ղľáԾ
Peripetie slovenskej literatúry 20. storočia, zvlášť vdruhej polovici, bývali aj peripetiami jej neraz autoritatívnych prečítaní avýkladov – ideologicko-politických, literárnokritických aliterárnohistoriografických, školsky pedagogických či kultúrne osvetových. Zároveň to však bývalo pri všetkej dobovej limitovanosti aj zástupné fórum rozpráv o „veciach ľudských“ aich možnej náprave – oemancipácii človeka, spoločnosti aliteratúry spod priameho mocenského poručníctva.
Od Slovenskej moderny kdnešku
Sté výročie narodenia prof. M. Tomčíka (narodil sa 19. septembra 1922 v Ploštíne, dnes súčasti Liptovského Mikuláša, zomrel 15. októbra 2009 vBratislave) je príležitosťou pripomenúť si jedného zaktérov týchto peripetií. Ako mladší generačný spolupútnik literárnej avedeckej avantgardy 40. rokov stihol debutovať prácou Slovenská nadrealistická poézia (1949). Inštitucionálne ako vysokoškolský pedagóg bol spätý sUniverzitou Komenského vBratislave aKarlovou univerzitou vPrahe, neskôr ako vedecký pracovník so Slovenskou akadémiou vied. Jeho profil literárneho historika vystihuje (popri témach z19. storočia azo široko študovaných česko-slovenských literárnych vzťahov) titul dobovo šťastnej, sdobou súzvučiacej práce Od Slovenskej moderny kdnešku (1970). Nepredpojato rekonštruovaná, významovo nevyťažená nedávna „minulosť“ aotvorená „súčasnosť“ sa vtedy vprácach viacerých literárnych teoretikov, historikov a kritikov (F. Miko, S. Šmatlák, O. Čepan, J. Števček, M. Hamada) inšpiratívne dotýkali aprelínali. Text zr. 1970 zároveň na prelome 60. a70. rokov aspoň načas stihol fungovať ako základ stredoškolských učebníc slovenskej literatúry 20. storočia, kde ho M. Tomčík rámcoval premenami apodobami svetovej literatúry, resp. toho, čo sa znej vnímalo aprekladalo, ako aj paralelným výkladom českej literatúry. Spolu svizuálne, ilustračne invenčnými čítankami to bola jedna zo svetlejších kapitol povojnového školského sprostredkúvania modernej asúdobej literatúry mladým ľuďom. (Bibliografia odporúčanej odbornej literatúry za jednotlivými kapitolami vučebnici navigovala potenciálneho adepta práce sliteratúrou, čo si má vyhľadávať vkníhkupectvách či antikvariátoch.)
Komorné stretnutie spoéziou M. Haľamovej
Podnetom ktýmto niekoľkým riadkom nebol ani kalendár výročí, ani vekom navodzovaný sentiment. Náhodne zadovážený komorný zväzok troch zbierok M. Haľamovej zr. 1968 pod názvom jednej znich – Červený mak, poézie pisateľovi desaťročia známej ziných vydaní, bol prekvapením vtom, že ho ilustroval maliar M. Čunderlík (1926 – 1983). M. Čunderlíka si čitateľ zo 60. rokov spája skôr sprebalom ʰíťžDzپ M. Válka, Prútených kresiel D. Tatarku alebo silustráciami kpoézii V. Popu Večne neviditeľná vpreklade J. Ondruša. Čierno-sivo-biele ženské, resp. dievčenské tváre, oko či kvet ako synekdocha, kde-tu stopy abstraktného výtvarného gesta, to všetko prekvapujúco, priam zosúčasňujúco kontúrovalo verše M. Haľamovej, neubližujúc ich miestami decentnej patine. Komorný zväzok uzatváral doslov M. Tomčíka oscilujúci medzi gestom literárneho historika slovenskej poézie 20. storočia agestom vec evokujúceho esejistu. Druhá polovica 60. rokov zarezonovala aj tu: „Veď oláske sa unás nikdy nepísalo tak otvorene atoľko ako teraz, druhé pohlavie – t. j. ženy – neboli nikdy takým frekventovaným predmetom (doslova predmetom) sociologických výskumov, štatistík, prehľadov ako vposlednom období. Hoci už máme preklad knihy S. de Beauvoirovej Druhé pohlavie ainé práce tohto druhu...“ Aktualizujúca asociácia M. Tomčíka viedla ma ďalej. Teatrológ, esejista aprekladateľ J. Boor kedysi fabuloval imaginárne, anonymné stretnutia osobností pomimo doložených historických prameňov astôp ako „dni súzvuku“. Skôr študentským dada bývala predstava, ako do Európy po 1. svetovej vojne sa navracajúci M. Kukučín, noblesný šesťdesiatnik, mohol sa niekde vParíži – vreštaurácii, múzeu, galérii – stretnúť smladým, ešte pred-surrealistickým A. Bretonom. Keďže M. Haľamová (1908 – 1995) vr. 1929 – 1930 absolvovala vParíži kurz francúzštiny, podobné pomyselné anonymné stretnutie srovesníčkou S. de Beauvoirovou (1908 – 1986) navodzuje prinajmenšom povedomie „súčasnosti“ rôzneho/odlišného. (V r. 1929 bol vParíži ako štipendista mladý filozof J. Patočka, po rokoch autor doslovu kčeskému prekladu Druhého pohlavia.) Avšak paralelné seminárne čítanie desaťročia kanonizovanej poézie „dievčenského sna“, lásky ako „daru“ anapokon finálnej samoty „smrť tvoju žijem“ sdobre zvolenými pasážami zDruhého pohlavia by som ako pedagogický exces nezavrhoval.
Ešte jedno imaginárne stretnutie
Späť kM. Tomčíkovi! Spomenul som si, že esej – doslov kzväzku M. Haľamovej je súčasťou autorovho knižného súboru Básnické retrospektívy (1974). Tak trochu snízkou podozrievavosťou pozrel som sa do nich, či prvá polovica 70. rokov odkaz na S. de Beauvoirovú nevyretušovala. Nie, bola tam. Neviem, či pri náhodnom stretnutí vo vestibule bratislavskej Univerzitnej knižnice alebo vknižnici Ústavu slovenskej literatúry SAV, donedávna na Konventnej ul., dovolil by som si prof. M. Tomčíkovi tento drobný čitateľský nález, resp. potešenie zneho, nejako vhodne spomenúť. Vypočul by si to zrejme so zdvorilou akademickou zdržanlivosťou. Takže aspoň takto, pán profesor, do večnosti či do nenávratna... „Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie/ je koniec života“ (L. Novomeský).
Fedor Matejov (1954)
Bývalý pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV.
