj na úkor kultúry. Akeďže ich vzniká veľa abez vízie perspektívy, dokonale zabetónujú stav nepríčetnej súťaže, ktorej pragmatizmus sa zaobíde bez akejkoľvek myšlienky. Je základný omyl, že kultúra sa dá robiť za lacné peniaze, za promilové odštiepky zo štátneho rozpočtu. Kultúra ajej mechanizmy musia fungovať po celej horizontále ivertikále reality. Nesmie byť na obtiaž štátu, ani obecnému úradu, ani bosovi momentálne prosperujúcej eseročky. Tu predsa nejde onejakú milosť niečomu, bez čoho sa možno ľahko zaobísť, ide ovec, vďaka ktorej môžeme prežiť aprosperovať. Ana to musia myslieť zákonodarcovia, politici ikormidelníci kultúrnych organizmov. Ak to bolo pred poltisícročím jasné povedzme Lorenzovi dei Medici vrenesančnej Florencii, ak je to dnes jasné Slovincom, Estóncom, Rumunom či Maďarom, aak je takýmto chápaním kultúry preniknutá vteórii ipraxi celá myšlienka europeizmu, prečo to nie je, dočerta, jasné Slovákom? Isteže, môže tu vzniknúť otázka, že ak je kultúra či literatúra záležitosťou individuality, na čo sú jej inštitúcie. Nuž na to, aby individuálne výkony premenili na živú kultúrnu realitu stojacu na hodnotách, nie na slepej manipulácii bezduchých más.
* Všeobecne platí, že spoločnosť je dodnes rozdelená najmä na základe postojov kvzniku Slovenskej republiky na „nacionalistov“ a „federalistov“. Čas väčšinou vášne upokojil, no medzi umelcami to neplatí. Platí ešte stará pravda, že umeleckú kvalitu by sme mali vnímať bez ohľadu na občianske postoje tvorcu?
- Prirodzene. Práve to je tá fundamentálna pravda, ktorá vyplýva zo samej podstaty kultúry aktorá kultúru aj generuje. Dnes už sú farby nacionalistov ifederalistov naozaj vyblednuté, dokonca mám pocit, že poniektorí niekdajší „federalisti“ sú národnejší než podaktorí niekdajší „nacionalisti“ anaopak. Všetko je relatívne. Horšie pre kultúru sa mi však zdá to, že sa zabúda, že umelecká kvalita je zveľkej časti dielom jazyka, ktorý je základným nástrojom kultúry ajej komunikácie. Bez kvalitného, živého arozvíjajúceho sa jazyka, bez jeho osobitého ducha aneopakovateľného buketu zostáva každý pokus otvorbu na polceste. Aj to je postulát kultúrnosti. Je aj toto nacionalizmus? Myslím, že je to skôr výzva na návrat slovenskej kultúry ksvojim prameňom.
* Stali ste sa riaditeľom Literárneho informačného centra včase, keď túto inštitúciu ministerstvo utlmovalo anebolo anebola núdza onázory, že ju treba celkom zrušiť. LIC sa dnes vpokojnejšej atmosfére venuje aktivitám, ktoré možno nie je tak veľmi vidieť, ale sú pre slovenskú literatúru dôležité. Ktoré sú vaše priority aočom uvažujete, keď sa vám podarí na chvíľu zabudnúť na prízemné obmedzenia, teda reálne podmienky svojho pôsobenia?
- Literárne informačné centrum podstúpilo zásadnú transformáciu. Z