ղľáԾ
Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť
Bratislava: KK Bagala, 2021
Nicol Hochholczerová je napriek jej mladému veku skúsenou autorkou, ktorá získala za svoje sugestívne poviedky ocenenia na viacerých literárnych súťažiach. Debutuje novelou Táto izba sa nedá zjesť vo vydavateľstve KK Bagala, ktorú prečítate za jeden večer. Doznievať vo vás však bude omnoho dlhšie.
Príbeh mladej hrdinky Terezy pôsobí ako autobiografická spoveď, ktorá je vyrozprávaná vkrátkych momentoch, niekedy iba zábleskoch zjej života. Autorkin talent zachytiť v každodennosti zlomové situácie je výnimočný.
Cez zdanlivé banality opíše vzťah kvlastnému telu: „Prekresľujem jej svaly amyslím pritom na moju mamu, ktorá vôbec nevyzerá ako žena zo strany štyridsaťdva, moja mama má vždy opálenú pokožku, blond vlasy aštíhly pás atenké nohy anosí červené šaty amne všetci hovoria ty si celý otec!“ (s. 18), komplikovaný vzťah srodičmi: „Prišla som pekne domov amama na mňa zízala apovedala ako ti už zase vyzerajú nohy, by si sa mohla trošku krotiť stým jedením. (s. 41)“, ale najmä vzťah sIvanom. Ivan nie je žiadny Terezin rovesník, detská prvá láska, ale päťdesiatnik, jej učiteľ. Znenápadných číslic na vrchu strán sa dozvedáme, že Tereza má na začiatku patologického vzťahu iba dvanásť rokov.
Keď sa beznádej ztupňuje
Čitateľ následne sleduje šesť rokov ukážkového groomingu zo strany Ivana apostupného dospievania asebauvedomovania Terezy. Chorobný vzťah začína prvým stretnutím na krúžku kreslenia, kde sa Ivan smeje na Tereziných vulgarizmoch aona je polichotená, pokračuje cez naoko nevinné potykajme si (s. 21), aprechádza až do sexuálnej roviny amilostného pomeru.
Autorka opisuje sexuálne aemocionálne zneužívanie bez zbytočného moralizovania, cez častokrát naivné prehovory detskej postavy („preto ma už potom netrápilo, že som povedala slovo kurva, aj keď by ma to nemalo trápiť vôbec, lebo počúvam metal, nosím tričká skostrami ana nohaviciach reťaz“ s. 17), ktorá zúfalo chce byť dospelou, krásnou aprijímanou. Včitateľovi tak umocňuje pocity znechutenia, hnevu až beznádeje, ktorým stranu po strane musí čeliť.
Beznádej sa zhoršuje, keď sa vzťah stáva verejným tajomstvom, oIvanovi vedia okrem kamarátky Silvie aj Terezini rodičia („otec by mu určite rozmlátil hubu, ale namiesto toho mi proste povedal, že serie na to, že si aj tak urobím podľa seba“ s. 117), ktorí nič neurobia, vzťah nezakážu, nenahlásia. Vyvoláva to otázky, ako by sme sa zachovali my, keby išlo onašu dcéru, sestru, kamošku, ači je naozaj také jednoznačné, že by sme bez váhania konali.
Koniec uprostred príbehu
Hochholczerovej debut však končí akoby uprostred príbehu. Ivana opäť premôžu falošné výčitky, Terezine pochybnosti osamej sebe napriek úradnej dospelosti nemiznú, je stále dieťaťom. Zisťujeme, že sa zo vzťahu nevymaní, ale čaká na ťťť (s. 151) od plešivejúceho prestarnutého muža. Vknihe sa nedočkáme konfrontácie srodičmi, sIvanom ani postavy samej so sebou. Spolu sTerezou sa vrátime opäť na začiatok, trochu starší, trochu poučenejší, no stále rovnako neistí.
Zknihy Táto izba sa nedá zjesť budete neurotickí ako Tereza, ktorá požiera omietku, pretože sa nedočkáte katarzie ani zadosťučinenia. Napriek slabšiemu záveru sa jedná ozručne napísaný odvážny debut, ktorý sa nebojí otvárať veľmi intímne témy.
Katarína Vargová (1992)
Vyštudovala Ateliér scenáristiky na VŠMU v Bratislave.Vedie literárnu platformu Medziriadky a debutovala zbierkou poviedok s názvom Šܰ.V súčasnosti pracuje ako dramaturgička v RTVS.
Zdroj foto Nicol Hochholczerovej je: Medziriadky
