ղľáԾ
Pandemické písanie je zradné. Pripomína návrat k baníckej každodennosti: kto vydoluje najpozoruhodnejšiu metaforu znásypov súčasného diania? Kým sa kolos mainstreamovej literatúry nemotorne snaží adaptovať, v sutine si sebaisto razia cestu živé pramienky alternatívnej kultúry vpodobe zinov.
Tradícia súčasnej podoby týchto DIY nízkonákladových publikácií vychádza najmä znezávislej grafiky, ale aj z hudobného undergroundu či literárnych experimentov. Túto formu volí aj train-hopper Ján Glín, ktorý sa vo svojom denníkovom zine Reverse Paranoia vydáva zmapovať styčné body svojho duševného i fyzického prežívania počas tvrdého lockdownu.
Všetko tu ateraz
Práve akcent prítomnosti akartografický realizmus sú kľúčovými stavebnými prvkami Glínovejspontánnej prózy. Autor nám predkladá záznam oputovaní, ktorý funguje vprvom rade ako artefakt, až druhotne ako literárny počin. Prioritizáciafunkcie textu ako osobného dokumentu mi dáva slobodu odsunúť teoretické nároky na charakteristiku postáv či premyslený dejový oblúk vprospech autenticity výpovede. Autor píše znutnosti, prostoduchým a neliterárnym jazykom, z ktorého sála úprimnosť aako celok podáva vierohodný náhľad do európskej hobo komunity 21. storočia.
Vo svetovej literatúre má Glínov text spriaznenú dušu - mýtom opradený román Jacka Karouaca Na Ceste. Rytmus viet diktuje neustály pochod, pohyb je sprevádzaný mrnčaním nákladných vagónov. Glín sa, podobne ako Kerouacov rozprávač Sal Paradise, spovedá zpotreby striedať prostredie, aby unikol z návalov apatie či bezmocnosti, ktorá ho čaká doma. Prežívané dobrodružstvo je napokon také intenzívne, že sa zlieva so snom. Vdôsledku mučivej insomnie upadá rozprávanie do svojskej spánkovej paralýzy. Sen, navodený monotónnym kovovým vrzgotom, nesie Glína do diaľok, avšak vracia sa zadnými dvermi vo forme paranoje oneudržateľnosti tohto behu.
Odkiaľ kam?
Kerouacov hrdina Dean Morriarty si balí kufre, len čo príde do cieľa. Glínova cesta je podobne hektická: rozprávačove úvahy nikdy nezájdu príliš ďaleko, ani do vlastnej filozofie, ani do minulosti. Väčšinou sa totiž blíži ďalší vlak atreba konať: baliť sa, pobehnúť anaskočiť. Vkontexte spomínania Glín prekvapivo neupadá do melancholickej retrospektívy, kminulosti sa obracia len zriedka, aj to veľmi stroho: „Dlouhou dobu žiju mimo realitu, přibližně dva roky.“ (s. 33) či „Minulou noc jsem sepsal krátký text o situaci, která se stala před mým odjezdem v Praze.“ (s. 15) Nepitve svoj životný stav mimo práve snímaného záberu. Ztejto útržkovitosti vychádza aj istá priznaná tézovitosť: „... tak už to prostě je.“ (s. 5) Presvedčením, že niektoré myšlienkové zhluky sa nedajú vyjadriť slovami, naopak, musia sa prežiť, nadväzuje na jeden zhlavných ideových pilierov hobo kultúry, ktorým je vlastná skúsenosť.
Táto hypersubjektivita však predstavuje nástrahy na ucelenosť výpovede. Glínova prelietavosť hraničí s alogickosťou: „V Praze není nikdy nuda, ale chybí mi tu pocit domova a nějaké silné přátelství nebo komunita lidí, se kterýma bych žil život. Mám zde sice spoustu kamarádů, ale nemám čas se s nimi stýkat.“ (s. 1) Glínov rozprávač je modelovým príkladomneschopnosti vytvárať trvalé väzby (myšlienkové či vzťahové) ako dôsledok akcelerujúcej kapitalistickej spoločnosti. Jeho najstabilnejšími spoločníkmi sú vlaky. Tie tvoria odzbrojujúcu metaforu: nie je ťažké predstaviť si malého chlapca a jeho milovanú diorámu, kde vládne svojimi útlymi prstami, vytvárajúc tajné, ale pohodlné zákutia. Všetko sa dá do pohybu (alebo sa zastaví) na jeho pokyn. Vreálnom svete sa Glín vzdáva tohto ideálu, ale nutkanie značiť svoje okolie ostáva. Symbolické prevzatie oprát je prítomné v mori tagov, ktoré za sebou Glín necháva. „Je to můj rituál,“ (s. 27) skromne priznáva.
Próza radikálnej (ne)zodpovednosti
Uzavreté hranice okrem nudy navodzujú značnú klaustrofóbiu. Stiesnenosť textu saturujú najmä čiernobiele fotky, ktoré dokresľujú atmosféru ilegálneho pohybu. Pre Glína sa pandemická situácia pravidelne zrkadlí vobrazoch opustených staníc, čo prakticky sťažuje už aj tak náročné podmienky pobytu vonku. Glín sa snaží preniesť pocit krízy aneistoty do sociálne angažovanej roviny. Avšak moralistické výkriky s rozprávačovýmpohoršeným lamentovaním vyvolávajú dojem bezduchého facebookového statusu. Naopak, motív utečeneckej deky či iných darovaných kusov oblečenia je mrazivo realistický. Glínova vďačnosť sa prejavuje vich motivickom opakovaní. Nesie si ich domov a pritom ironicky dodáva: „... jako suvenýr z mého výletu.“ (s. 42)
Sám Glín odkazuje opakovane na svoju cestu ako na „výlet“, pritom pomer harmonických chvíľ spriateľmi aútrpného mrznutia vonku nie je primeraný. Tíšinu navodzujú najmä miznúce rána, no bez trvalej platnosti. Napokon, aj nostalgický deň v Terste je neplánovanou zachádzkou pred jazdou domov. Ponúka sa otázka, čo denník skutočne dokumentuje. Sú to vzlety alebo pády? Nastáva katarzia alebo sa prekopávame srozprávačom hlbšie do temnej rokliny? Autor intuitívne prikladá poslednú časť, akýsi apendix. Ostáva však len pri pokuse ozáver, stať sa totiž môže všetko: „Dávám si teď oddych, aspoň do jara, pak se zase zblázním.“ (s. 47)
Jan Glín: Reverse Paranoia
Praha: samovydanie, 2021
Katarína Pirháčová (2001)
Študuje na FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii.
