ղľáԾ
Akí boli slovenskí čitatelia druhej polovice 19. storočia?
Ak by niekto očakával, že kniha, ktorej témou sú dejiny kníh ačítania ostatných dvoch storočí, bude len akousi náhradou slovníka slovenských či svetových spisovateľov, toho vyvedie najnovší počin zpera Romana Holeca rýchlo zomylu.
Jeden z autorsky najplodnejších atematicky najoriginálnejších slovenských historikov, profesor na Univerzite Komenského vBratislave apracovník Historického ústavu SAV, svojou najnovšou monografiou opäť potvrdzuje, že mu okrem expertízy nechýba ani literárny talent. Kniha očítaní, čítanie oknihách je titulom, ktorý svojím pútavým textom abohatým obsahom osloví aj tých, ktorým mená jej protagonistov nehovoria nič alebo – čo je snáď ešte horšie – tých, ktorým mená ako Martin Kukučín či Janko Jesenský pripomínajú hrôzu základnej astrednej školy.
Siluety zučebníc ako ľudia zmäsa akostí
Stará spisovateľská múdrosť vraví, že kto chce čosi napísať, musí najprv veľa načítať. Inak to nebolo ani vprípade autorov, ktorých dnes masová slovenská spoločnosť reflektuje najmä ako literárny kánon, známy zhodín slovenského jazyka. Skutočnosť, že sa Holecovi podarilo priblížiť osudy ľudí ako Svetozár Hurban Vajanský, Terézia Vansová či Ľudmila Podjavorinská nie z klasickejpozície autorov, ale ako čitateľov (a recenzentov či kritikov), teda ako niekoho, ským sa dokáže stotožniť drvivá väčšina spoločnosti (teda tá, ktorá číta), považujem za jeden znajzaujímavejších momentov recenzovanej monografie. Siluety zučebníc často schované za osudy ich postáv tu vystupujú do popredia ako ľudia zmäsa akostí, ktorí sa vmnohom neodlišovali od dobových, ale ani súčasných čitateľov.
Zároveň však ich osudy zreteľne ukazujú, že slovenská spoločnosť druhej polovice 19. storočia nebola nijako hermeticky uzavretou bublinou, ktorá si žila chránená karpatským oblúkom pred akýmkoľvek kontaktom sinou civilizáciou. Skutočnosť, že Terézia Vansová obľubovala román amerického spisovateľa Lewa Wallaca Ben-Hur (podľa niektorých zdrojov najpredávanejšiu knihu 19. storočia), či Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá si vnemeckom origináli čítala diela Immanuela Kanta apopritom sa ako samouk učila francúzštinu, jasne dokazujú, že dobová slovenská inteligencia dokázala do značnej miery reflektovať literárny diskurz západnej, ale aj východnej časti starého kontinentu, atémy ich debát sa vmnohom neodlišovali od tých, ktoré sa viedli vsalónoch vParíži, Londýne či Petrohrade.
Ženy, pornografia aj generačné spory
Nie náhodou boli vyššie spomenuté najmä ženské čitateľky. Holec im venuje naprieč celou knihou, teda nielen všpecificky zameranej kapitole, značný priestor aukazuje nielen osobné preferencie či zaangažovanie niektorých predstaviteliek, ale zároveň odráža otázku ženskej čitateľky ako novej kategórie, ktorá bola vliterárnom diskurze 19. storočia nevyhnutne reflektovaná.
Vsúvislosti so ženami, či vtomto prípade skôr sláskou kženám (a kzmyselnosti, ak nie priamo k sexu), analyzuje Roman Holec aj proces pomerne zásadnej zmeny v hraniciach literárneho textu. Prelom 19. a20. storočia priniesol snahu mnohých autorov (a túžby mnohých čitateľov ačitateliek), aby literatúra dokázala vypovedať aj to, čo inak ostávalo verejnosti skryté. Svoje otom vedel už spomínaný Janko Jesenský, ktorého autor označil za nekorunovaného vodcu slovenskej „zlatej mládeže“ vBudapešti aktorý sdovtedy nevídanou otvorenosťou nahlas uvažoval oláske vmnohých jej odtieňoch apodobách.
Kniha oliteratúre, literátoch ačitateľoch sa pochopiteľne nevyhne ani otázkam politiky, medzi inými napríklad sporom, ktorý vsedemdesiatych rokoch 19. storočia vypukol medzi mladou liberálnou skupinou združenou okolo almanachu Napred astarými, romantizmom odchovanými protagonistami. Vo vzťahu kvnímaniu sveta mimo uhorských hraníc je bezpochyby zaujímavé, že títo mladíci boli častovaní invektívami, ktoré odkazovali na rebelujúcich parížskych komunardov, socialistických predstaviteľov, ktorí dokázali vroku 1871 získať na dva mesiace moc na Parížom. Táto krátka, ale krvavá epizóda ostala vslovenských podmienkach našťastie len metaforou.
Ruská duša, obdivovaná i zatracovaná
Témou, ktorej je venovaný značný priestor aktorá sa obzvlášť nevyhne aktualizačným momentom, je reflexia ruskej literatúry akultúry. Tá mala vdobovom slovenskom prostredí jednoznačne najvýraznejší ohlas aje viac než zaujímavé dozvedať sa, ako na Rusko aruské reálie reagovali mnohí slovenskí čitatelia, ktorí boli zároveň autormi. Snáď nič neilustruje túto skutočnosť väčšmi ako Vajanského konštatovanie, že vsegedínskom väzení prečítal po deviatykrát Tolstého epopeju Vojna amier či šiestykrát Annu Kareninu. Berúc do úvahy tento obdiv, je vskutku fascinujúce sledovať, ako sa Tolstého osobný či duchovný vývoj premietol do Vajanského vnímania jeho osobnosti. Neúnavný čitateľ totiž na konci Tolstého života neváhal označiť ruského prozaika, ktorého diela tak obľuboval, za bludára.
Ohlas na druhej strane ideového spektra zaznamenávali najmä Gogoľove diela, ktoré satirickým spôsobom opisovali fungovanie prehnitej anefunkčnej ruskej byrokracie, čo vmnohých slovenských liberálnejšie orientovaných čitateľoch povzbudzovalo protiruské ana druhej strane polonofilské tendencie. Neúspešné poľské Januárové povstanie vroku 1863 anásledná násilná rusifikácia boli vrámci možností sledované aj zjužnej strany Tatier.
Ako dnes, tak aj na konci 19. storočia sa tieto dva názorové tábory nebáli ani vzájomnej konfrontácie, pričom napríklad spomínaný Gogoľ apochvalné, či naopak zničujúcerecenzie na jeho diela bývali katalyzátorom tohto konfliktu.
Ako, kto avakom jazyku číta?
Holec sa však neobmedzuje len na otázky reflexie cudzej či vrámci sporov vlastnej národnej literatúry. Kniha sa nevyhýba ani otázkam, čo bolo vlastne podstatou čítania (a písania), ako sa menila úloha literatúry naprieč dlhým 19. storočím, kedy sa zobyčajného prenosu informácií stáva zknihy nevypovedaný dialóg medzi autorom ačitateľom.
Priblížením osudu mnohých slovenských čitateľov ukazuje aj také dnes už nespochybniteľné fakty, ako nevyhnutnosť znalosti cudzích jazykov, keďže každým ďalším jazykom si človek rozširuje obrovské intelektuálne možnosti. Vknihe možno nájsť viacero príkladov, keď sa čitateľ neuspokojil sprekladom, ale chcel čítať aj originál, lebo jedine tak vnímal možnosť vstúpiť do onej platonickej interakcie sautorom. Oto väčšmi mohla adokázala oceniť kvalitnú literatúru polyglotka Terézia Vansová, než nie veľmi jazykovo zdatná Ľudmila Podjavorinská.
Osviežujúco pôsobí kapitola venovaná „obrázkom“, teda karikatúram, ilustráciám či iným formám obrazového vyjadrenia, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou literatúry. Napokon, ako sa vraví, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Svoje otom vedeli najmä politickí predstavitelia, ktorí zvykli byť najčastejším terčom „šťavnatých“ kresbičiek zradov ich politických oponentov.
Kultivujme si ducha, prevezmime zodpovednosť
Roman Holec zachytil na stránkach svojej najnovšej monografie pochopiteľne omnoho viac motívov aproblémov, než načrtáva táto recenzia. Napriek tomu sa jeho text číta ľahko, so záujmom, občasným prekvapením, občasným úsmevom. Záverom však na čitateľa predsa len padne aj nejaká tá ťažoba. Snajväčšou pravdepodobnosťou je na vine uvedomenie si zodpovednosti, ktorú čitateľ berie na svoje plecia. Ten, kto číta akto sa zaujíma, ten musí byť aj zodpovedný voči sebe ivoči iným. Jedine takýto človek, či takíto ľudia môžu kultivovať najprv svojho ducha apotom aj spoločnosť. To, čo na prvý pohľad vyznieva možno mierne pateticky, je vkontexte Holecovej knihy krvou podpísateľná pravda. Nie nadarmo končí svoj titul práve takýmto odkazom.
Oliver Zajac (1992)
Historik a publicista. Pracuje v Historickom ústave SAV. Spoločne s Branislavom Kovárom a Luciou Benedikovou zostavil titul Epidémie v dejinách (Premedia, 2020) a Klíma v dejinách (Premedia, 2022).
Roman Holec: Kniha o čítaní – čítanie o knihách
Bratislava: Marenčin PT, 2022
