��������

"Dej tejto knihy nie je objektívnym zrkadlením uhorských, t. j. slovenských, maďarských a sedmohradských dejín, t. j. iba výberom istých faktov z opisovaného historického obdobia, súborom detailov ukazujúcich na úpadok ľudského ducha a aprofánneho kresťanstva podčiarknutých spisovateľovou invenciou, ktorý sa v tejto próze snažil vyzdvihnúť určité skutočnosti, ktoré majú nadčasovú všeplatnosť." Ján Johanides

„Marek koniar a uhorský pápež skromným dejom zapadá do obdobia Dóžovho povstania. Johanides tu vedie akýsi vlastný dialóg s históriou. Navodí atmosféru, obklopí čitateľa reáliami a potom ho povodí po uliciach miest i po vŕškoch a lúkách, po príbytkoch šľachticov, mníchov, chudákov i po väzenských celách, poukáže na rozmýšľanie a konanie ľudí, odhalí ich obetavosť, dobromyseľnosť, krutosť, zákernosť i fígle. Najviac v detaile, v drobnej scénke, v krátkom dialógu. Niet tu panoramatických historických scén, nerinčia zbrane na bojovom poli a jednako tu tečie krv, vykríkne človek. V románovom dialógu si autor ponechal posledné slovo - vyslovil ho svojím hlboko humánnym postojom k životu, ktorý je ďalším neodmysliteľným spojivom jeho umeleckej tvorby..." (text na záložke)

"Celé osemdesiate roky sa zaštiťoval „neškodnými“ témami či látkami zo zoznamu tzv. spoločenskej objednávky: historický román (Marek koniar a uhorský pápež), protifašistický odboj (Slony v Mauthausene), prostredie výroby (Pochovávanie brata) či problematika regiónu (Najsmutnejšia oravská balada). Tieto vonkajšie limity nemohli uškodiť Johanidesovej cti a nemohli naštrbiť jeho rozprávačskú rýdzosť. Naopak, aj tú najdobovejšiu a najneškodnejšiu tému dokázal zakaliť svojím znepokojením nad stavom spoločnosti, kritickosťou i porozumením pre ľudské slabosti... Aj cez jalové desaťročie na periférii zbieral ľudské osudy, katalogizoval si v ich na písme i v pamäti, kedykoľvek bol pripravený siahnuť po cudzom osude a prepísať ho po svojom, po johanidesovsky do bravúrnej prózy." Daniel Hevier