ղľáԾ
O novom vydanízbierkyIvana LaučíkaNa prahu počuteľnosti píše spisovateľ,publicista a redaktor Ján Púček.
Zbierka Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti vyšla prvý raz vroku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Nedávno ju opätovne vydalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter. Aj po tridsiatich dvoch rokoch zisťujeme, že sú tu stále otázky, na ktoré sme nenašli odpovede...
Sú knihy ako výkrik. Zaznejú – averu až zabolia, ako hlasno zaznejú, – nouž opár týždňov (či dní) ich zaleje tíš. Ach, koľko ich len je! Haldy papiera rôznych volúmenov spútané najrozličnejšími väzbami, určené pre výpredaje alebo oheň. Čo snimi?
A potomsú knihy ako šepot. Ako kvapkanie vtemnote. Ako sedimentácia vápenca. Trpezlivé až za hranicu možností. Keď sa po viac ako tridsiatich rokoch ukážu vreedícii (čo je, mimochodom, tretina storočia!!!), len celkom samozrejme prikývneme – jasné, jasné, jasné! A nanajvýš sa začudujeme – prečo vlastne až teraz?
Je to taká situácia, ako keď človek rozlúpne úlomok vápenca aobjaví vňom odtlačok dávneho lastúrnika. Môže si byť istý, že po miliónoch rokov je vôbec prvým človekom, čo ho vidí v dennom svetle. To oslepenie! To oslepenie je isto vzájomné...
Vnútorné voliéry
Čosi podobné sa stalo zbierke Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti, po ktorej vroku 2020 siahlo levočské vydavateľstvo Modrý Peter. Vďaka tomu sa zistilo, že aj po tridsiatich dvoch rokoch sú tu stále otázky, na ktoré sme nenašli odpovede. Napríklad tá, ktorá sa nám ponúka po potulkách v zoo:
V čo dúfať ačo si myslieť okrajine,
ktorej orly neuletia zrozpadnutých voliér,
ale trpezlivo čakajú na pečeň?
Nemyslím si, že je to trojveršie oľuďoch neschopných utiecť z krajiny; tie voliéry sú skôr vnútorné.
Zbierka Na prahu počuteľnosti vyšla prvý raz vroku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Abol to, ako sám autor viackrát zdôraznil, druhý debut. Medzi touto apredchádzajúcou knižkou Sme príbuzní na začiatku sa totiž rozprestrela priepasť osemnástich rokov ticha – zlovestný nevyslovený zákaz publikovať. Vroku 1989 otomto tajomnom zakliatí začerstva po Nežnej revolúcii uvažovali sEugenom Gindlom vspoločnom rozhovore pre Literárny týždenník. „Predsa som však vnočných hodinách sedemdesiatych rokov napísal rukopis, ale asi som ho vhodil do schránky, ktorú nevyberali...“ reaguje Laučík so svojou typickou iróniou na dlhoročné ticho zo strany slovenských vydavateľstiev. Atak sa z básnickej zbierky Na prahu počuteľnosti celkom prirodzene stal aj dokument toho, ako slobodný človek prežíval a prežil temnotu sedemdesiatych aosemdesiatych rokov na osi Liptov – Slovensko – Svet – Vesmír.
Pohyb do hĺbky
Ozvena prvotného výbuchu je prítomná
vjase
vtiesni jaskýň
achveje sa vnašich pamätiach...
... píše Laučík vúvodnej básni, akoby chcel naznačiť, že veľký svet acelý zázrak vzniku kozmu iLiptova je prepojený a usúvzťažnený počiatočným veľkým treskom. To nedokážu sputnať žiadne ostnaté drôty. Ak sa totiž nedá pohybovať horizontálne, po povrchu, vždy je tu možnosť pohybu do hĺbky. Ato je už vlastne putovanie včase, na ktoré nebola potrebná žiadna cestovná doložka.
Vpriereze zemským povrchom vidíme, ako sa vŕši čas. Milióny rokov stlačené do vrstiev hrubých sotva pár milimetrov, podzemné priestory hĺbené celé tisícročia vytrvalou vodou. Ak je človek svedkom čohosi takého, prečo by ho mali vydesiť nejaké „večné časy anikdy inak“? Stačí si len trpezlivo počkať, kým sa dosky zemskej kôry okúsok neposunú –spolu snimi sa napokon pohne aj človek vmrznutý do kryhy ako Nansenova vajcovitá loďka Fram.
Skúsenosti zponoru dohlbín jaskynného sveta Laučík formuloval opakovane. Jedna znich napokon dala titul aj samotnej zbierke zroku 1988:
Jaskyne sú. Ale nemôžeš sa vnich spoliehať
na slová. Iba prejsť za hranicu počuteľnosti
svojho vnútorného hlasu.
Obrátiť pozornosť dovnútra, načúvať podvedomiu. Aj to bola jedna zmožností, ako sa vyhnúť šedivému normalizačnému šumu.
Radosť zprežívania priestoru
Laučíkova poézia je aj správou oživote človeka vkrajine. Človeka, ktorý nie je len návštevníkom, ale organickou súčasťou svojho prostredia. Veseji Triti, Turtur, Tatry zroku 1995 tento vzťah popisuje nasledovne: „Nevybrali sme si krajinu, kde sa narodíme, ale nakoniec predsa máme možnosť prežívať ju asýtiť sa ňou. Uvidieť krajinu aprežiť jej hĺbky avýšky celou svojou bytosťou! To je jedna znajväčších radostí, aké nám život môže poskytnúť. Radosť zprežívania priestoru nás formuje, nalaďuje kživotu, otvára nás...“
Laučík často hľadí na krajinu, na Liptov, zvrcholcov hôr. Ide tu operspektívu – o nazeranie na skutočnosť ziného uhla, z nadhľadu. Je to pohľad na mapu! Takéto čítanie krajiny však človeku umožňuje aj nahliadnuť za ohyb guľatej zeme; aha, tam je Poľsko, tam vdiaľke sa belejú vrcholce alpských ľadovcov, tam kdesi je stĺp pary ružomberskej papierne atam zas súhvezdie Južný kríž.
Keď takto precítime nekonečnosť rozpínavého vesmíru, do vedomia sa nám nevdojak vtisne aj pokora. Lebo veď čo sme? Veď vlastne nič! Nič na osi Liptov – Slovensko – Svet – Vesmír. Bez tohto pohybu smerom nahor je inak celkom ľahké podľahnúť pokušeniu amyšlienke, že človek sám je stredom Liptova, stredom sveta. To už sú však negatívne prejavy vedomia kotliny, kde sa prirodzená podvedomá úzkosť zobkľúčenia často prekonáva hraným ustráchaným velikášstvom. Lebo ja som syn bývalého predsedu družstva, viete?!
Smútok nad krajinou
Ivan Laučík už všesťdesiatych rokoch tvrdil: „Zem nie je najčistejšia.“ (Pohyblivý vpohyblivom, 1968)
Odvadsať rokov neskôr začali vspoločnosti ekologické otázky zaznievať čoraz častejšie. Ukázalo sa totiž, že aj taká lokálna katastrofa ako černobyľská jadrová havária môže mať globálne následky. Aže na rozloženie politických síl vo svete rádioaktívny spad zvysoka kašle. VČeskoslovensku, napokon, zarezonoval aj ekologický polosamizdatový zborník Bratislava/nahlas.
Ekológia je aj celkom prirodzená súčasť Laučíkovej poézie. Dnes možno aj rozmýšľame – nemal náhodou Iwan okno do budúcnosti? Pretože presne taký Liptov, pred akým nás varoval, vidíme dnes. Liptov, kde „motorové píly ďakujú vo svojom jazyku / ďatľom“, kde „k drevenici prirastá hliníková veranda“ akde „ťažba vzduchu pokračuje“. (A, ako spomína inde, parafrázujúc priateľa Vločku, „význam slova kultúra sme si cez fonetiku – kálčr preniesli len do slova klčovať.“)
Tento trpký ironický nadhľad azároveň nekonečný smútok nad zdevastovanou krajinou žije vo vnímavýchdušiach miestnych naďalej – len sa pretavuje do rôznych skupenstiev. Potvrdzuje to, napríklad, cyklus fotografií Lucie Bušfyovej zJasnej nazvaný Vitajte vraji, ktorý vroku 2018 vydala ako pohľadnice.
Médium, pri ktorom sme si privykli na idylické pohľady do krajiny, využila (či vnajlepšom zmysle slova „zneužila“) na ironický komentár kdivokej výstavbe aťažbe vrodnej doline, ktorá je, mimochodom, dôležitou zásobárňou pitnej vody pre veľkú časť mesta.
Ocirkulácii času...
Stopy človeka vkrajine nám môžu poslúžiť aj na úvahu okolobehu životov. Alebo o cirkulácii času. Môžu to byť životy (a reinkarnácie) stromov, ktoré
sa pohli do ohňa, položivé,
áú
alebo prebúdzajúce sa?
Zaviate zľadovateným svetlom
ospievané zimou,
opäť vykročili
na krehkých nohách
semien...
Alebo kolobeh života ľudí vpriebehu roka, ktorý zas pripomína mandalu:
Sneh, vktorom zostali tvoje stopy,
na jar stečie do čističiek.
Také (márne?) je vlastne celé pôsobenie nášho živočíšneho druhu na tejto planéte. Zostane po nás len stlačená vrstva, možno plastová (alebo digitálna?) žila medzi horninami, ktorú omilión rokov prekvapene otvorí akýsi iný oslepený výskumník. Čo si pomyslí?
Ján Púček (1987)
Spisovateľ apublicista. Autor prozaických kníh Kameň vkameni (2012), Okná do polí (2013), Uchom ihly (2015) aMed pamäti (2018). Textami oknihách afejtónmi prispieva do Denník N. Pracuje ako redaktor vydavateľstva Absynt, na Filmovej atelevíznej fakulte VŠMU vedie semináre oslovenskej literatúre. Žije pod Malými Karpatmi.
Ivan Laučík (4. 7. 1944 – 12. 5. 2004) foto: Peter Repka
