ղľáԾ
Práve vychádza
25 súčasných básnikov, ktorí sa stali súčasťouliterárnej scény po roku 1989, vjedinečnej antológii 5x5.
Antológia obsahuje ukážky z tvorby poetiek a básnikov vo výbere Jána Gavuru s krátkym hodnotením ich tvorby.
Objednajte si
V roku 2011 vyšlo
Antológia súčasnej slovenskej prózy 5 x 5 obsahuje ukážkyztvorby 25 slovenských prozaičiek aprozaikov vo výbere Petra Karpinského.
Foto: archív I. Koleniča
Ivan KOLENIČ
Zvyšok leta prebehol celkom úspešne...
Bary, nočné lokály, oplzlosť.
Potom zmachlené hysterky v čiernom
a odkväcnuté krásky... Koľko ich bolo?
Tak sme to dopracovali, milá moja,
žiletky na raňajky, britvy do postele,
zostal som sám so svojimi básničkami,
so svojimi večnými trapasmi,
navždy prázdne vrecká,
hlava v smútku, no čo už...
Foto: archív P. Milčáka
Peter MILČÁK
Ako sa vyrovnať sdarom
ubúdania apritom hľadieť
na trávu, ktorá sa ľahostajne
opakuje, ako vykúpiť nespútanú
radosť zrúk muža, ktorý sa vzďaľuje
sebe samému, ako sa postaviť
na prípravnú čiaru bez chvenia...
Foto: Erika Litváková
Ján LITVÁK
Motýlie pole
Pole tu je.
Motýľ tu je
a poletuje.
Foto: archív V. Puchalu
Vlado Puchala
Je tisíc dobrých vecí a zopár zlých,
Krehkosť je hymna bezbranných
A nádej ako kvapky na listoch
A osud tvoj je ako výstrel
Trafil si iné, než si myslel
Najviac sa tešíš z nezmyslov.
Foto: Ivana Ivanova
Peter Macsovszky
Precitnutie
Napísal som pozoruhodnú hromadu koláží. Niektoré pôsobia
výstredne. Ale dnes už málokoho zaujímajú. Pretože neznejú
vôbec originálne. Neviem, ako by mali znieť. Samé nehudobné
riadky. Napísal som ich v reči (takmer) neviditeľného národa.
V zanedbanom strede Európy. Reč domorodcov je ale príliš
zložitá, než aby som s ňou vládal dožiť. Vo svete, v pokoji.
Foto: bhx lohmer
Peter ŠULEJ
nezaujímajú ma až tak konce ani začiatky
zjednodušenia ani relativizácie
definície či ambivalencie
prekliatia a rozhrešenia
chcem vedieť čo je medzi
Foto: M. Štrauch
Michal HABAJ
trvá stáročia
kým sa dve vlny voceáne stretnú
trvá okamih
kým sa rozdelia
Foto: archív N. Ružičkovej
Nóra RUŽIČKOVÁ
vztýčte hlavu a otvorte ústa
akoby ste chceli zahryznúť do jablka
ktoré visí na strome
aký je účinok tohto cviku?
sen sa stáva skutočnosťou
Foto: Vojtěch Kučera
Andrej HABLÁK
V memente znaku, v tejto stope mojej ruky
a jagote môjho stola je na stole moja lampa
a v mojej knihe môj dom so strážcom
Krajiny zvierat, v ktorej
sa vybielené čisté prahy papiera
ako šošovka rozžínajú v prázdnom mieste...
Foto: archív D. Nguyen
Diana Tuyet-Lan NGUYEN
...volám do diaľky na teba
prvým a zároveň posledným srdcom,
ktoré tlčie v nás...
Vo mne i v tvojich ušiach.
Foto: archív Ľ. Bendzáka
Ľuboš BENDZÁK
K básnikovi prichádzajú DZá
priamo z úžasu
nad tým aký je svet
Դǻܳý
Oko zastreté vášňou
nikdy neuvidí to dôležité
Iba po dlhej práci
sa vec stáva užitočnou
a smútok ľudským
Peter BILÝ
Otvoríš ma na treťom poschodí alebo na štvrtom
a povieš si: ten kufor je ťažký a predsa v ňom
nič nie je.
Foto: Daniela Pätoprstá
Narodila som sa ako zmok.
Neprinášam však šťastie,
ani úrodu.
Ale je to zvonivo krásne, až po hrob
nezabudnuteľné: žiť tento život,
žiť životom zmoka;
byť zmokom.
Mária FERENČUHOVÁ
Ešte skôr, ako si trúfneš písať, prekrútiš sled
nádychov: poprieš existenciu udalosti: rozpustíš
jej hranicu, lebo reč si vytvorí vlastnú: vnúti aj
nádychy, aj pevnosť hlasu.
Foto: archív M. Grupača
Marián GRUPAČ
Okázalo vchádza,
rozkopáva dvere
a z plných pľúc mlčí. Ticho
je jazyk trúfalých.
Nadránom vždy onemie;
zo mňa, z tohto sveta.
Foto: Tomáš Záhumenský
Radoslav TOMÁŠ
Musíš stáť na zemi a bosými nohami
tancovať, uvedomiť si cez chodidlá rytmus.
Každá vrstva ti povie čosi iné a všetky útržky
budú nakoniec skutočné. A nech ti neprekáža,
že niektorým nerozumieš. Ani ty, tvoja vrstva,
nebude pre iných objektívnou hudbou, štruktúrou.
Foto: Paula Gavurová
Ján GAVURA
Padá sneh aza prvým vetrom
s chuťou morskej peny
vychádza chlap z domu.
Večný november prináša
odkaz ľadovej púšte, kde prežívajú čistí.
Foto: archív V. Dianiškovej
Veronika DIANIŠKOVÁ
Niekedy sa bojím čo všetko
napíšem, keď s tým znovu začnem.
Som unavená, čas sa prirýchlo míňa.
Alebo sa len hrozím chvíle keď mi tápavé
slabiky, ťažko artikulovateľné DZá
vyrazia zuby, vyprsknú von
bez ladu a skladu, neposlušné
a divé.
Foto: Z. L. Majlingová
Katarína KUCBELOVÁ
Malé veľké mesto
nemali sme sa presťahovať z Mestečka
(Leopoldov)
otca povýšili a preložili do iného väzenia
(povedala)
ktorá sa pred osemdesiatimi tromi rokmi
(tridsaťtisíc dňami)
narodila už v inom meste
(na Kapitulskej)
v Mestečku by som tak nestrácala pamäť
pretože tam sme mali rodinu
(rozprávate sa navzájom si oživujete spomienky)
všetci sú už pod zemou
(stretávala by sa s deťmi a vnukmi rodiny
ktorých už nikdy nespozná a oni nevedia že existuje)
teraz som tu ostala sama
(málokedy sa stretávame s deťmi priateľov)
toto je najhoršie väzenie
(myslela samotu ja myslím stratu pamäti)
Foto: archív P. Garana
Pavol GARAN
Povznesený nad okolím,
vnímam zo striech
iba karmínové, purpurové,
šarlátové ostrie. Je mi krásne,
je mi na umretie,
no a na to tretie.
Foto: archív LIC
Elena HIDVÉGHYOVÁ-YUNG
Moja myseľ je podzemné laboratórium
alchymistu: vsklenených ampulkách
klokotajú zvuky hlások a slov,
tóny myšlienok. Prelievam, filtrujem,
destilujem podivuhodné zlúčeniny
azmesi.
Foto: archív M. Veselkovej
Marcela VESELKOVÁ
sliny mi tuhli do kamienkov
lastovičky ich lepili jeden o druhý
starostlivo stavali
áܲǰ
ich mladé sa mi
drhli v hrdle
ako bezmocné včera narodené
DZá
Foto: archív J. Palaščáka
Joe (Jozef) PALAŠČÁK
Ani bolesť nevie byť dokonalá.
Má v sebe chybu.
Posunok,
čo sa podobá na pohladenie.
V mieste, kde sa zmýlila,
je možnosť nekontrolovaného rastu.
