ղľáԾ
Súčasná bulharská literatúra
– od paródie k nostalgii za minulosťou
Prvé úvahy obulharskom postmodernizme pozorujeme až začiatkom 90. rokov, najmä pre špecifický vývoj bulharskej literatúry, ktorý je značne oneskorený za väčšinou európskych národných literatúr. Ak by sme po bulharskom postmodernizme pátrali hlbšie vminulosti, našli by sme vniekoľkých dielach jednotlivé aspekty tejto poetiky, ale žiadne dielo ucelene patriace do tohto štýlu. Isté postmoderné znaky (jazyková hra, paródia, irónia, smiech) sa dajú nájsť už vtextoch Jordana Radičkova aEmilijana Staneva, ale v skutočnosti sú prózy týchto autorov len polemikou, pokusom okvázikritiku totalitného zriadenia, ktoré znehodnocuje ideu autonómnosti umenia, ktoré ničí suverenitu umelca ajeho právo na nezávislosť pri tvorbe.
Autorom pojmu „bulharský postmodernizmus“ je literárny kritik Galin TICHANOV. Za prvopočiatky bulharského postmodernizmu považuje emigrantskú bulharskú literatúru, ktorá podľa neho zohráva úlohu recepčného ahodnotiaceho javu, korektora literárneho procesu vnútri krajiny. Prvé prejavy literárneho postmodernizmu sa spájajú predovšetkým spoéziou, ako jediná totiž dokázala okamžite reagovať na zložité historické, sociálne, politické, spoločenské aumelecké zmeny po roku 1989. Za prvých predstaviteľov postmoderny sa dnes už tradične považujú Bojko LAMBOVSKI, Ivan KRASTEV, Konstantin PAVLOV aMirela IVANOVA. Vo svojej najrannejšej fáze (1989 – 1993) sa bulharský postmodernizmus vyrovnáva sjazykovými aformálnymi klišé socialistického realizmu avyjadruje sa revolučným jazykom bulharskej avantgardy z20. rokov. Samozrejme, ak do úvahy neberieme niekoľko osamotených autorov, bulharská avantgarda vpodstate nikdy neexistovala. Napriek tomu bezprostredná jazyková nadväznosť na bulharských avantgardných autorov zohráva rozhodujúcu úlohu pri konštituovaní bulharského postmodernizmu. Pre postmodernu špecifické javy (irónia, paródia, rehabilitácia každodenného, banálnosť, antipoetickosť, dekonštrukcia ideologického jazyka) sa zložitým spôsobom koláže miešajú stypickou modernistickou gestuálnosťou – politickou angažovanosťou, provokáciou aškandálom, zdôrazňovanou náklonnosťou ksomatizácii poetického poslania cez špecifický žáner performancie a záľube vpísaní manifestov. Práve preto sa označuje ako neoavantgarda. Až po tomto vyrovnaní smodernosťou, avantgardou asocialistickým realizmom avšetkými jeho sprievodnými javmi (patriotický patetizmus, schematizmus, budovateľský optimizmus atď.) sa profiluje nová postmoderná poetika zaoberajúca sa metarománom, metanaráciou aintertextualitou.
Vdruhej fáze sú už vbulharskej literatúre rozpoznateľné všetky ostatné prejavy postmodernej poetiky známe zo svetovej literatúry. Hlavnými predstaviteľmi tejto fázy bulharského postmodernizmu sú básnici Ani ILKOV, Balčo BALČEV, Kiril MERDŽANSKI, Miglena NIKOLČINA, Rumen LEONIDOV aChristo BANKOVSKI.
Veľkému záujmu o parodovanie sa vBulharsku okrem socialistického realizmu tešia aj jazykové, naračné akompozičné schémy bulharského obrodenia (Vazov, Angelov, Popovič, Balskov ainí). Reaktualizáciou areštylizáciou tejto epochy sa do masovej kultúry aliteratúry opäť dostáva sentimentalizmus azáujem omarginálne postavy. Ten sa vbulharskej literatúre začal udomácňovať práve vobdobí obrodenia. Próza 90. rokov prejavuje náklonnosť k marginálnym postavám, koutsiderom vnajvšeobecnejšom zmysle, ktypom zo spoločenskej periférie, ktoré by mohli vysloviť vlastnú verziu apredstavu orealite. Po roku 1989 sa teda vbulharskej literatúre dostáva kslovu postmoderna, tá však často aj dnes býva označovaná ako plagiát, epigónstvo amaloduchosť ahodnotená je ešte príliš často negatívne. Utopická vízia bulharských postmodernistov po návrate kdemokracii sa prejavuje vo všetkých textoch bulharskej postmoderny, ajkeď je v nich čoraz viac prítomná aj zreteľná únava zpostmoderných experimentov analiehavá nostalgia za minulosťou.
Najvýznamnejší adnes už aj svetovo známy bulharský postmodernista Georgi GOSPODINOV (1968) je autorom dvoch zbierok poviedok, niekoľkých zbierok básní amedzinárodne oceňovaného románu Prirodzený román (1999). Toto dielo sa skladá z52 fragmentov, šiestich textových vrstiev snekonečným množstvom alúzií, symbolov aintertextových odkazov. Gospodinov vňom rozpráva o rozvode mladého muža, ktorý sa prekrýva spríbehom blázna píšuceho román a stotožňujúceho sa so samým Gospodinovom. Autorský text je tiež impresiou z detstva podfarbenou zvláštnym smútkom anostalgiou za strateným časom. Príbeh je parodovaný krátkymi úvahami ovýzname toaliet anadradenosti múch, ktorými sa Gospodinov pokúša narušiť štruktúru románu anapísať román zpohľadu muchy, teda so štruktúrou mušieho oka. Voľným pokračovaním Prirodzeného románu srezignáciou na románovú štruktúru ausporiadanie je zbierka Gospodinovových poviedok zroku 2001 Ainé príbehy. Nachádzame vnej predobrazy alebo pokračovania viacerých Gospodinovových postáv (napr. blázna – Gošo Centar zpoviedky Človek sviacerými menami) atém (muchy atoalety vpoviedkach Mucha vpisoári, Staničný príbeh ainé).
Najvýznamnejšou ženskou autorkou je Maria STANKOVA, ktorú však nemožno považovať za výlučne feministickú, ikeď jej román Príručka vlastnoručných vrážd (1998) svojho času vyvolal malý škandál a bulharská literárna kritika ho označila ako „ženskú action“. Traumatizovaná hrdinka jej románu opisuje svoje poníženie, hnus atlak rôznych ideológií na ženu ako indivíduum, atiež pokusy odmietnuť takto deformovanú realitu. Kruté a (ne)zmyselné, niekedy až príliš naturalisticky zobrazené vraždy, množstvo bolesti, krvi aznechutenia hyperbolicky vyjadrujú mučivú situáciu subjektu vnovej paranoidnej postkomunistickej skutočnosti. Samozrejme, odniesli si to muži, ale celkom zaslúžene.
Teodora DIMOVOVA vo svojom románe Emine (2001) narába so zdvojenou identitou hlavnej hrdinky Jany-Ilindy, ktorá sa líši od väčšiny bulharských postmoderných hrdinov inou mentalitou aduchovnou realitou, ochraňujúcou avykupujúcou ju zo šialenstva bulharských reálií, prerastajúcou však do iného – skutočného šialenstva. Emília DVORJANOVOVA zachytáva viacznačnú stopu minulosti voyerským pohľadom vrománe Pani G. (2001). Román je štylisticky dokonalou montážou lyrických meditácií aľúbostného príbehu odohrávajúceho sa vo fantázii/realite napojenej na meandre textuálneho procesu. Insitné príbehy zbulharského podsvetia pripomínajúce texty Petra Pišťánka píše mladý autor Palmi RANČEV. Jeho najúspešnejšími románmi sú knihy Nedeľný obed (1997) aSmer Sacramento (2000), ktoré však trpia istým schematizmom ana zobrazované spoločenské vrstvy až veľmi silným sentimentalizmom. Pre autora je príznačná čiastočne redukovaná forma prúdu vedomia.
Veľmi populárnym spisovateľom vBulharsku je Alek POPOV, autor niekoľkých zbierok krátkych poviedok, napr. Strašné sny. Popov narába sviacvrstvovou realitou ana krátkom priestore dokáže text nasýtiť niekoľkými, ato aj protichodnými význammi, ktoré potom dovoľujú viacero interpretácií. Žiaľ, slovenský čitateľ má možnosť zoznámiť sa stvorbou týchto autorov len vorigináli, pretože za posledných 15 rokov nebol žiadny súčasný bulharský autor preložený do slovenčiny.
Patrik Oriešek
