ղľáԾ
Prémiu v rámci druhejmyšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískala Nina Cuperová z Gymnázia Konštantínova v Prešove.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
Ušľachtilý cit v centre neprestajného boja
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Láska je stav duše, ktorý povznáša. Ak naozaj milujeme akývame milovanej na pozdrav, vnímame inak ešte aj autobusovú kľučku.“ (Ján Johanides: Holomráz)
Láska, ten užasne neodolateľný, ale pritom strastiplný pocit. Vdnešnom svete je veľmi vzácna, no zároveň ľahko objaviteľná. Číha na nás na každom kroku, ktorý spravíme. Jediné, čo nás od nej drží ďalej, je naša myseľ samotná. Myseľ, ktorá nás ochraňuje pred okolitým svetom. Myseľ, ktorá je naším priateľom či nepriateľom po celý náš život. Myseľ, ktorá nám dokáže jednou jedinou myšlienkou pretvoriť svet na čistý raj alebo nehostinné peklo.
Naše myšlienky nás vedia častokrát nemilosrdne potrápiť. Mnohí znás dlhé roky zvádzajú ťažký boj so sebou samým. Milovať neznamená len prejavovať náklonnosť kniekomu inému, ale vprvom rade ľúbiť seba samého. Sebaláska je cit nežný, no za to veľmi krehký. Človek milovaný sebou samým je človekom, ktorý žiari šťastím na tisíce kilometrov. Svetožiary dobra vidí v celom svojom okolí. Špinavý autobus, prepchaté metro, nemilý sused. Všetko je podľa neho krásne. Milovať seba je oslobodenie sa od ohavných citov. Nenávisť. Obviňovanie. Znehodnocovanie. Nevera. Hanba. Nie sme bezchybní. Každý znás je obeťou týchto urputných stavov, ktoré si vieme vytvoriť nezbednými myšlienkami. Ale schopnosť odpustiť si apoučiť sa, je darom sebalásky. Vedieť, že utápanie sa vzáporoch sveta aseba samých, nám ružový pokoj neprinesie. Uznať, že myseľ samotná nám nespôsobí množstvo radostných chvíľ. To srdce je ich strojcom. No niekedy ho treba popohnať. Zabudnúť sa vkolobehu ničoty aprázdnoty je veľmi jednoduché ačastokrát naša pumpa života stráca svoj silný rytmus, ba čo viac, ako keby sauberala na zimný spánok. Nepočuje, nevníma, akoby všetka jej sila milovať zmizla. Vyparila sa. Myseľ naše srdce opantala. Ale nezúfajme, tá jedinečná sila v nás stále je. Prúdi vnašich žilách, neodíde. Nikam sa nechystá. Zobuď sa srdce. Neboj sa. Ver si. Ty si svetlo, ktoré dokáže prežiariť aj ten najtemnejší kút. Ty si neskrotná radosť, bez ktorej by sme žili ako telá bez duše. Ty si tá čarovná dúha, ktorá nesie magické iskry radosti, mieru apokoja. Premôž sivý pohľad myšlienok apresvetli myseľ svojou schopnosťou milovať. Ukáž jej to magické čaro lásky. Miluj svoju, na prvý pohľad, nedotknuteľnú schránku, ktorá ťa ochraňuje, ale aj ľahko zraniteľnúdušu, vďaka ktorej neprestávaš biť. Miluj ich aj navzdory ich nedokonalostiam. Miluj ich, aby si dokázalo milovať druhých.
Je samozrejmé, že nikto znás nie je bezchybný, apreto je potrebné, aby sme sa naučili, že láska je stav, ktorý nie je konštatný. Je sprevádzaný neustálym bojom racionálnej mysle a nezlomnéhosrdca. Ide len oto, ktorý znich je vurčitom bode života silnejší. Láska je ako premenlivé počasie, kde slnečné lúče svietia cez husté mračná, zktorých každú chvíľu môžu začať udierať naoko hrôzostrašné blesky. Naše srdcia sú kúsočky kovu, ktoré ochraňujú svoje okolie aneboja sa bolestivých rán bleskov, ba čo viac, ustoja ich snoblesou. Je isté, že bez škrabancov to nebude, ale srdcia to zvládnu, lebo vedia, že bez toho by samotný ľúbostný cit neprežil krutú búrku mysle.
Láska je zo začiatku rýchle počarenie citov. Všetko je tak úchvatné, až dychberúce ahýri to všelijakými farbami vesmírneho spektra. Dokonca aj autobusová kľučka je pre nás vtom momente čosi prekrásne. No nie je všetko zlato, čo sa blyští. Zrazu, po istom čase, kúzlo vyprchá anastane vytriezvenie. Bolesť hlavy, ktorá nie anie utíchnuť. Triešti. Bije nás zvnútra. Unavuje nás amyslíme si, že naším jediným vykúpením je odchod od všetkého, čo to spôsobuje. Ale nie. Je to len stav mysle, ktorý treba prekonať. Láska nie je len omagických okamihoch. Pravdou je, že bez toho zlého, by tu nebolo ani to dobré. Nevedeli by sme si užívať to, čo nazývame nádhernými chvíľami, ak by tu neboli aj tie temné. Krásy lásky nie sú iba dokonalé historky o šťastí. Nielen rozkvitnuté kvety a slnečné lúče od jedného rána po to druhé, atak stále dokola. Je to aj tmavá noc, neutíchajúca bolesť a jazvy, ktoré nám vyrozprávajú príbeh celistvý, bez skrášlenia. Temnota lesa, cez ktorú sa prebíja žiariace svetlo. Láska je príjemná a očarujúca, no jedna krátka sekunda a stane sa uzimenou krajinou. Dostane ťa na samé dno, len preto, aby ťa o malý moment opäť pozdvihla nad nebesá. To pravé umenie lásky je vidieť úchvatnosť cez bolesť aprijať bolesť spôvabom - ale nepodľahnúť jej. Vedieť, že temnota bez svetla nedokáže existovať. Veď predsa, aj peklo má svoj neuhasiteľný oheň. Srdce amyseľ ako klad a zápor. Jing aJang. Jeden bez druhého by nedokázali existovať. Bez zápornej odpovede by sme nezistili tú kladnú, bez mysle by sme vedeli vidieť veci len s ružovými okuliarmi ajang bez jingu je ako kráľovná bez kráľa, nekompletná aneschopná udržať harmóniu.
Jedno je však isté, milovať seba, darovať si úsmev, keď sa vidíme vodraze zrkadiel azamávať si na pozdrav. Nezanedbať sebalásku. Vďaka nej sa človek naučí milovať správne. Prejde si búrlivými bojmi vo svojej hlave, ktoré ho zocelia apriučia jednej veci - veriť vľúbostný cit. Pretože, ako povedal jeden neznámy filozof na smrteľnej posteli, keď sa lúčil so svoj milovanou: „Neviem, či je život lepší než smrť, ale surčitosťou viem povedať, že láska ich obe predčila.”
________________________________________________________________________
Esej hodnotí odborná editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Pri hodnotení jednotlivých esejí sme prihliadali okrem iného aj na novosť, kreativitu, nápad, na spracovanie myšlienok inak, ako ich uchopili ostatní esejisti aesejistky.
Nina Cuperová vo svojej eseji pracuje skontrastom lásky amysle. Hneď na začiatku označuje lásku za neodolateľný, no strastiplný pocit, amyseľ zase za jej náprotivok. Kým jedno je racionálne, druhé priam iracionálne, nevysvetliteľné, ťažko uchopiteľné. Myseľ je však tá, čo nás chráni, ato najmä pred láskou.
Autorka sa však dotýka aj sebalásky, ktorú spája snáročnými vnútornými bojmi. Píše ojej rôznych podobách, ktoré sú často aj ťažko identifikovateľné. „Myseľ samotná nám nespôsobí množstvo radostných chvíľ. To srdce je ich strojcom.“
Zaujímavým momentom eseje je autorkine prihovorenie sa srdcu: „Zobuď sa srdce. Neboj sa. Ver si. Ty si svetlo, ktoré dokáže prežiariť aj ten najtemnejší kút. Ty si neskrotná radosť, bez ktorej by sme žili ako telá bez duše.“
Taktiež konštatuje, že „láska je stav, ktorý nie je konštantný. Je sprevádzaný neustálym bojom racionálnej mysle anezlomného srdca.“ Napriek všetkým tým pekným akvetnatým opisom lásky si ju však neidealizuje. Vie, že raz vyprchá apríde vytriezvenie. Moment, keď sa začne skutočný aúnavný boj oňu: „Triešti. Bije nás zvnútra. Unavuje nás amyslíme si, že naším jediným vykúpením je odchod od všetkého, čo spôsobuje. Ale nie. Je to len stav mysle, ktorý treba prekonať.“
Hoci autorkine myšlienky obsahujú aj mnoho klišéovitých fráz, vo výsledku priveľmi neprekážajú. Vzávere svojej eseje navyše prichádza smyšlienkou, ktorá mi pripomenula úžasného Pavla Vilikovského, ktorý písal oláske celkom inak asveľkou nežnosťou. Citujem autorku: „Jedno je však isté, milovať seba, darovať si úsmev, keď sa vidíme vodraze zrkadiel azamávať si na pozdrav. Nezanedbať sebalásku. Vďaka nej sa človek naučí milovať správne.“
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
