ղľáԾ
ٴǰčԾ Mila Urbana, jednej znajvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej literatúry, si Literárne informačné centrum pripomenulo na odbornom seminári, ktorý sa uskutočnil 21. septembra 2004 vBratislave.
Seminár sa konal pod názvom Peripetie hľadania Mila Urbana abol pokusom, po desiatich rokoch od vedeckej konferencie, ktorú vroku 1994 pripravil Biografický ústav Matice slovenskej, znova zhodnotiť dielo (alebo aspoň niektoré jeho aspekty) novelistu arománopisca, ktorého novely aromán Živý bič majú dodnes inšpiratívny vplyv na rozvoj našej národnej literatúry. Vúvodnom slove to riaditeľ LIC Alexander ᲹDzí formuloval slovami, že užitočnejšie ako robiť zUrbana klasika, „je čítať ho ahľadať vňom živý materiál pre literárny vývin apre slovenské myslenie. Zanechal po sebe veľké svedectvo nabité slovenským sociálnym humanizmom, prekypujúcou túžbou po modernosti austavične sa dovolávajúce nových časov“. Ďalej ᲹDzí uviedol, že Urban okrem šiestich veľkých románov atroch kníh noviel napísal aj štyri knihy memoárov, anapriek mnohým nežičlivostiam, ktoré sprevádzali vydávanie jeho diela po roku 1945, apo dlhých obdobiach, keď sa ojeho diele nemohlo písať, vzniklo ojeho tvorbe okolo 300 odborných štúdii abibliografia oM. Urbanovi – nielen novelistovi, ale aj významnému publicistovi – obsahuje 1 300 položiek. Patrí aj knajprekladanejším slovenským spisovateľom – jeho diela vyšli v11 jazykoch av 16 zahraničných vydaniach.
Na seminári odzneli referáty literárnych vedcov akritikov PhDr. Adely Žilkovej, doc. PhDr. Ladislava Čú, CSc. aPhDr. Petra ղča PhD.
Odborná pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV A. Žilková sa vo svojom referáte snázvom Prvé tvorivé obdobie Mila Urbana sústredila na podrobnú textovú a významovú analýzu Urbanovychranných noviel Jašek Kutliak spod Bučinky aRozprávka oLabudovi. Pri hodnotení Urbanovho miesta vliterárnom procese medzivojnového obdobia uviedla, že patrí medzi prvých autorov, ktorí sa označujú ako tvorcovia lyrizovanej prózy. Zdôraznila, že oԴDZý textoch sa „vďaka ich významovej nahustenosti, práci strópmi afigúrami, dômyselnej výstavbe aspôsobu rozprávania dá hovoriť ako olyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom“.
Vysokoškolský pedagóg LadislavČúzy na úvod svojho referátu uviedol, že zvlastnej skúsenosti môže potvrdiť neochabujúci záujem oUrbanove dielo medzi svojimi študentmi – najmä pokiaľ ide ojeho novelistiku aromán Živý bič. Zhodne sA. Žilkovou konštatoval, že od predchádzajúcej realistickej tradície slovenskej prózy sa Urban odklonil „zvýšenou lyrizáciou, ktorá nemala len estetický účinok, ale stala sa aj prostriedkom prehlbovania svojráznej psychologickej kresby postáv. Vo svojich prvých novelistických prózach oslabil dejovú líniu na úkor neraz symbolického stajomňovania vnútra prostého človeka. Urbanove postavy sa neraz dostávajú do sporu skolektívnym vedomím dediny. Ich konanie ovplyvňuje tradícia, primitívnosť ich životnej filozofie ovplyvnenej existenčnými problémami aetikou formujúceho akceptovania kresťanského Boha. Vjeho prvých prózach sa objavuje aj veľa skepsy, tajomnosti, osamotenia aneriešiteľnej dezilúzie, ktoré do určitej miery korešpondujú spocitmi človeka moderny.“
Vďalšej časti svojho referátu sa LadislavČúzy sústredil na zmeny poetiky ԴDZý próz, ktorej príčiny sú dodnes aj literárnej vede nejasné. Najvýraznejšie sa to prejavilo na románe Hmly na úsvite. Prvé vydanie vyšlo vroku 1930 avnasledujúcich dvoch vydaniach (1941, 1970) urobil Urban mnohé podstatné zásahy do príbehu, postáv acelkového estetického vyznenia románu. LadislavČúzy konštatoval, že sa „ zvýšila sociálna kritickosť celého románu. Znížila sa spiritualita, najmä vo vzťahu kosudovosti akakceptovaniu viery ajej miesta vživote človeka, ado popredia sa dostávala mimovoľne myšlienka oúlohe triedneho uvedomenia“. Podľa Čú tieto programové zmeny, najmä vo vydaní zroku 1970, môžu súvisieť sdobovým tlakom na autora, ale umelecky dielu ublížili. Na záver svojho referátu LadislavČúzy konštatoval, že Urbanova próza má po vynútenej odmlke po roku 1945 zostupnú tendenciu. Napriek tomu ostáva Milo Urban jednou znajvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej prózy.
Kritik aesejista Peter ղč predniesol príspevok snázvom Etos Mila Urbana (Expresionizmus, sociálny vzdor atabu racionality), ktorý bol interdisciplinárnym pohľadom na zložité okolnosti životných osudov autora, ale rovnako aj mimoliterárneho osudu jeho diela, ktoré bolo po roku 1945 až do konca jeho života „permanentne vtreste“. Vtejto súvislosti Peterղč uviedol, že „typicky slovenská (tvrdohlavo hlavajovská, horalská) pasívna rezistencia voči mocným tohto sveta vytvorila vpovojnovom období zvláštne moderné tabu – tresty, ako bol ten Urbanov...“, čo ho viedlo ku konštatovaniu, že „Mila Urbana teda nemusíme (a vari ani nesmieme, či aspoň nemáme) vnímať len ako autora veľkej prózy – teda cez poetiku tvorcu románových postáv. Je tu ešte jeden Milo Urban – vitálna postava spisovateľa – takisto vytvorená spisovateľom Milom Urbanom, ktorá stojí pred nami ako antický ÉTHOS – charakteristické bytie, ľudská identita vyhnanca-stoika spovojnovým sídlom, na celé štvrťstoročie, vzápadoslovenskej obci Chorvátsky Grob...“. Vďalšej časti svojho podnetného referátu analyzoval ղč rôzne typy etosu vsúvislosti svnútornými väzbami ԴDZý postáv vjeho novelách anajmä vrománe Živý bič. Na záver referátu citoval zlistov Mila Urbana RudolfoviDilongovi aAndrejoviMrázovi, ktoré dotvárajú obraz M. Urbana ako pragmatického účastníka medzivojnového literárneho akultúrneho diania na Slovensku.
Po prednesení referátov pokračoval seminár diskusiou, vktorej vystúpili literárni vedci Mária Bátorová aStanislav Šmatlák. M. Bátorová ocenila ղčov interdisciplinárny pohľad na Urbanovo dielo, ktorý by mohol byť vbudúcnosti dobrým východiskom ku komplexnejšiemu, aj semioticky výraznejšie orientovanému výskumu Urbanovho diela. Ssúvislosti sopakujúcimi sa pokusmi o „demontáž Urbanovho diela“ uviedla, že je to postoj charakteristický pre situáciu, ktorá vuplynulom období panovala vnašej kultúre. Zmeny postojov M. Urbana kvlastným textom označila za „symptóm storočia“. StanislavŠmatlák upozornil na fakt, že rok 1904, keď sa narodil MiloUrban, je aj rokom narodenia aj AndrejaMráza, IvanaHorvátha aLacaNovomeského, ďalších veľkých literárnych tvorcov – apre všetkých je charakteristické, že veľmi mladí (okolo dvadsiatky) vstúpili do slovenskej literatúry ako zrelí tvorcovia. Podľa neho to treba pripísať skutočnosti, že po skončení prvej svetovej vojny apo vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorá znamenala aj národné oslobodenie Slovákov, prichádza do literatúry generácia tvorcov, ktorí umelecky veľmi rýchlo dozreli auž vprvých knihách sformovali základy svojej poetiky.
Ako organizátori seminára kstoročnici Mila Urbana sme na podujatie pozvali aj jeho manželku pani Žofiu Urbanovú, ktorá žije vBratislave. Pre svoj vysoký vek (94 rokov) sa na seminári nemohla zúčastniť, ale pozdravila ho listom – napísaným na písacom stroji, na ktorom Milo Urban písal svoj slávny Živý bič arodina ho dodnes starostlivo opatruje. Pani Urbanová sa vliste vracia „ ktomu dobrému akrásnemu“ čo sMilom Urbanom od roku 1934, keď sa zasnúbili, až do jeho smrti vroku 1983 spolu prežili. Spomienka, ktorú si účastníci seminára vypočuli, hovorí ospoločnom detstve vkrásnom prostredí Oravy, ktoré MiloUrban prežil pod Babou horou, aona, vtedy Žofka Paňáková, pod Oravským zámkom. Vďalšej časti spomienky pani Urbanová hovorí oradostiach istrastiach spoločného života – najmä po skončení druhej svetovej vojny. Spomienku uzatvára vyznaním: „Napriek tomu, že sme potom zažili ešte veľa zlého, nič neotriaslo našou láskou, boli sme, vďaka Bohu, šťastná rodina.“
Seminár k storočnici Mila Urbana potvrdil, že jeho dielo zostáva živou súčasťou našej literatúry, stále pôsobí podnetne aj na literárnu kritiku aliterárnu vedu ajeho nové čítanie môže byť podnetom avýzvou aj pre ďalšie literárne generácie.
................................................................................................
Spomienka na manžela (list p. Žofie Urbanovej)
Pri príležitosti 100. výročia narodenia môjho manžela Mila Urbana mala by som i ja povedať o ňom pár slov, spomenúť, čo mi tak najviac utkvelo v pamäti zo spoločného života s ním. A keďže človek sa vo svojich spomienkach vracia najradšej k tomu dobrému a krásnemu, čo prežil, i ja začnem tým:
Obaja sme prežili prvé roky detstva v krásnom prostredí Oravy, on pod Babou horou, ja pod Oravským zámkom. Jeho otec i môj otec boli zamestnancami Oravského komposesorátu, môj otec bol krajčír, Milov otec bol hájnik. Riaditeľstvo Oravského komposesorátu bolo v Oravskom Podzámku, a tak Milov otec prichádzal z hájovne, v ktorej žil s rodinou, občas do Podzámku – niekedy i s manželkou alebo so synom Milanom a nikdy nezabudol pritom navštíviť istarých známych – mojich rodičov. A tak sme sa s Milom spoznali už ako deti. Keď som ho videla prvý raz, chodil už do školy, ja, ošesť rokov mladšia, som ešte do školy nechodila. Potom sme sa videli možno ešte viackrát, na to sa však nepamätám. Prvé stretnutie, ktoré mi utkvelo v pamäti, sa odohralo, keď mal Milko 14 rokov a bol už gymnazistom, chodil do IV. ročníka gymnázia v Trstenej. Trstenskí gymnazisti boli na školskom výlete v Oravskom Podzámku aMilko nás pri tejto príležitosti prišiel pozrieť. Bol to pekný, štíhly, dobre urastený, modrooký mládenček, slušný, dobre vychovaný ao malé dievčatko, ktoré chodilo do ľudovej školy v Podzámku, zvláštny záujem neprejavoval. To ma dosť mrzelo, lebo sa mi páčil, a aby som obrátila jeho pozornosť na seba, išla som do záhrady odtrhnúť ružičku. On ju však daroval svojej vtedajšej „láske“ v Trstenej, ako neskôr priznal v Zelenej krvi s konštatovaním, že „jeho polovičkou sa nestala tá, ktorej ružu daroval, ale presne naopak: tá, čo ju dala jemu“. Potom sme sa nevideli dlho – 15 rokov pre Mila veľmi ťažkých, lebo ich rodina v tomto období prežila veľa zlého (otcovu smrť amatkino nevydarené druhé manželstvo s ťažkými dôsledkami pre ňu i pre deti zpredošlého manželstva) a Milo nemohol dokončiť stredoškolské štúdium. No s pomocou Božou to všetko prežil, akeď sa po dlhom čase s mojou rodinou i so mnou znova stretol, bol už známym spisovateľom, ktorý mal za sebou dva romány (Živý bič a Hmly na úsvite), niekoľko noviel a začínal písať tretí román (V osídlach), kvôli písaniu ktorého sa vtedy vlastne do Podzámku dostal. V Bratislave sa mu písanie nedarilo, nemal možnosť sústrediť sa, všade okolo neho vládol nepokoj. Preto v Slováku, kde bol vtedy redaktorom, požiadal opolročnú neplatenú dovolenku. Začal ju v Tatranskej Lomnici, no keď po dvoch týždňoch zistil, že v dovolenke v Tatrách z finančných dôvodov pokračovať nemôže, rozhodol sa odísť do svojej rodnej Oravy a tam hľadal lacnejšie útočište. Necelý rok predtým tam totiž pomohol nájsť takéto útočište J. Cígerovi-Hronskému, ktorý tam napísal svoj román Jozef Mak.
V Oravskom Podzámku ho po toľkých rokoch čakalo veľa prekvapení: letovali tam mnohé známe osobnosti z oblasti kultúry - najmä českej, ale i slovenskej, no najväčším a zdá sa mi, že i najmilším prekvapením pre neho som bola ja, už dospelá i zamestnaná učiteľka rokoch 1933 - 34 pracujúca na školskom inšpektoráte v Dolnom Kubíne, kde som denne dochádzala vlakom.
Koncom leta sa Milovi neplatená dovolenka skončila, no román nedopísal - zrejme pre lásku, ktorá sa nečakane zrodila medzi nami a neskončila sa s končiacou sa dovolenkou. Milo často cestúval do Podzámku, našťastie mal voľný novinársky lístok, no naše stretnutia boli väčšinou iba veľmi krátke, lebo vtedy ešte voľných sobôt nebolo - prichádzal obyčajne v sobotu popoludní a vnedeľu popoludní sa vracal do Bratislavy. O svojej láske ku mne mi viac písal, ako hovoril, a aj o moju ruku požiadal rodičov písomne, keď sme sa my dvaja otom už pri ktorejsi jeho návšteve dohodli, lebo sa zdalo, že rodičia zatiaľ s takýmto vývojom udalostí nerátajú a bolo by ich treba na to trocha pripraviť. Po takejto príprave - do ktorej svojím názorom na vec v náš prospech zasiahol aj môj starší brat František, v tom čase organizačný referent v Matici slovenskej – sme sa na Veľkú noc roku 1934 zasnúbili, no verejnosť o našich zámeroch ešte nevedela. Prvý, kto všetko vytušil, bol J. Cíger-Hronský, ktorý v lete opäť prišiel do Podzámku a tu vtichosti opäť tuho písal. Keďže býval pri ceste vedúcej na podzámockú stanicu, dosť rýchlo vybadal, že Milo akosi veľmi často prichodí do Podzámku, vždy zakotví uPaňákov, vždy pred pol štvrtou chodieva na stanicu a vždy sa potom hneď vracia spolu so Žofkou Paňákovou, ktorá o tom čase prichodí z práce z Dolného Kubína. Pochopil hneď, čo v tom asi bude, veď bol už vtedy ženatý a mal už i syna. A preto len čo ho zazrel, podišiel kbránke, čo viedla na cestu, a potmehúdsky spustil:
Na tom dvore na javore
lístie vadne, lístie vadne,
a keď zvadne, dolu spadne,
dolu spadne.
Nedaj, milá, na javore lístiu zvadnúť,
lístiu zvadnúť,
aby sme si pod ten javor
mohli sadnúť, mohli sadnúť.
Už som, milý, každý lístok priviazala,
priviazala, pobozkala, pobozkala,
abys´ vedel, ako som ťa rada mala,
rada mala...
My sme sa však už ničím pomýliť nedali. Milo pokračoval vo svojich výletoch do Podzámku. Koncom leta 1935, keď predtým v júni jeho sestra Marienka zmaturovala a mala už určené aj učiteľské miesto, zlepšila sa aj jeho finančná situácia tým, že od septembra ju už financovať nemusel, čo dovtedy robil. 24. augusta 1935 sme sa zosobášili. Od júna 1936 do mája 1940 sa nám narodili dve deti: Oľga a Cyril. Boli to najkrajšie a najšťastnejšie roky nášho života. Nevedeli sme ešte, koľko útrap a starostí nás čaká v ďalších rokoch. Naše tretie dieťa Katka sa narodilo už do ťažkých dní konca druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že sme potom zažili ešte veľa zlého, našou láskou nič neotriaslo, boli sme, vďaka Bohu, šťastná rodina.
VBratislave 19. septembra 2004
Žofia Urbanová
