ղľáԾ
Pavel Branko netúžil byť cenený, prahol po polemike. Chcel, aby sa argumentovalo proti nemu aon aby protiargumentoval. Slušné chválospevy preňho znamenali nezáujem, slabosť myslenia, politickú korektnosť.
Moja „známosť“ sfilmovým kritikom, prekladateľom, publicistom, jazykovým kritikom apopularizátorom slovenčiny Pavlom Brankom sa začala niekedy vroku 2008, vjeho 87 rokoch. Režisérka Zuzana Piussi ma prizvala spolupracovať na scenári filmu Hrdina našich čias, ktorý oňom pripravovala. Potom som vtom filme aj hrala – náhodnú známu zvlaku.
Situácia bola inšpirovaná Turgenevovou prózou Hamlet ščigrovského újezdu amy sme znej chceli preniesť do filmu jeden zarchetypálnych princípov ľudského správania, asíce, že človek sa s trápeniami aprehrami ľahšie zdôveruje cudziemu človeku, ktorého už možno nikdy nestretne, ako blízkym.
Vo vyznení bol nakoniec tento motív vúzadí, silnejšie sa vtej scéne presadil obraz ľudského (medzigeneračného) zblíženia aakceptácie založenej na tom, že obaja, čo sa náhodne stretli vjenom kupé, sa otoho druhého zaujímajú, že sú vdanom okamihu prítomní vbytí toho druhého bez ohľadu na to, či sú ich životné situácie askúsenosti rovnocenné, abez ohľadu na to,či sa ešte niekedy stretnú. Dotyk, blik, ale plný či vplnej sile.
Schlapčenským úsmevom
Filmovalo sa vo vlaku zBratislavy do Tatier avTatrách, kde sa nakrúcali aj obrazy smanželkou Emkou Brankovou, učiteľkou hudby vZUŠ-ke. Myslím, že to celé trvalo len dva alebo tri dni.
Keď sme sa v noci vracali autom späť do Bratislavy, sedela som sBrankovcami – Pavlom aEmíliou – vzadu. Boli sme mlčanliví. Opýtala som sa Pavla, očom premýšľa. So svojím typickým chlapčenským úsmevom, akoby sa chystal povedať niečo vtipné, vyslovil, že premýšľa otom, že sa to všetko práve skončilo, každý si teraz pôjde po svojom aže to preňho veľa znamenalo, no nič sa nedá robiť, všetko sa raz skončí. Aopäť sa krátko jemne zasmial. Chlapčensky, šibalsky, ako to bolo preňho typické.
Nič sa však neskončilo, malo to pokračovanie, hoci snímané už iba kamerou univerza. Základom tohto pokračovania boli naše spoločné záujmy – najmä otázky súčasného jazyka, ktorým sa venoval rovnako intenzívne ako svojej filmovokritickej arecenzentskej profesii apri ktorých vo mne videl spriaznenú dušu.
Obaja sme vtom čase pravidelne prispievali úvahami apostrehmi oslovenčine do tlače, on do Romboidu, ja do denníka Sme, každý však ztrocha iného konca. Kým môjmu uvažovaniu bolo bližšie pátrať po motiváciách jazykového správania uprostred zmien sociálneho správania vôbec, Pavel Branko väčšmi upriamoval pozornosť na adekvátnosť prekladu ziných jazykov do slovenčiny akonkrétnymi poukazmi upozorňoval na výrazný vplyv iných jazykov, najmä angličtiny, na slovenčinu posledných dvoch desaťročí. Hoci si uvedomoval nevyhnutnosť angličtiny ako lingua francy súčasnosti, vystríhal pred jej ľahostajným vnášaním do slovenčiny.
Shumorom, ale často aj dosť nekompromisne (stalo sa, že niekedy aj nie celkom oprávnene) upozorňoval na neadekvátne jazykové prostriedky, mechanické kalkovanie, doslovné prekladanie zangličtiny, ale aj zpoľštiny, češtiny, francúzštiny, ktoré čitateľa (poslucháča, diváka) významovo zavádza. Tvrdil, že médiá „barbarizujú“ jazyk, adával na to početné doklady doložené vysielaním konkrétnej relácie sdátumom či konkrétneho autora apublikácie alebo článku. Neboli to úvahy vycmúľané zprsta, ale materiálovo podložené fakty. Neprijímal koncept politickej korektnosti, považoval ho za nástroj, ktorý vprípade, že nie je možné zmeniť skutočnosť, mení jej označenie.
Klasický bádateľ
Branko pracoval ako klasický bádateľ. Viedol si kartotéku, jazykové komunikáty analyzoval zrôznych zdrojov – zvlastného čítania kníh, novín, zo sledovania televíznych programov, slovenských titulkov filmov azpočúvania rozhlasových relácií, ktoré si nahrával avzápätí pomaly počúval apoznámkoval.
Kto stým nemá skúsenosť, ťažko si predstaví tú systematickú záznamovú, triediacu prácu apotom jej následné spracúvanie podľa zvolených tém. Okrem kognitívnych schopností musí človek disponovať aj veľkou vôľou asústredením. Písal meandrovito, problematiku ozvláštňoval vlastným pohrávaním sa sjazykom, vtipnými komentármi, iróniou (možno si to neuvedomoval, ale občas bol aj nepríjemne „ostrý“, čo azda pri témach, keď zprekladov alebo pôvodných textov vyberal iba jednotliviny, nebolo celkom fér), porovnávaním, opieraním sa odomáce či zahraničné autority. Ten výkon bol obdivuhodný.
Tri knihy glos, úvah, postrehov aesejí o jazyku vydal Pavel Branko vrokoch 2014 (Úklady jazyka), 2015 (Úskalia aslasti jazyka) a2018 (Úlety aistoty jazyka) – všetky vyšli vo vydavateľstve MilaniuM, na prvej atretej knihe sa vydavateľsky podieľal aj Slovenský filmový ústav. Predtým vroku 2011 vyšli jeho 200-stranové pamäti Proti prúdu (Marenčin PT a Slovenský filmový ústav). Nemecký preklad pamätí vyšiel vroku 2018 pod názvom Gegen den Strom vnakladateľstve New academic press vspolupráci spamätníkom Mauthausen Memorial (preložil Miloslav Szabó aInes Koeltzsch). Medzitým vroku 2016 vydalo vydavateľstvo Marenčin PT knihu rozhovorov spisovateľky Iris Kopcsayovej sPavlom Brankom Ráno sa zobudím anie som mŕtvy. Autor Pavel Branko mal vtomto tvorivom období 90 až 97 rokov. Čím väčšmi ho zrádzalo telo aznemožňovalo pohyb, tým intenzívnejšie sa pohybovala jeho myseľ.
„Tvoji Branci“
Keď sme po vydaní spomínanej knihy rozhovorov sedeli uBrankov – e-maily najčastejšie podpisoval „Tvoji Branci“, preto ten tvar –, hostili sa chlebíčkami, jahodami so šľahačkou apili čaj, oproti vkresle sedela Emka. Kým sme sa preli ojazykové veci – preli, to sa nedá povedať, Branko sa neprel, chcel poznať iný názor, niečo zneho pripustil, ale na svojom názore principiálne, no súsmevom na tvári trval –, počúvala nás. Nakoniec sme vždy pustili jazyk, nech si ide svojou cestou, pretože tu bol pred nami, je snami abude aj po nás, aprešli sme na všeobecné ľudské témy apolitiku, globálny svet, vtedy Emka vstúpila do partie.
Uvedomila som si, že Branko nie je iba Branko, ale je aj jeho žena aona je aj on. Zabezpečovala mu trpezlivo zázemie po všetkých stránkach 24 hodín denne. Bez Emky by asi nebol tým, čím bol azostane. Hlboko si to uvedomoval adával to najavo. Okrem iného aj tým podpisom vmnožnom čísle „Branci“.
Vtedy vroku 2018 ho mrzelo, že kniha rozhovorov nevyvolala nejakú verejnú polemiku. Dal mi čítať pár recenzií avravel, že sú to všetko také „slušné reči“, ale tá kniha predsa nie je slušná.
Nevedela som mu povedať, že polemizovať sním znamená pre mnohých byť trochu neslušný. Že tu nejde ani tak ozbabelosť či nezáujem, ale jednoducho oúctu – k prežitému, ku skúsenosti, k práci, vratkému osudu, ktorý vozí človeka raz hore, raz dolu. Nevedela som mu povedať, že okrem všetkého, čím je, má to šťastie, alebo možno smolu, že je živým pamätníkom storočia – odboj, Mauthausen, päťdesiate roky, zlaté šesťdesiate, ktoré boli aj preňho zlaté, normalizácia, zákaz písania, osemdesiaty deviaty... Ateda, že je pamätníkom aj samého seba. Nevedela som to povedať, lebo by to vnímal ako pokrytectvo. Možno to je pokrytectvo.
Do posledného dychu
Potom na jar roku 2019 mi telefonoval, vrátil sa znemocnice vzúboženom zdravotnom stave azisťoval, či nemám skúsenosť snejakým „ľudským“ zdravotným zariadením v Bratislave, pretože vtom, kde ho liečili, ho ešte väčšmi dorazili. Mala som za sebou čerstvo liečbu uMilosrdných, tak som odovzdala pozitívne referencie.
Opár mesiacov pri stretnutí opäť unich vobývačke sme preberali všeličo aodrazu povedal, že pol roka píše opobyte vnemocnici ao zdravotnej starostlivosti, opocite nemohúceho starca, sktorým sa narába ako svecou, avie, že to už nenapíše. Že už to nejde. Vravela som, nech vyčká, zotaví sa, naberie sily apomaly to pôjde. Zopakoval len, že nie, už to nepôjde. Prišlo mi na um – „do posledného dychu“: robotník mora na mori, robotník poľa na poli, robotník pera sperom vruke. Tak umierame vtých lepších prípadoch.
Koncom apríla tohto roka som ho chcela pozdraviť pri jeho 99. narodeninách. Hlas bol vľúdny, vyrovnaný, očosi slabší ako inokedy. Strávili sme vrozhovore presne pol hodinu, potom sa rozlúčil. Zaujímal sa, čomu sa venujem, čo dcéra, hovorili sme osituácii, vktorej sa ocitol svet. Chcela som mu poslať video sLuciou Popp, ktoré som práve našla na YouTube. Ticho a krátko sa zasmial spoďakovaním, že už nevidí, počuje slabo acelý deň mu zaberie „procesovanie“ tela. Môže už čerpať iba z podnetov, ktoré sú vjeho hlave. Ponúkla som sa, že keď to všetko pominie, môžem mu chodiť čítať. Slušne prijal, že bude rád. Obaja sme tomu asi dávali malú nádej. Boli sme slušní.
Človek je konečný...
Pavel Branko bol cenený. Cenami zkovu alebo zo skla, ale aj vanalýzach filmových teoretikov, aj jazykovedcov, aj svojich žiakov. Slovenský filmový ústav aSlovenská filmová atelevízna akadémia vydali vroku 2019 zborník Pavel Branko. Vznamení filmu a jazyka zo seminára venovaného jeho osobnosti adielu, ktorý sa konal vroku 2018 aktorý obsahuje skutočne relevantné odborné štúdie týkajúce sa kritickej, teoretickej afilmovohistorickej práce Pavla Branka, jazykovednú analýzu jeho písania o slovenčine aj osobné spomienky.
Branko však netúžil byť cenený, prahol po polemike. Chcel, aby sa argumentovalo proti nemu aon aby protiargumentoval. Pietne ticho aslušné chválospevy preňho znamenali nezáujem, slabosť myslenia, politickú korektnosť.
Odišiel 17. augusta 2020. Bol presvedčený, počula som to zjeho úst veľakrát, že smrť je prirodzená aňou sa človek končí. Človek je konečný ako všetko vprírode. Treba to prijať, Biely Tesák!
Ingrid Hrubaničová (1965)
Jazykovedkyňa, publicistkaadivadelníčka. Je jednou zo zakladajúcich osobností divadla Stoka. Pôsobila vdivadle Skrat. Vr. 2007 vo vydavateľstve Aspekt vyšla jej próza Láska ide cez žalúďok nominovaná na cenu Anasoft litera. V r. 2009 vo vydavateľstve Q111 vyšli jej glosy o jazykuThe Matrix alebo Slová v maskáčoch. V r. 2013 vo vydavateľstve Kalligram vyšli jej krátke eseje o súčasnej spoločnosti a jazyku Ako zjesť žabu.
Pavel Branko (27. 4. 1921 – 17. 8. 2020)
Foto: wikipedia/Vladimár Branko
