��������

"Motívy úzkosti sa vinú Johanidesovou tvorbou ako niť už od ��ú����dz����� a absurditu nachádzame aj v predchádzajúcej knihe Podstata kameňolomu. Kým však v predchádzajúcich dvoch knihách sa reálna a ireálna rovina pomerne striktne rozlišujú, v novele Nie nie je nič jasné od prvých chvíľ. Démonické a okultné sily sa zmocňujú textu tak, ako sa text zmocňuje mágie. Úvodná prechádza bezradného spisovateľa a záhadnej ženy L. po smetisku (civilizácie, ľudstva?) nás zároveň zavedie do typického ambivalentného johanidesovského sveta viny a pýchy. Žena L. s kafkovskou iniciálou namieto mena je však – na rozdiel od Kafkových “vinných” hrdinov – plná pýchy. Príbeh teľaťa, ruže a krvi, ktorý rozpráva na smetisku, je symbolickou hrou o vine, hriechu, lenže L. nie je hriešna ako Eva, ale hriešna ako Kain, ktorý sa smrťou, krvou vysmieva Bohu. Chápe svoju vinu, ale pýcha prekrýva pokoru. Padlý anjel je kdesi blízko a návšteva strašidelného domu nás len utvrdzuje vo zvrátenej morálke." Martin Kasarda (doslov ku knihe)