ղľáԾ
Klasik hovorí, že trochu poézie nikoho nezabije. Platí tovari ajna teóriu. Slovenský filmový ústav opäť ponúka nahliadnutie dotrinástej komnaty kinematografie vpodobe dvoch nových publikácií.
„Na počiatku bolo slovo…“ Toto tvrdenie sa vzťahuje aj nafilm, vktorom sa práve slovo mení naobraz. Nečudo, žefilmári idiváci oceňujú vydarené filmové prepisy literárnych diel. Navyše, ak sapri nich stretnú také významné avýrazné osobnosti, ako sú (dnes už nebohý) legendárny český spisovateľ Bohumil Hrabal aoscarový český režisér Jiří Menzel. Výsledok ichspolupráce – šesť pozoruhodných, ajmedzinárodne ocenených filmov – teoretický mapuje aanalyzuje ambiciózny slovenský filmový vedec, dramaturg a pedagóg Peter Gavalier (1964). Svoju štúdiu nazval Hrabalovský svet očami Jiřího Menzla avjeseni tohto roku juvydal Slovenský filmový ústav vedícii Camera Obscura. Mimochodom, vrovnakej edícii saautor pred niekoľkými rokmi predstavil biografiou režiséra Wima Wendersa apodieľal sa na ajprofile slovenského herca Ivana Palúcha.
Publikácia sa sústreďuje na šesť filmových opusov, zktorých niektoré „neodmysliteľne patria dozlatého fondu prinajmenšom stredoeurópskeho filmu“: napoviedku Smrt pana Baltazara zfilmu Perličky na dně (1965), Ostře sledované vlaky (1965), Skřivánci naniti (1969), ʴDzřžԲ (1980), Slavnosti sněženek (1983) aObsluhoval jsem anglického krále (2006). Autor diela nielen hodnotí, aleposudzuje aj vzájomnú konfrontáciu rozdielnych jazykov odlišných médií – filmu aliteratúry, atakisto istú rozdielnosť názorov ipoetiky spisovateľa arežiséra napriek ichduchovnej blízkosti. Hrabal saneraz podieľal aj nascenári, ale vkonečnej fáze uznával režisérovo právo rozhodnúť sa. Takže Menzel saotvorene priznáva, že nie je vždy verný predlohe, alenakrúca najej motívy, dotvára ju azjemňuje drsnosť príbehu vmene svojho kréda otom, že umelecké dielo má byť mostom kiným ľuďom. Parafrázujúc túto myšlienku môžeme povedať, že kultivovaná štúdia Petra Gavaliera jenielen záslužným činom prefilmovú teóriu, ale ajistým mostom, poktorom môžu sradosťou vykročiť filmári, odborná verejnosť, ale aj každý priaznivec filmového umenia.
Podobným mostom jetiež zborník Minority afilm, ktorý tohto roku vydala Asociácia slovenských filmových klubov vspolupráci soSlovenským filmovým ústavom.
Pojem menšina, čiže minorita, vnímanašinec najčastejšie vsúvislosti snárodnosťami. Jeho obsah je však oveľa širší – môže byť vymedzený etnikom, jazykom, náboženstvom, sexuálnou orientáciou, identitou ako takou či subkultúrou a podobne. V kontexte stredoeurópskeho priestoruje to stále aktuálny aspoločensky dôležitý problém. Nečudo, že sastal aj témou vlaňajšieho 14. ročníka filmologickej konferencie vkaštieli Topoľčianky. Zborník obsahuje texty dvadsiatky slovenských ačeských filmových teoretikov ahistorikov, ktorí sa nanej zúčastnili. Ich príspevky ponúkajú kritické analýzy domácich isvetových diel zrôznych uhlov pohľadu, zaoberajú sanapríklad filmovým obrazom Rómov, Rusínov či komunity chasidských Židov, hlbšie sazamýšľajú nadslovenskými filmami, ako Pomocník, Pacho, hybský zbojník, Cigán, Boxer asmrť aďalšími titulmi. Zaujímavá je ajkapitolka venovaná otázke, ktovlastne určuje filmový vkus.
Zborník, ako zdôrazňuje jeho zostavovateľ, filmový teoretik Martin Kaňuch, bymohol „fungovať ako učebnica filmovej teórie, histórie aestetiky“, poktorej môžu siahnuť rovnako odborníci, ako ajfilmoví nadšenci.
