ղľáԾ
Listovať monografiou Maria Bartuszová je zážitok, pri ktorom intuitívne vnímame, že sa dotýka tajomstva života anie vždy ľahkého príbehu vzácnej osobnosti, ženy a umelkyne.
Publikovanie monografií umelcov, zvlášť tých, ktorých tvorba siaha hlboko pred rok 1989, by malo byť samozrejmosťou. Väčšinou však ide o dlho očakávanú udalosť, ktorej predchádza nevyhnutné obdobie výskumu, overovania faktov, poctivého a trpezlivého umelecko-historického bádania aprimárneho spracovania tvorby. V neposlednom rade je výsledkom organizačných zručností autorov aeditorov. Nie vždy za ich vydaním stojí inštitucionálne zázemie a početný tím spolupracovníkov, ale zanietení jednotlivci, sám umelec alebo jeho rodina.
Editorkou aautorkou textov 560-stranovej monografie Maria Bartuszová je historička umenia akurátorka Gabriela Garlatyová, ktorá spravuje Archív M. Bartuszovej vKošiciach aktorá monografiu zostavovala spolu s Bartuszovej dcérami Annou, Veronikou avnučkou Soňou, ktorá pozostalosť sochárky fotograficky zdokumentovala. Citlivá grafika je dielom Matúša Lelovského. Za jej prípravou sú roky systematickej a „mravčej“ práce.
Editorka datuje ideu vzniku monografie do roku 2004 ajej zameranie vidí v kontextualizácii tvorby Marie Bartuszovej (1936 – 1996), pričom „nie je formulovaná ako vsadenie marginalizovaného diela do hegemónneho vývoja umenia, ale dešifruje analogické súvislosti jej tvorby, priame vzťahy adialogické komunikácie so širším umeleckým svetom.“
Cesta korganickým plastikám
Na tvorbu dnes medzinárodne renomovanej sochárky Marie Bartuszovej, ktorej výstavu aktuálne pripravuje londýnska Tate Gallery, monografia nahliada zviacerých uhlov. Jej hlavnú os tvorí chronologická línia vývinu tvorby od detstva aštúdií vPrahe na Oddelení keramiky aporcelánu Vysokej školy umeleckopriemyselnej, obdobie strávené vKameníne na juhu Slovenska po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom avzakotvení vKošiciach. V tejto východoslovenskej metropole prežila väčšinu tvorivého života, na adrese spríznačným názvom Vnútorný červený breh, obklopená mikrokozmom abezpečím svojho sveta, ateliéru a záhrady.
Monografia poukazuje na introvertnú osobnosť autorky; jej život sa nevyznačoval mnohými vonkajšími udalosťami, ale oto väčším bohatstvom hlbokého vnútorného prežívania. To odzrkadľuje jej tvorba acesta korganickým plastikám, prepájajúcim prírodné procesy suniverzálnymi princípmi života. Napokon, dialóg a napätie archetypálnych tém zrodu azániku, bezpečia, úkrytu aohrozenia či zranenia, plnosti objemu aprázdna, vertikály ahorizontály boli pre ňu kľúčovými úvahami. Ako píše G. Garlaytová, „väčšia časť tvorby Marie Bartuszovej vznikla vuzavretosti pred okolitým svetom, otvorená však svetu prírody atvorivým silám bytia“.
Chronologickú os knihy dopĺňa kontextualizácia tvorby autorky vsúvislostiach domáceho amedzinárodného vývinu (nielen sochárskeho) umenia, dotýka sa aj paralel sumením minulosti. Spätne, na základe výstav a nemnohých publikovaných textov pred apo roku 1989, autorkiných zápiskov, kresieb a rozhovorov sjej blízkymi, manželom a sochárom J. Bartuszom, vzťah sktorým bol pre jej život atvorbu určujúci, s dcérami čipriateľkami – výtvarníčkami Katarínou Šujanovou, Katarínou Tekeľovou Blažovou – vrství viaceré rozmery jej života, tvorby, rodinných, osobných a profesionálnych vzťahov, ktoré tvoria dôležité zázemie jej prác. Autorka textu nachádza súvislosti aj prostredníctvom publikácií zBartuszovej knižnice a vytvára tak pomerne plastický obraz toho, očo sa autorka vo svete umenia aj bežného života zaujímala, s ktorými autormi viedla tvorivý dialóg (Constantin Brancussi, Hans Arp, Henri Moore, Lucio Fontana, Louise Burgeois, Barbara Hepworth, Eva Hesse, Eva Kmentová, Alina Szapocsnikow ai.), ale aj kam viedli jej nemnohé študijné cesty, medzi ktorými zaujme najmä cesta do Egypta.
Nadčasové, konzistentné dielo
Jej tvorba dozrievala vzdanlivej izolácii atichu jej vlastného sveta, ale zároveň v tvorivom napojení na dianie vumeleckom svete, zktorého vzišlo nadčasové, rozsiahle akvalitou mimoriadne konzistentné dielo: „Moje pokusy ovlastný výraz sa začínajú malými plastikami modelovanými zhliny, zjednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich zprírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek alebo dotýkanie buniek. Modelovanie som postupne nahradila odlievaním dokonalých tvarov znafukovacích gumených balónikov priamo do sadry.“
Knápadu odlievania do balónových foriem smerujúcich kautorskej technike gravistimulačného tvarovania (od r. 1961) ju inšpirovali detské hry sdcérou Annou, navrhovala aj sochárske prvky a preliezačky pre detské ihriská. Autorka monografie vtejto súvislosti uvádza zaujímavú analógiu umeleckých objavov, ktoré často pramenia v aktivitách bežného dňa.Františka Kupku kabstrakcii inšpirovalo pozorovanie detskej hry jeho dcéry sloptou arozpracovanie jednotlivých fáz jej pohybu v čase (Dievčatko sloptou, 1908), u Sonye Delaunay jej dizajnérska tvorba nadviazala na realizáciu detskej prikrývky pre syna svyužitím geometrického tvaroslovia.
Uvažovanie otvorbe vširších súvislostiach života, v haptických, psychologických, procesuálnych aj terapeutických možnostiach sochárstva Bartuszovú priviedlo ktvorbe didaktických skladačiek – haptických sôch pre nevidomé deti, čím zasiahla aj do vývoja výtvarnej pedagogiky. Realizovala ich od polovice 60. rokov (workshopy s nevidiacimideťmi vspolupráci sG. Kladekom sa konali vr. 1976 a1983). Uvažovala otom, že jej plastiky by mohli slúžiť ako „didaktické pomôcky, napríklad plastika vodnej kvapky pre pochopenie aerodynamiky agravitácie alebo ako hračky – rébusy pre rozvoj hmatovej orientácie“.
Realizácie do architektúry, ktoré boli aj zdrojom príjmov, uvádza monografia ako integrálnu súčasť autorského uvažovania vo voľnej tvorbe. Diela M. Bartuszovej sú zároveň environmentmi, oktorých sa zamýšľa vširších súvislostiach dialógu skrajinou aprostredím, ako to dokladajú dobové dokumentačné fotografie jej diel, na ktorých kvalite si dávala záležať (mnohé znich fotografoval fotograf ateoretik Gabriel Kladek).
Senzitívne vnútorné znenie
Tvorba M. Bartuszovej bola pomerne dlho neznáma aj odbornej verejnosti. Podľa súpisu výstav vmonografii sa pred rokom 1989 konalo sedem jej samostatných výstav, väčšinou v regionálnych priestoroch, iba dve znich boli v galériách (v r. 1983 vOblastnej galérii M. A. Bazovského v Trenčíne avr. 1988 vo výstavnej sieni ZSVU v Košiciach). Po roku 1989 už nechýbala na žiadnej zo sumarizujúcich aprierezových kolektívnych výstav. Aj keď na prvej medzinárodnej Svetovej výstave Expo ‘58 vBruseli bola tvorba autorky zastúpená už počas štúdií ako súčasť prezentácie ateliéru prof. Otta Eckerdta, výstavou, ktorá jej tvorbu etablovala vmedzinárodnom kontexte, bola až documenta 12 vKasseli vroku 2007. Jej kurátorkou bola Ruth Noack, ktorej dalMariu Bartuszovú do pozornosti Boris Ondreička.
V monografii sa poukazuje na zámer výstavy, situovanej na lukratívnom mieste vhlavnom výstavnom pavilóne, vyvolať dojem kanonizácie tým, že „sme práce ponechali pospolu avystavili ich ako objav, ktorým pre nás boli pri prvom náhodnom stretnutí snimi“. Uzatvárajú ju kurátorské texty Joanny Mytkowskej, ktorú na autorku upozornil Roman Ondak a jej tvorbu vystavovala vanalógii stvorbou A. Szapocznikowa (Varšava, 2009), Jana Verwoerta, ktorý píše otom, ako sa Bartuszovej dielo dotýka podprahovej úrovne nášho vnímania, toho, čo leží mimo vizuálnej pamäti. VladimírBeskid jej tvorbu komplexne zhodnocuje azdôrazňuje, že sochárka „formuje senzitívny biely svet jednoduchých foriem so silným „vnútorným znením“ vkrátkodobom stretnutí večného aefemérneho“.
Listovať monografiou M. Bartuszovej je zážitok, pri ktorom intuitívne vnímame, že sa dotýka tajomstva života anie vždy ľahkého príbehu vzácnej osobnosti, ženy a umelkyne, limitovaného reštriktívnymi obmedzeniami komunistického režimu, ktorý mal negatívny postoj k abstraktnému umeniu. Vtvorbe dokázala poctivým anekompromisným hľadaním odpovedí na tie najzákladnejšie otázky života vyjadriť princípy bytia. Dielam väčšinou nedávala názvy, ako píše G. Garlaytová, „nepoznačila ich príbehmi, tie ukryla do vnútorného života svojich diel“. A Ruth Noack uzatvára: „Zanechala po sebe množstvo malých aniekoľko veľkých stôp. Je na nás, aby sme prijali ich prítomnosť apochopili ich význam.“
Daniela Čarná (1977)
Kurátorka, galerijná pedagogička, publicistka. Študovala dejiny umenia na FiF UK v Bratislave, doktorát absolvovala na FF TU v Trnave. Pôsobí v Galérii Slovenského rozhlasu a v Galérii umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch.
Gabriela Garlatyová (ed.): Maria Bartuszová
Grafický dizajn: Matúš Lelovský
Košice: Archív Marie Bartuszovej / Mestská galéria Rimavská Sobota, 2021
Ilustrácia: Maria Bartuszová: Škrupina (1980, SNG) 1989
Zdroj foto: Archív Marie Bartuszovej / Mestská galéria Rimavská Sobota
