ղľáԾ
Básnik avedec Miroslav Holub raz povedal, že „podstatou umění je, že to moc neumíme“. Paradoxom zostáva, že túto úsmevne ironickú definíciu vyslovil človek, ktorý „uměl“ v jednom idruhom. Podistým aj preto, že vďaka vede sanaučil tolerancii kdruhým akritickosti ksebe, to znamená počúvať, pozorovať viac svet okolo seba než vlastný apotom hovoriť vsprávnom uhle, čiže presne. Vživote aliteratúre často platí skôr opak: bývame kritickí kiným (určite práve oni sú adresátom citátu!) a tolerantní ksebe, preto tak radi robíme vedu ztoho, čo sme napísali. Aväčšina? Tá sa trpko usmeje, pridobre vie, že nevieme my všetci. Preto sa každodenne a stakou zanovitosťou usilujeme vysloviť nevysloviteľné, aspoň na okamih sa dotknúť toho, čo nám tak záhadne mizne pomedzi prstami. Preto hľadáme slovo medzi toľkými inými slovami. Lebo slovo netuší, že je hľadané, že nás má uprostred davu, jedného obzvlášť slnečného popoludnia zastaviť otázkou: A nie ste náhodou vy tí, čo ma hľadajú? abez meškania sa nám vrhnúť do náručia. Slovo nevie, že aj ono nás musí spoznať medzi toľkými inými ľuďmi. Ale čo by muselo, nesmie! Veď by to bolo načisto proti umeniu podstaty aaj proti podstate umenia! Ak ide o jedno idruhé, akoby som znovu počul M. Holuba. Tentoraz supozornením, varovaním, že lepšie úlohy už nedostaneme.
Marián Hatala
