Vyšla Kritická ročenka 2019

Pri príležitosti vydania novej publikácie prinášamerozhovor s Vladimírom Barboríkom.

Kritická ročenka 2019bezprostredne nadväzuje na rovnomennú antológiu zminulého roka, vširšom časovom horizonte na súboryKritika, ktoré vpolovici šesťdesiatych rokov (1964 – 1967) vychádzali vo vydavateľstveSlovenský spisovateľ. Predstavuje výber zliterárnokritických textov, ktoré boli vroku 2019 publikované časopisecky ana webe. Zostavovateľmi sú Vladimír Barborík a Viliam Nádaskay. Viac informácií o samotnej publikácii sme priniesli v inom texte, ktorý osbahuje aj krátky rozhovor sViliamom Nádaskayom.

Na niekoľko otázok o novom titule odpovedal Vladimír Barborík.

Bol si iniciátorom vzniku Kritickej ročenky 2018. Nadväzujete ňou na súbory Kritika, ktoré vychádzali v60. rokoch. Čo majú tieto dva koncepty spoločné?

Voboch prípadoch ide oantológie aktuálneho kritického myslenia, teda ovýber znajpodnetnejších recenzií ainých textov, vktorých sa uplatňuje kritická, hodnotiaca funkcia aktoré vyšli vdanom roku. Súčasťou publikácií vtedy boli aaj dnes sú texty písané priamo pre ne, štúdie bilančného charakteru venované jednotlivým literárnym druhom.
Kritiky zo 60. rokov mali širší záber, venovali sa aj reflexii detskej literatúry aliterárnej vede. Ale sú tu aj iné rozdiely, vyplývajúce ztoho, do akej miery sa za päťdesiat rokov zmenilo postavenie literatúry vspoločnosti.

Na KR 2018 aj KR2019 ste spolupracovali sViliamom Nádaskayom. Ako vo vašom tandeme došlo k rozdeleniupoéziea prózy?

Veľmi jednoducho. Vilo, na rozdiel odo mňa, je obojživelník, píše recenzie opoézii aj opróze (a to na tomto mieste zamlčím, že aj samotnú poéziu avraj aj prózu). Ja sa venujem iba recenzovaniu prózy. Nemám ztoho radosť, chápem to ako obmedzenie, ale stalo sa. Keď majú dvaja ľudia urobiť dve veci ajeden vie iba jednu adruhý obe, nie je veľmi ťažké uhádnuť, ako si prácu rozdelia.

Ako vyzeral tvoj rok 2019? Aký kľúč si si zvolilpri sledovaní periodík aknižnej produkcie?

Pýtašsa asi na prácu na Kritickej ročenke 2019. Nezabrala mi celý rok, tak mohutne sa tu na literatúru nemyslí. Literárne akultúrne periodiká sa snažím sledovať pravidelne aj pomimo rámcov Kritickej ročenky, takže stačilo si pri čítaní recenzných rubrík poznačiť, čo ma zaujalo. Pokiaľ ide odenníky atýždenníky: za rok sa toho nazbiera dosť veľká hromada, tú však vsúvislosti sliterárnou kritikou prelistuješveľmi rýchlo, ambicióznejších recenzií pôvodnej slovenskej literárnej tvorby tam veľmi veľa nie je. Ainternet – tu som sa ako človek printový spoľahol na Vila, ktorý je vtomto svete viac doma.

Stanovili ste si vopred, aký rozsah celého titulu budú zaberať jednotlivé kritiky? Chcelby sispomenúť niektoré texty, ktoré sa do KR2019 nedostali?

Rozsah Kritickej ročenky nebol ani vjednom roku obmedzený zvonku, napr. vydavateľom, ktorý by publikácii striktne vymedzil určitý počet strán. Rozsah potom prirodzene vyplynul zkritérií, ktoré sme si stanovili (hovoríme onich vpredslove). Ten, kto pravidelne sleduje reflexiu aktuálnej slovenskej literatúry, vie, že lepších textov skritickou intenciou sa vjednom roku nenájde sto – raz ich bude tridsať, inokedy pätnásť. Nie je to len vec recenzentov, ale aj aktuálnej „formy“ slovenskej poézie aprózy, jej schopnosti ponúknuť niečo, čo vzbudí – vdobrom či vzlom, to je teraz jedno – pozornosť. Publikácia je výberom, nie zberom, ak by sme našli ešte päť či desať recenzií, oktorých by sme si mysleli, že tam majú byť, tak by tam boli – zmestili by sa. Vč԰ je všetko, očom si myslíme, že by vtakto profilovanej antológii malo byť. SVilom sme sa otextoch priebežne nebavili, keď sa uzavrel rok, každý ponúkol svoj zoznam. Zviac než troch štvrtín sa prekrývali.

Vidíš pri spätnom pohľade na tieto dva rokynejaké konkrétne tendencie vpísaní kritických textov na Slovensku?

Ak by som mal hovoriť iba na základe skúsenosti so zostavovaním č԰, dva roky nie sú dosť dlhý čas, na základe ktorého by som si trúfal hovoriť otendenciách.
Môžem konštatovať personálnu kontinuitu, veď 2/3 autorov minuloročnej antológie sa objavili aj vtohtoročnom výbere. Nenachádzam medzi nimi zástupcov tzv. programovej kritiky, ktorá by manifestovala určitý vyhranený prístup kliteratúre čisvetu aprezentovala sa na skupinovej báze. Ale dá sa tu uplatniť generačné hľadisko, pomerne značná časť autorov sú zhruba tridsiatnici (ak za takého považujeme človeka medzi dvadsiatym piatym atridsiatym piatym rokom života, tak vaktuálnej č԰ je ich osem zcelkového počtu osemnásť autorov, minulý rok ich bolo desať spomedzi dvadsiatich troch).
Azda by sa ešte dalo hovoriť oprevahe akademickej kritiky, no nemyslím tým prístup kliteratúre, ale sociálnu bázu väčšiny autorov. Literatúru poväčšine vyštudovali aďalej sa jej pedagogicky a výskumne venujú na akademických pracoviskách. Má to svoje prednosti, ale privítal by som medzi nimi, medzi nami aj zopár zaujatých, vo voľnom čase čítajúcich diletantov.

Ako je to srecenzistikou akritikou online? Aké sú možnosti publikovania na internete?

Nezmerné. Tým myslím tak rozsah možností, ako aj stratu miery.
Ale pýtašsa na stavbu, oktorej mám len veľmi približnú predstavu, nepoznám všetky jej poschodia, ozákutiach už ani nehovoriac. Odhadujem, že ide opriestor, ktorý umožňuje alebo priamo vyžaduje veľmi rýchly pohyb, kde čas plynie asi inak ako vo svete kníh – vo vzťahu kliterárnej tvorbe ajej rytmu možno až prirýchlo. Toľko dojmy.
Prejdem kšpekuláciám: možno tento priestor tým, že umožňuje rýchle odbavenie, odoberá rozhovoru oliteratúre istú časť emocionálnej energie. Myslím tu na absenciu polemík. Ak kritický postoj avýkon vzniká vpriesečníku emócií apoznávania, tak internet je ideálny na prenos toho prvého. Poznávanie také rýchle nie je, je to proces. Keď sa však emócie vybúria, keď sa stratí subjektívna motivovanosť, zaujatie, čo potom bude pohonnou hmotou tohto procesu?
Toľko omožných nástrahách. Ale pozitíva možností prevažujú.

Vznikne aj KR2020 aprejde nejakými zmenami, oktorých viešuž teraz?

Dúfam, že áno, tri roky už zakladajú čosi také ako tradíciu, umožňujú porovnávať frekventované mená, naznačujú, že ich prítomnosť nie je omyl či šťastná náhoda. Sú zmeny či rozšírenia, ktoré by som privítal už teraz, ale nevedno, či nastanú: polemiky nemožno naplánovať. Ešte jeden rok by som č԰ dožičil vtejto podobe, ako aj vo Vilovej amojej réžii – azačnem sa obzerať po niekom, kto by ma vystriedal.