��������

Trinásta básnická zbierka autora je poctou básnikom, ktorí ho sprevádzajú na ceste hľadania: Jánovi Hollému, Ivanovi Kraskovi či Macuovi Bašóovi, ktorého prekladal. Temné obrazy rozpadávajúceho sa sveta, rodičovského domu, smrť matky, vojnové besnenie či jáchymovské príbehy väzňov a popravených, „katalógy hrôz, obludnosti človeka a ideológie“ podľa dokumentácie Rudolfa Dobiáša, všetko je „podopierané“ čistotou prírody, krajinou ako katarziou, stravujúcou všetky formy zla. Zamborova nežnosť voči faune i flóre je podobou ekologickej lásky. Emblematickou básňou, zasvätenou Kraskovi je báseň ����äääää, venovaná návšteve bývalého cukrovaru v Klobukoch, kde Ivan Krasko pracoval ako chemický inžinier. Báseň je plná nehybnosti kedysi rušného sveta, z ktorého sa stalo „chaotické skladisko“ mimo prevádzky, lietajú nad ním havrany ako svedkovia vymierania. Napriek skepse videného, továreň pôsobí ikonicky ako hieroglyfické miesto, zhustený vesmír človeka, pokúšajúci sa povzniesť sa späť do Božského poriadku. Návrat k možnému prapočiatku nesie v sebe katarziu sebapoznávania básnika. Jednou z najexistenciálnejších básni zbierky je Poučný príbeh o blúdení, vademékum autora, podľa ktorého kto nájde cestu, ktorou prišiel, vstupuje do vyššej formy slobody. Povaha Zamborovho básnenia je ikonizácia bytia v zmysle zviditeľňovania neviditeľného vo veciach i ľuďoch. Je to poctivá a úprimná knižka.