��������

“Je dobré, že som sa od nikoho neučil,” povedal na reprezentatívnej výstave svojho diela pred takmer štyrmi rokmi v bratislavskej SNG dnes už zosnulý fotograf Martin Martinček. Viem si predstaviť, ako tou odpoveďou zmiatol niektorých teoretikov umenia vôbec, nielen toho, v ktorom dosiahol prenikavé úspechy. Máme radi jednoduché riešenia, rovnice, definície, objektívne platiace fakty, čísla, ktoré môžeme poľahky vymeniť za iné. Aj tvárou v tvár umeniu sa chceme dozvedieť viac rozumom, než citom. Preto sa tak často pýtame, aké má spisovateľ vzory, čo ho inšpirovalo k napísaniu poviedky, čo presne myslel piatym riadkom v treťom odseku, akú lektúru uprednostňuje a akú nám odporúča, či radšej píše vo vani alebo v sprche. Potrebujeme škatuľky, žánrové, ideové, estetické, generačné. Škatuľky s odpoveďami, ale nie s takými, aké ponúkal majster Martinček. Potrebujeme čoraz viacej odpovedí, lebo si odvykáme pýtať sa tak naozaj ako deti. Lebo si odvykáme “stavať pomníček každej ťažkosti a hviezdu každej záhade”, ako napísal Paul Valéry. Od nikoho sa neučiť, a predsa všetko vedieť, môže iba ten, kto sa učí od každého. A potom odstúpi, aby ospieval zmrzačený svet (ako radí básnik Adam Zagajewski). Odstúpi až za vedomie umenia, aby bola originálna fotografia, báseň, socha ...