ղľáԾ
Prémiu v rámci prvej myšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískala Silvia Vrbovská z Gymnázia Jozefa Gregora Tajovského vBanskej Bystrici.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
Veta ničiteľka
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Veta je čosi strašne silné, silnejšie ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)
Pred nejakým časom som sa pohádala sčlovekom, ktorého som dlhoročne považovala za najlepšieho kamaráta. Spolužiak z vyššej triedy gymnázia, spolu sktorým som mala spoločnú nielen lásku knárodným dejinám, ale aj akési morálne cítenie, ktoré je vurýchlenej dobe dnešku vskutku vzácnym. Schopnosť odsúdiť neprávosť apoukázať na problém vsystéme sa stala prakticky základom nášho priateľstva. Ztoho istého však pramenila aj naša hádka. Ťahák. Pre niektorých bežná súčasť stredoškolského života, no ničiteľ morálky jednotlivca vAdriánových očiach. Ajeho použitie? Trestá sa smrťou. Nešlo by onič, keby som vo vete nespomenula toto slovíčko. „Tá písomka bola hrozná, prvý raz, čo som musela aj ťahák použiť.“ Zmätený pohľad na mňa, neskôr vyeskalovaný vhnev z pre iných takej bezvýznamnej veci, ukončený vetou: „Nevedel som, že sa bavím stak sprostými ľuďmi.“ Od toho momentu sme sa už nikdy viac nebavili. Spätne často rozmýšľam, ktorá zviet nemala byť nikdy vyslovená. Či moja, ktorá sa stala základom celého konfliktu, alebo Adriánova, ktorá znamenala jeho rýchly koniec. Možno ani jedna. Vďaka tomu som však prišla kzáveru, že obyčajná veta má schopnosť zničiť ľudský vzťah.
Sama osebe je veta slobodnou matkou konverzácie. Niekedy si vystačí sama aniekedy je potrebné, aby ju ostatné vety podporili. Inokedy po dlhom dni len ťažko dáva význam. Vprípade ohrozenia ači na svoju obranu však nikoho iného nepotrebuje. No aj deti mamy vety, teda slová vnej, sú dôležité. Sú jej pevnou súčasťou, akeď sa rozutekajú, sama sa bez nich rozpadáva. Keď však poznajú svoje miesto, vete dodajú správny dojem, tak ako matke dobre vychované deti. Ak ale slová používame nevhodne, samotná veta sa neraz stáva nebezpečnou. Vychádzajúc znášho konfliktu, Adrián sa rozhodol použiť také slová, ktoré by boli bez ohľadu na situáciu, vždy urážajúce apre druhú osobu dehonestujúce. Možno by zamenenie niektorých z nich prispelo kdeeskalácii vybudovaného napätia. „Nevedel som, že potrebuješ používať ťaháky.“ Táto milšia sestra vyššie napísanej vety by určite padla lepšie. Aj keď sa použitie ťaháku určite nerovná tomu, že je niekto automaticky „sprostý“ veta dokázala vyjadriť rovnaké odsúdenie situácie, avšak miernejším spôsobom. Samozrejme, vtomto prípade závisí aj od toho, či človek slová použije, aby ublížil zámerným stlačením spúšte alebo sú len omylným výstrelom zvopred namierenej zbrane. Pretože, ak má niekto záujem tomu druhému vetou vyslovene ublížiť, potom sa slová stávajú výborným nástrojom.
Toto priamo súvisí so vzájomnou asertivitou. Ak chceme totiž znížiť riziko omylných výstrelov, potom by našou hlavnou snahou malo byť čo najohľaduplnejším ktomu druhému. Áno, hnevám sa na teba aáno, pociťujem určité sklamanie vo vzťahu ktebe, ale nechcem to vyjadriť štekotom svycerenými zubami. Táto zručnosť sa dnes stáva čoraz ojedinelejšou. Vkontexte toho by som ju dokonca nazvala umením dokázať primeraným spôsobom vyjadrovať vlastné pocity. Veď vety sú darom jazyka, tak prečo by sme chceli túto štedrosť zneužívať? Dosiahnuť asertivitu je však oveľa zložitejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Neraz si predstavím situáciu, keď som reagovala prehnane, no vtom momente sa mi to zdalo správne. Možno nie vždy sa dá byť asertívnym, no aj snaha byť lepším človekom čo ilen vjednej vete sa ráta.
Keď však zvolíme nesprávny tón, aj tá najmilšia veta je razom sarkazmus aasertivita sa ocitne v troskách. Niekedy sa obávam, koľko mojich viet bolo zle pochopených kvôli nesprávnemu tónu hlasu. Možno sa aj Adriánovi zdalo znašej hádky, že použitie ťaháku mi bolo ľahostajné, adomyslel si, že mi nebude prekážať to kedykoľvek zopakovať. Aj keď to tak vskutočnosti vôbec nebolo. Vetu zničil jej tón aona pre druhého človeka nabrala úplne nový význam. Vjeho mysli si zrazu začala žiť úplne inak ako predtým na mojom jazyku. Pre mňa bola priemerným doplnkom kontextu, pre neho škodcom. Toto všetko sa možno nedá prisudzovať len tónu hlasu, no určite je jedným zčiniteľov premeny vety na zbraň.
Niečo však mnou rezonuje dodnes. To, aký dôraz dal Aďo na slovo „sprostými“. Takmer ho vyhláskoval. Akoby chcel, aby sa mi zarylo do ušných bubienkov aohlušilo ma. Podarilo sa to. Vždy, keď vidím človeka, ktorý si píše ťahák, moja prvá myšlienka je onedostatočnosti jeho vedomostí. Že je spros– tým. Aj keď to tak vôbec nemusí byť. Možno sa len nestihol naučiť na test alebo chce mať istotu dobrej známky, no nazvať ho podobne je prehnané. Dôraz na to jedno slovo vo mne však zanechal taký dojem, že som ešte dlho rozmýšľala otom či naozaj nemal pravdu. Pochybnosti ovlastnej nedostatočnosti razom narástli a tie isté slová sa mi neustále prehrávali vhlave. Niekedy som sAdriánom dokonca začala súhlasiť. Toto všetko sa zdá možno až smiešnym, no mne to iba ukázalo akú silu veta má. Ani ona samotná neznie rovnako, ak dávame dôraz na iné slová. Dôrazom totiž slovo osvetlíme, vyzdvihneme ho zvety adáme mu väčší priestor ako ostatným. Razom sa stáva takým obľúbeným dieťaťom mamy vety. Vyníma sa na ňom všetka pozornosť anaše uši na ňom na chvíľku zastavia. Preto treba brať do úvahy aj to, že nie každému slovu vo vete dávame vždy rovnaký význam.
Zjedinej vety vyplýva toľko odlišných faktorov adá sa na ňu pozerať toľkými rôznymi spôsobmi, že by bolo až čudesné, keby všetko, čo povieme, bolo vždy aj správne interpretované aopätované. To, skrátka, možné nie je. Vnesprávnych rukách je však veta veľmi krehká. Čo ilen jedna samotná dokáže presvedčiť, zmanipulovať, zviesť či ublížiť niekedy ťažko predstaviteľným spôsobom. Vie mať dôsledky, na ktoré dopredu nikdy nemyslíme, pretože sa nám zdá byť ako individualista vmori rozhovorov príliš bezvýznamná na to, aby sme jej pripisovali silu. No ona ju má a vždy ju mala.
Síce musím priznať, že Adrián splnil svoj „zámer vkomunikácii“, pretože som ťahák odvtedy už nikdy nepoužila, no urobil to spomocou jedinej vety, ktorá ho pripravila oniečo vzácnejšie ako bola výhra vdanej hádke. Onaše priateľstvo.
___________________________________________________________
Esej hodnotí poetkaDana Podracká:
Predmetom eseje je jedna jediná veta, ktorá skrsla vhádke sblízkym spolužiakom zvyššej triedy gymnázia. Pred onou osudovou vetou ich spájala láska knárodným dejinám a isté morálne cítenie. Autorka sa otvorene vrozhovore priznala, že pri písomke použila ťahák. To v spolužiakovi vyvolalo mravnú vlnu odsúdenia avyslovil onú inkriminovanú vetu: „Nevedel som, že sa bavím stak sprostými ľuďmi“. Ich priateľstvo sa skončilo.
Silvia spoznala na vlastnej koži, že jedna veta má schopnosť zničiť ľudský vzťah. Bytostne sa tak napája na Johanidesovu myšlienku, že „veta je čosi strašne silné“. To bol aj dôvod, prečo svoju esej nazvala Veta ničiteľka.
Toto sa deje neustále. Astalo sa to aj Silvii, napriek slobode konverzácie, ktorá nezaručuje nijakú psychickú ochranu. Osobná skúsenosť vrhla autorku do jamy levovej vnútri jazyka. Dotkla sa tak aj neviditeľného rozmeru jazyka, ktorým je asertivita: „Pretože, ak má niekto záujem tomu druhému vetou vyslovene ublížiť, potom sa slová stávajú výborným nástrojom. Toto priamo súvisí so vzájomnou asertivitou. Ak chceme totiž znížiť riziko omylných výstrelov, potom by našou hlavnou snahou malo byť čo najohľaduplnejším ktomu druhému. Áno, hnevám sa na teba aáno, pociťujem určité sklamanie vo vzťahu ktebe, ale nechcem to vyjadriť štekotom svycerenými zubami. Táto zručnosť sa dnes stáva čoraz ojedinelejšou. Vkontexte toho by som ju dokonca nazvala umením dokázať primeraným spôsobom vyjadrovať vlastné pocity. Veď vety sú darom jazyka, tak prečo by sme chceli túto štedrosť zneužívať? Dosiahnuť asertivitu je však oveľa zložitejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať“. Slovo sprostý je hanlivé, urážlivé aočierňujúce. Dalo by sa ospravedlniť v prípade, keby dialóg pokračoval aneuviazol vplytčine, všetko by sa ešte inak vysvetlilo anespôsobilo by to zánik vzťahu. Odrazu sa jedno slovo stalo bodavým ostrím na jednom z prstov podávanej ruky.
Čo sa stalo, už sa neodstane? Tento rezultát znie povážlivo, tak trochu definitívne. Aj autorku viedol ksebaobviňovaniu, ľútosti či kpochybnostiam osebe samej. Kotázkam typu: mala som to povedať? Alebo: mala som ten ťahák vôbec použiť? Kde je hranica etiky vprípade, že sa aj sami dopúšťame chýb?
Po trpkej skúsenosti prichádza kodpovediam: „Vnesprávnych rukách je však veta veľmi krehká. Čo ilen jedna samotná dokáže presvedčiť, zmanipulovať, zviesť či ublížiť niekedy ťažko predstaviteľným spôsobom. Vie mať dôsledky, na ktoré dopredu nikdy nemyslíme, pretože sa nám zdá byť ako individualista vmori rozhovorov príliš bezvýznamná na to, aby sme jej pripisovali silu. No ona ju má a vždy ju mala“.
Silvia nás svojou esejou varuje, aby sme nezopakovali to, čo sa stalo jej. Hoci etika amravnosť zdanlivo stojí bokom od jazyka, nachádza sa kdesi pod jazykom či nad jazykom, ukazuje sa, že občas vstupuje priamo do komunikácie amôže byť neúprosná. Úprimnosť, sakou je esej napísaná, je motivačná aodzbrojujúca.
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
