ղľáԾ
Na našom webe prinášame rozhovory s autormi a autorkami nominovanými naCenu Jána Johanidesa, aby sme aj takýmto spôsobom predstavilinominované tituly. Žiaľ,Pavel Vilikovskýuž nie je medzi nami, preto o jeho knihe RAJc je prečpíše literárnavedkyňa a členka poroty Ceny Jána Johanidesa 2020Mária Klapáková.
Nebudem prvá aasi ani posledná, kto pri mene Pavla Vilikovského uvažuje, čo oňom ešte nebolo povedané, napísané, čo už komusi predo mnou nenapadlo. Nebudem prvá asnajväčšou pravdepodobnosťou ani posledná, kto uvažuje, či autorov ako Pavel Vilikovský treba pri každej možnej príležitosti pripomínať, spomínať na nich, nedovoliť (si) na nich zabudnúť. Apravdepodobne si rozhodne nie ako prvá aani posledná odpoviem, že autori ako Pavel Vilikovský to nepotrebujú a dokážu poľahky rezonovať aj bez našej snahy. Niektoré knihy, aj tie od Pavla Vilikovského, si totiž budú čitateľov, interpretov i kritikov nachádzať vždy a jednoducho sami.
Podobnému osudu sa pravdepodobne nevyhne ani kniha RAJc je preč, ktorú som navrhovala ako víťaza Ceny Jána Johanidesa za tento rok. Aj bez ohľadu na to, že podľa mňa ide ofenomenálnu adôstojnú rozlúčku spozemským iliterárnym svetom (všeobecne, azároveň so svetom vlastných kníh), čo sa podarí len zlomku autorov, je to vprvom radevydarený, invenčný avýborne napísaný text. Možnojeden zVilikovského najlepších. To ma neprestáva udivovať aj preto, že únavu, stratu inšpirácie či nefunkčné opakovanie sa vidieť u spisovateľov alebo iných umelcov, už v oveľa mladšom veku, nezriedka. Vilikovský, debutujúci vroku 1965 poviedkovou zbierkou Citová výchova vmarci, však aj vprózach napísaných po roku 2000 ukazuje, že postupy, sktorými pracoval od začiatku (postmoderná irónia či intertextualita, autobiografickosť, hra sne/príbehom, repetícia motívov, postáv apod.), dokáže varírovať, atak včitateľovi vyvolať bezpečie, že určite číta Vilikovského, no neustále vobmenenej podobe. Tu možno parafrázovať jeden znávratných motívov autorovho swansongu, večne rovnaký je iba román RAJc je preč, Pavel Vilikovský večne rovnaký nie je.
Autor možno svojej poslednej knihe vyberal názov aj sohľadom na budúcich pisateľov podobných textov, ako je ten môj. Aby sme mohli názov románu varírovať, odkazovať na iné knihy (Stratený raj) či piesne (The Thrill is Gone) avytvárať viac či menej, pravdepodobne však menej, invenčné slovné hračky, ktoré budú odkazovať na odchod autora. Prefíkané, vtipné či (seba)ironické, múdre, láskavé, zhovievavé a, použijem slovo, ktoré zvyčajne pri redigovaní recenzií iným autorom škrtám, dokonalé. Všetko ztoho je pre mňa posledná kniha Pavla Vilikovského. Aáno, môj text je rozplývavý, nekritický apravdepodobne aj trochapatetický. Ale vôbec mi to neprekáža, lebo Vilikovský je preč, ale RAJc zostáva.
