ղľáԾ
Prémiu v rámci prvej myšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískala Ema Šišovská z Gymnázia Janka Kráľa v Zlatých Moravciach.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
Tiché slovo
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Veta je čosi strašne silné, silnejšie ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)
Prvé, čo počujeme, sú slová. Slová písané či slová povedané. Počujeme ich, ale nevnímame. Čítame ich, ale nechápeme. Pamätáte sa na vaše prvé slovo? Na radosť rodičov, na eufóriu, ktorá nastala? šٰ starosti zrazu zmizli a srdcia naplnila čistá láska a radosť. Izbou sa rozozvučal detský smiech. Všetci naliehali, aby ste ho zopakovali. No vy ste ho aj tak nezopakovali. To jednoduché slovo„mama".
Pamätáte sa na vaše prvé neslušné slovo? Keď sa počas rodinnej oslavy strhla hádka apo izbe lietali taniere? Alebo keď otec išiel maľovať izbu azistil, že kúpil zlú farbu? Keď sa niekto preriekne azabudne, že vizbe je malé dieťa? Vtedy už nikto nenalieha, aby ste to slovo znova zopakovali. No vy ho itak poviete niekoľkokrát.
Odpoveď znie: Nie, nepamätáme si na naše útle detstvo. Nepamätáme si na našich mladých, bezstarostných rodičov. Nepamätáme si, ako sa tvárili, keď sme povedali naše prvé slovo. Nepamätáme si naše myšlienky, keď sme mali dva roky. Mali sme myšlienky ako teraz? Naša detská úprimnosť, ktorá ľudí dostávala do rozpakov, boli len dobre premyslené repliky? No ikeď si nepamätáme na naše prvé slová, vieme našim blízkym vyrozprávať celý príbeh. Ako to, keď si nepamätáme? Povedali nám to naši rodičia. Počujeme slová, vnímame vety, rozprávame, píšeme. Viete si predstaviť, že by ste boli nemí? Nemohli by ste povedať toľko slov, ani slovo „ľúbezné“? Ako by ste nehovoriacemu človeku opísali slovné spojenie „ľúbezná láska“? Ja by som povedala, že „ľ“ znie ako ranná rosa. Jemne šteklí na jazyku, tak ako rosa šteklí bosé nohy. Ľúbezná láska je niečo nekonečné, nenahraditeľné aojedinelé. Znie to ako sloboda či raj. Slnečné ráno na lúke medzi kvetmi. Vôňa tulipánov. Ako by ste slovo „ľúbezné“ vysvetlili nepočujúcemu človeku? Ja by som ho zaviedla kvodopádom. Na miesto, kde kráčame po schodoch medzi tisíckami vodopádov. Na tvár dopadajú jemné kvapôčky vody anavôkol vytvárajú dúhu. Anakoniec, ako by ste toto slovo opísali nevidiacemu človeku. Povedala by som mu, že je to ohromná láska kživotu. Keď idete do práce, zacítite vôňu rozkvitnutých stromov apoviete si: „Ach, ten pocit je ľúbezný!“ To je sila slova. Slovo je silnejšie než meč. Tak ako môžeme slovami robiť ľudí šťastnými, môžeme im aj ublížiť. Ato viac ako bitkou.
Naše slová a vety onás veľa vypovedajú. Práve preto máme vslove tú najslinnejšiu zbraň. Každý sa môže rozhodnúť, ako so slovami naloží. Môžeme používať len hanlivé slová aľudia pochopia, že si nevážime dar reči. Môžeme používať frazeologizmy abude onás známe, že čítame historické romány. Môžeme používať anglické slová avšetkým bude jasné, že sa snažíme ísť sdobou. Môžeme hovoriť nespisovne či nezrozumiteľne. Môžeme používať vyhrážky aľudia si udržia odstup. Môžeme slovami ubližovať aľudia nás znenávidia.
Ato sú iba slová. Ako to myslím? Predstavte si balenie arašidov. Keď ho nasypeme do misky, máme niekoľko orieškov, no nikdy nepovieme, že máme chuť na oriešok. Vždy máme chuť na balenie arašidov. Atak je to iso slovami. Sú veľmi dôležité apredstavujú nebezpečnú zbraň. No taká veta sa skladá zniekoľkých slov, zniekoľkých častí balenia arašidov. Bez slov by veta nebola nič. Bol by to len pojem. No vďaka slovám je veta tak krásna. Pre mňa, ako milovníčku slova, sú vety niečo neopísateľné, neporovnateľné, pretože vďaka nim vytváram predstavy. Píšem vetu oúžasnom pocite slobody, ojemnom piesku ašumení mora. Apráve vtomto okamihu ste sa ocitli na pláži aj vy. Veď sa priznajte, koľkí zvás si to práve predstavili? Práve preto milujem knihy. Každé slovo aveta sú tak podstatné atak magické. Kniha nie je len spleť rôznych viet aslov. Práve naopak, ide ovoľbu správnych slov. Píšem vetu otom, že som na pláži. Čo ste pri tej vete cítili? Nič, len ste si predstavili pláž. No keď opíšem pocity, drobné nevšimnuteľné slová, vykúzlim vsrdciach ľudí drobných motýlikov. Lietajú vbruchu, šteklia na krku, ato je ten moment, keď si čitateľ povie, že je to jeho obľúbená kniha. Nie vďaka príbehu, ale vďaka pocitom, ktoré vňom príbeh vyvolal. Ten pocit, keď sa do príbehu vžijeme tak, že zabúdame na okolitý svet. Ten pocit, keď plačeme na konci knihy, keď sa hneváme na hlavnú postavu, keď sa smejeme na vtipných výrokoch. To je sila ukrytá vslovách avetách, keď vymyslíme nový svet amôžeme si ho prispôsobiť. Vytvoríme postavy a vymyslíme im charakteristické povahové črty. To je skutočná moc. Moc rozosmiať či rozplakať, potešiť iublížiť. No sú momenty, keď zlatom vhrdle je práve opak slov. Niekedy je ticho nad zlato.
T
I
CH
O
Už len to samotné slovo tvorí istú predstavu. Bielu holubicu, mier, pokoj. Žiadne hlučné myšlienky či chaos. Práve naopak, ranná káva či ranná prechádzka, keď máme pocit, že celý svet spí ahore sme len my. Je veľmi dôležité vedieť, ako stichom narábať. Ak ho využijeme vnesprávnom momente, môže prísť knedorozumeniu. Typickým príkladom je manželský pár, pričom žena má pocit, že ju muž podvádza apýta sa: „Ty si ma podviedol?“ Muž mlčí ažena po ňom už hádže taniere. Myslím tým ticho, keď chceme povedať niečo, čo by sme neskôr ľutovali, no radšej zvolíme mlčanie . Ticho, ktorým snami komunikujú zvieratá. Zvieratá nás učia, že na vyjadrenie lásky nie sú potrebné slová a vety, ale činy. Radosť vich očiach, keď sa vrátime zpráce domov. Láska vich pohľade, keď im dáme odmenu. Dôvera, to neviditeľné puto , ktoré je také silné, že pri pohľade naň by dokonca zaplakal aj drevorubač. Láska nepramení len zo slov, ktoré nám milovaná osoba povie, ale najmä zčinov, ktoré vykoná. Babi, táto časť je práve pre teba, verím, že budeš slávna, práve vďaka múdrosti, ktorú si mi raz povedala. Tvoje slová sa mi vryli do srdca, zanechali vňom motýľa, ktorý trepoce krídelkami anežne mi spieva: Každá láska musí mať hranice, pretože veľkou láskou si môžeme ublížiť, rovnako ako aj slovo má silu povzbudiť aj zarmútiť. Vtedy som nevedela, čo ti mám odpovedať. Bola som nahnevaná, že mi nerozumieš.. Dnes už viem, prečo si ma varovala... , už viem, čo dokáže mnohokrát iba jedna veta.... Babi, asi som ti nikdy nepovedala, že ťa ľúbim, no ja viem, že zmojich činov je to zrejmé .
Prvé, čo počujeme, sú slová. Slová písané, či slová povedané. Počujeme ich, ale nevnímame. Čítame ich, ale nechápeme. Pamätáte sa na vaše prvé „ľúbim ťa“? Na radosť rodičov, na eufóriu, ktorá nastala? šٰ starosti zrazu zmizli anaše srdcia naplnila čistá láska aradosť. Vizbe nastane príjemné ticho. Ticho, ktoré hreje ako krb vzime, ako kniha vruke či objatie. Ticho, ktoré rozhorí plameň vnašich srdciach amy si uvedomíme tú moc slova. Moc, vďaka ktorej môžeme liečiť iraniť. Zázračnú schopnosť, ktorú má každý aje len na nás, ako ju použijeme. Moc, ktorú má to jednoduché slovo „ľúbim ťa“.
__________________________________________________________
Esej hodnotí poetkaDana Podracká:
Ema Šišovská si zvolila metódu prenikania do jazyka od raného detstva, keď sme mali dva roky aslová sme neustále počuli, ale nevnímali sme ich. Apredsa nás formovali, svojím emocionálnym iracionálnym nábojom určovali našu osobnosť. Od prvého slova mama. Autorka píše, že si nepamätáme na naše myšlienky ztoho obdobia, apredsa ju tento stav mysle vedie ďalej, do jej reálneho času. Nastoľuje modelovú situáciu, ako by sa slová dali objasňovať nemým, hluchým aslepým. Takmer to pripomína začiatok Proglasu,, vktorom Konštantín Filozof píše: „Bo slepým oni sľúbili, že uvidia, a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú, lebo je Boha poznať totiž potrebné. A preto čujte, čujte toto, Slovieni“. Vsprítomnenom duchu odkazu vierozvestcov Cyrila aMetoda čítam aj Šišovskej riadky: „Ako by ste nehovoriacemu človeku opísali slovné spojenie „ľúbezná láska“? Ja by som povedala, že „ľ“ znie ako ranná rosa. Jemne šteklí na jazyku, tak ako rosa šteklí bosé nohy. Ľúbezná láska je niečo nekonečné, nenahraditeľné aojedinelé. Znie to ako sloboda či raj. Slnečné ráno na lúke medzi kvetmi. Vôňa tulipánov. Ako by ste slovo „ľúbezné“ vysvetlili nepočujúcemu človeku? Ja by som ho zaviedla kvodopádom. Na miesto, kde kráčame po schodoch medzi tisíckami vodopádov. Na tvár dopadajú jemné kvapôčky vody anavôkol vytvárajú dúhu. Anakoniec, ako by ste toto slovo opísali nevidiacemu človeku. Povedala by som mu, že je to ohromná láska kživotu. Keď idete do práce, zacítite vôňu rozkvitnutých stromov apoviete si: „Ach, ten pocit je ľúbezný!“ To je sila slova“.
Vidím vtom nielen akúsi historickú líniu vnútri jazyka, ale aj osobnú ochotu vložiť sa do jazyka ako aktívny subjekt, hľadať anachádzať riešenia, obrazy, vysvetlenia. Preniknúť jazykom spôsobom, keď nemote dokážeme dať ústa, hluchotu vieme ozvučiť aslepotu obdariť statusom vidiaceho.
Vážny pasus autorka preklenula hravým obrazom, kde ojazyku uvažuje ako obalíku arašidov – je to podobenstvo otom, že nikdy nemáme chuť len na jeden oriešok. Inými slovami povedané, jazyk je druh pochutiny, ktorej nikdy nemáme dosť. Uvažuje však aj oodvrátenej forme jazyka, otichu aomlčaní. Slovo TICHO autorka napísala po písmenku pod seba avytvorila tak zjediného slova akúsi hrádzu, stenu, múr. Pojem ticha upresnila takto: „Myslím tým ticho, keď chceme povedať niečo, čo by sme neskôr ľutovali, no radšej zvolíme mlčanie. Ticho, ktorým snami komunikujú zvieratá. Zvieratá nás učia, že na vyjadrenie lásky nie sú potrebné slová a vety, ale činy. Radosť vich očiach, keď sa vrátime zpráce domov. Láska vich pohľade, keď im dáme odmenu. Dôvera, to neviditeľné puto , ktoré je také silné, že pri pohľade naň by dokonca zaplakal aj drevorubač. Láska nepramení len zo slov, ktoré nám milovaná osoba povie, ale najmä zčinov, ktoré vykoná“.
Dotýka sa tak aj mlčanlivej reči tela, keď sa do popredia dostáva tiché gesto činu, tichá láska. Ato tým chcela naznačiť aj názvom eseje. Záver patrí vyznaniu lásky babičke, ktorej nikdy nepovedala nahlas, že ju ľúbi, apredsa to vedia obidve. Jazyk vypovedá onás, aj keď mlčíme.
Je to hlboká esej, ktorá sa pokúša nahliadnuť do privrátenej, ale aj odvrátenej strany jazyka.
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
