ղľáԾ
Leila Slimani prijala ponuku podieľať sa na projekte Moja noc vmúzeu. S knihou „na objednávku“ sa dokázala popasovať takým jemným aprirodzeným spôsobom, že to jej úvahám nijako neuberá na sile avnútornej naliehavosti.
Marocká spisovateľka Leila Slimani žijúca vo Francúzsku vo svojej esejistickej knihe uvažuje otom, čo (pre ňu) znamená písanie aaké obete si vyžaduje. Často sa stretáva snázorom, že keď chceme napísať román, musíme hovoriť nie – odmietať ponuky okolia, žiadosti apozvania. Aj Hemingway bol presvedčený, že keď si človek osvojí disciplínu a literatúra sa stane centrom, srdcom ajediným horizontom jeho života, všetko ovládne samota. Slimani vychádza ztejto pozície apozorujúc vlastné spisovateľské potreby anávyky premýšľa ospojení medzi písaním auzavretím sa pred vonkajšou každodennosťou.
Izolácia ako otvorenie sa
Prvou oblasťou autorkiných úvah je priestor, na ktorého dôležitosť pre písanie asi najslávnejšie poukázala Virginia Woolfová veseji Vlastná izba. Takýmto miestom je pre Slimani pracovňa, vktorej sa izoluje od vonkajšieho sveta – po odchode detí do školy sa tam svypnutým telefónom zatvára na celý deň apíše za zatiahnutými závesmi. Napriek tomu sa niekedy nevyhne dňom, keď sa sňou jej postavy „nerozprávajú“, keď má pocit, že od nej utekajú žiť iný život inam a vrátia sa, až keď sa tak sami rozhodnú. Ak sú však pri nej, vonkajší svet prestáva existovať, je len akousi kulisou. Takéto uzavretie však vníma ako spôsob otvorenia: „Utiahnutie sa mi javí ako nevyhnutná podmienka na vznik Života. Akoby sa prostredníctvom stiahnutia sa zhluku sveta, pred ktorým sa ochránim, mohla konečne odhaliť iná možnosť. Nové: Kde bolo, tam bolo. (...) Neuzatváram sa pred svetom, naopak, prežívam ho intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým.“ (s. 11 – 12) Príčinou izolácie je aj autorkin strach zo sveta az ľudí a jej bytostná potreba stiahnuť sa do svojho vnútra: „Niekedy si myslím, že keby som sa snikým nerozprávala, keby som si všetky myšlienky nechala pre seba, neotrávila by ich banálnosť, akú vnich nachádzam, keď sa one delím sostatnými. (...) Keby som sa utiahla do nemoty, mohla by som si pestovať metafory apoetické predstavy tak, ako sa pestujú kvety vskleníkoch. (...) Zdá sa mi, že keď žijeme vo svete, naše tajomstvá zvetrajú, vnútorné poklady stratia lesk, že kazíme niečo, čo by mohlo byť námetom na román, keby sme to držali vtajnosti.“ (s. 20)
Okrem izolácie si písanie vyžaduje aj inú formu sebatrýznenia, ktorá nespočíva len vzrieknutí sa radostí každodenného života, ale aj vpestovaní svojich trápení,znovuotváraní jaziev, oživovaní hanby astarých bolestí. Písanie je aj disciplína, ktorá vyžaduje ostatným „odoprieť svoju prítomnosť, nehu, sklamať svojich priateľov asvoje deti. Vtejto disciplíne nachádzam dôvod na spokojnosť ašťastie, ale aj príčinu svojej melanchólie.“ (s. 12) Písanie však zároveň prináša slobodu: povedať úplne všetko, čo človek chce, nemusieť sa nikomu zapáčiť, byť niekým iným. Je to však aj závislosť – zúfalá túžba „znovu prežiť vyvrcholenie, vznešený okamih, keď cez neho [spisovateľa] začali prehovárať postavy, keď ním pulzoval život“ (s. 13).
Noc v múzeu
Napriek tomu, že Slimani má práve rozpísaný román, na ktorý sa potrebuje sústrediť, cíti sa byť neodolateľne priťahovaná ponukou svojej redaktorky Aliny Gurdiel podieľať sa na jej projekte „Moja noc vmúzeu“ ako autorka jednej zo série kníh. Neláka ju ani tak vyhliadka noci vspoločnosti umeleckých diel, ako predstava, že bude zavretá. Že sa knej nikto nebude môcť dostať ani ona nebude môcť odísť. Že bude úplne sama vtichu: zhmotnenie spisovateľského sna „oizolácii, ktorá vedie ktvorbe“ (s. 16). Hoci autorkina cesta do Benátok anoc strávená vmúzeu umenia Punta della Dogana tvoria rámec Vône kvetov noci, spomínam to až na tomto mieste, pretože Slimani sa dokázala popasovať s knihou „na objednávku“ takým jemným aprirodzeným spôsobom, že to jej úvahám nijako neuberá na sile avnútornej naliehavosti. Témy, ktoré veseji rozvíja, sú témy, ktoré pre ňu majú bytostný význam, hoci sa kniektorým znich dostáva sprostredkovane prostredníctvom výtvarných diel vmúzeu či na prechádzke po Benátkach. Okrem písania je to napríklad rozdiel medzi denným a nočnýmživotom, ktorý bol zvlášť výrazný počas autorkinho dospievania vMaroku. Cez deň sa každý správal podľa pravidiel aočakávaní, plniac si svoje povinnosti, no skutočný, slobodný život sa začínal až vnoci. Vtejto súvislosti Slimani spomína sny o„úteku, opotulkách,o nociach bez sprievodu“ (s. 54) ao pohybe ako synonyme slobody. Ďalšou ztém je vykorenenie aotázka identity, obe príznačné pre spisovateľov žijúcich atvoriacich vinej krajine, než vktorej vyrástli.
Autorku vmúzeu zaujme dielo Philippeho Parrena, vktorom akoby oživoval Marilyn Monroe. Okrem Marilyn sa počas tejto netradičnej noci stretáva aj s ďalším mŕtvym – svojím otcom, ktorý bol roky nespravodlivo súdený aniekoľko mesiacov väznený pre finančný škandál, do ktorého sa zdal byť zapletený. Uvažuje osúvislostiach medzi otcovým osudom asvojím písaním: „Prostredníctvom svojich príbehov sa snažím získať späť jeho slobodu. Píšem ahĺbim dieru do steny vcele. (...) Píšem azachraňujem ho, ponúkam mu únikovú cestu, krajiny, postavy sneobyčajnými dobrodružstvami.“ (s. 79) Analógia medzi autorkinou túžbou nechať sa zavrieť na noc vmúzeu aväznením jej otca však už pôsobí prehnane a neprimerane. Ako celok je ale Vôňa kvetov noci citlivým rozjímaním otom, čo znamená byť spisovateľkou ačím všetkým môže byť pre nás apre svet písanie.
Katarína Gecelovská (1988)
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch á, ұDzDZá a na portáli Knihy na dosah.
Foto: Marek Vadas
Leila Slimani: Vôňa kvetov noci
Preklad: Kamila Laudová
Bratislava: Inaque, 2022
