ղľáԾ
Vzáplave reakcií na udelenie Nobelovej ceny za literatúru pre rok 2004 zaniklo tých pár hlasov unás, pripomínajúcich, že pred 20 rokmi touto cenou vyznamenali Jaroslava Seiferta. Napísal o sebe, že je „rybářěm na Sahaře, kapitánem lodi, která nemá Դ“. To dno ako miesto pre ľudí však pokorne hľadal, píšuc vmene prinavrátenia všetkých krás, ktoré sa rodia aumierajú vtesnom susedstve všetkých svetových hrôz. On tie krásy kriesil a liečil, aby ich vrátil človeku, umeniu. Nielen prostredníctvom veršov temer sviatočnej melodickosti – manifestov nápaditých metafor a dokonalej básnickej práce. Aj tým, ako pri ujasňovaní základnej ľudskej situácie rozvíjal svoje dielo vširších súvislostiach, vpriestore spoločenského apolitického. Kedysi ma miatlo, keď som narazil na skvelého básnika amizerného človeka, nerozumel som takej konštelácii, zdala sa mi nelogická. Pri mene J. Seifert som zakaždým mal istotu, že jeho básne sú pravdou o umení apravdou oživote, že oboje vyrastá zo svedomia azodpovednosti. Ešte vroku 1956 povedal: „Ak niekto iný zamlčí pravdu, môže to byť taktický manéver. Ak spisovateľ zamlčí pravdu, klame.“ Nielen unás je však núdza opostoje. Poviete, čo si myslíte, trváte na tom, a hneď kvám prídu anúkajú stoličku či rovno kreslo sfunkciami. Nohy nás teda bolia zo všetkého najmenej...
Marián Hatala
