ղľáԾ
Kým sa Alexandra stretla sMartinou Matlovičovou, aby si nedočkavo išli do stánku vydavateľstva Scolar pozrieť nové maďarské vydania svojich knižiek, zatiaľ ju zastavil televízny štáb slovenského vysielania vMaďarsku aneodmietla odpovedať ani na pár otázok pre web LIC.Na knižnom festivale reprezentovala slovenskú literatúru. Vpreklade do maďarčiny jej vyšli až tri knižky, všetky vo vydavateľstve Scolar. Jej úspešný debutový román 27 čiže smrť robí umelca preložila z fínčiny Laura Bába, knižky pre deti Žirafia mama ainé príšery (s ilustráciami Martiny Matlovičovej) aMimi aLíza (s ilustráciami Kataríny Kerekešovej) preložila zo slovenčiny Anikó Polgár.
Fínčina má bližšie kmaďarčine ako slovenčina, viete posúdiť, či najnovší preklad vášho románu 27 čiže smrť robí umelca lepšie vystihuje originál ako slovenský preklad?
To naozaj neviem porovnať. Sprekladateľkou Laurou Bába sme sa poznali už predtým zprekladateľských seminárov zFínska, takže sme komunikovali vo fínčine, ale pomerne sporadicky. Laura je veľmi rýchla avýkonná, takže sa nepotrebovala veľmi pýtať.
Čím môže osloviť maďarských čitateľov tento román, okrem jazykovej blízkosti môže im byť aj mentálne blízky?
Neviem, či je mentálne blízky vmaďarskom prostredí. Ak by ste čitateľom ponúkli vtipný pohľad na fínsky vidiek, takýto pohľad môže byť blízky tak pre slovenského, ako maďarského alebo talianskeho čitateľa, lebo román 27... vyšiel aj po taliansky. Ale téma paniky, do ktorej 27-ročný človek, ktorý by chcel byť menej obyčajný, chcel by sa stať umelcom, ale nedarí sa mu, tak tá môže osloviť mladých ľudí prostredníctvom otázok spojených sumením, kultúrou, cez hľadanie samého seba, formovanie identity, možno zmierenie sa so sebou samým, so svetom. Možno zaujme čitateľov právetým, že hlavná hrdinka je nepoučiteľná, ide ďalej ajnapriek tomu, že už má 28 rokov autŕži niekoľko kopancov vživote, ale zdvihne sa aide ďalej. Pritom príbeh zostane otvorený, neznamená to koniec a duševnú ajumeleckú smrť, keď je človek je starší ako 27 rokov a365 dní.
Vás čo podnietilo isť ďalej?
Bola som veľmi spokojná, že kniha vyšla, keď som mala asi tri týždne pred tridsiatkou, takže som to stihla. Písanie ajcelá tvorba, ak je to niečo, čo ma baví ačo je mi blízke, je ako vlak, do ktorého keď človek naskočí, už zneho nevystúpi. Pre mňa je to spôsob života. Dlho som študovala a moja pracovná skúsenosť vklasickom zamestnaní sa obmedzuje na tri týždne, keď som pracovala vjednej softvérovej firme, ato som nevedela ani zapnúť telefón, ktorý som mala testovať. Takéto zamestnanie bolo pre mňa katastrofa. Ak človek vtakejto situácii dostane možnosť písať ďalej, vydavateľ, čitateľská obec aj kritika majú záujem ojeho knižky, dokonca aj grantové nadácie majú záujem podporiť ich, tak čo si želať viac? Mala som vtej chvíli pozitívne podmienky, aby som pokračovala. Samozrejme, nasleduje proces redakčného spracovania knihy, tlače, vydania apotom prvá vlna očakávania, či príde kritika, čo sa teraz stane. Vo Fínsku je to, žiaľ, vsúčasnosti veľmi pomalé avmienkotvorných médiách ani každá kniha nedostane priestor.
Vás vnímame ako slovenskú autorku, hoci vaše knižky sa do slovenčiny prekladajú, vy sa pokladáte za fínsku autorku?
Neviem, či som fínska autorka, som skôr pod „obojím“. Možno moje knižky pre deti sú skôr slovenské, Žirafia mama bola písaná simultánne voboch jazykoch. To, že romány píšem vo fínčine, to je pragmatická záležitosť. Fínsky vydavateľ by nemal veľký záujem vydávať knižky vslovenčine aja som moc lenivá amoc perfekcionistická, aby som svoje romány vedela prekladať, aby som ich dokázala napísať po slovensky apotom ich preložila do fínčiny. Je to oduševnom nastavení, musím sa totálne prepnúť na ten jazyk, vktorom chcem tvoriť. Napokon aj jazykové prostredie veľmi vplýva na to, vktorom jazyku píšem.
Keď píšete po fínsky, cítite sa ako Slovenka alebo ako Fínka?
Nerozmýšľam nad národnou identitou. Napríklad nový román Antihrdina, ktorý mi vyšiel voktóbri vo fínčine, je celkovým kultúrnym nastavením možno príliš nefínsky, neviem, či je slovenský, ale je nefínsky avo Fínsku nefunguje. Je tam nejaký problém, prečo ho čitatelia tak neprijímajú ako predchádzajúci román. Som veľmi sklamaná, lebo spisovateľov oslovil. Asi je to nejaká fajnšmekerská záležitosť. Využívam vňom celkom iný spôsob písania. Pracujem sprostredím, ktoré je napojené na Bratislavu, na moje rodné mesto, ale vmojom poňatí je Bratislava akoby nafúknutá, premenená na megalopolis. Pre slovenského čitateľa by za tým megalopolisom bola Bratislava spoznateľná, aj keď je to vpodstate geografický palimpsest. Je tam kopec vecí, ktoré sú požičané, ukradnuté útržky ziných miest na sútoku dvoch riek. Pre fínskych čitateľov je to exotické prostredie. Keď som opisovala veľké nákupné stredisko, ktoré som situovala do fiktívneho megalopolisu, ale založeného na báze Bratislavy, tak niekto tam jasne videl Dubaj. Ato je na tom dobré, myslím si, že pre slovenského čitateľa by to bolo veľmi zväzujúce.
Píšete úspešné knihy pre deti aj dospelých. Dá sa porovnať zaujatie aspôsob písania pre generačne odlišných čitateľov?
Aj vjednom aj vdruhom prípade je zásadná vec – čitateľa nemožno podceňovať, ani jazykovo, ani literárne, ani pokiaľ ide otému. Je hlúposť ísť popod latku autorského nasadenia. Pre mňa je najpodstatnejšie nepísať pre deti sakýmsi úškrnom zameraným na dospelého – toto dám do detskej literatúry, možno to znie vtipne, ale dieťa tomu nemá šancu porozumieť, pretože ja mrkám na vás, rodičia, akí sme všetci múdri.
