��������

Tretia kniha Jána Johanidesa, vyšla v roku 1967.

"Novela Nie vznikala v polovici šesťdesiatych rokov, v čase literárne veľmi bohatom na experimenty i prijímanie podnetov zo sveta literatúry. Nemožno sa teda čudovať, že recenzenti po vydaní v roku 1967 svorne hľadali paralely s existujúcou záľahou nového románu, existencializmu a absurdnej literatúry. Kritik Michal Nadubinský dokonca väčšinu svojej recenzie na Nie v Kultúrnom živote venoval premýšľaniu o vhodnosti a miere vplyvu svetovej literatúry (a v prípade Johanidesa menuje Sartra, Camusa, Butora, Sarrautovú a Robbe-Grilleta) na domácu tvorbu. Nuž, aj pri dnešnom čítaní je zrejmé, že podivuhodný hermetický text nie je vlastný typickému slovenskému realizmu. A surrealizmu či absurdita mala svoje umelecké korene inde, aj keď my sme ich žili ako normál." Martin Kasarda

"Jeho debut (Súkromie) sa vzápätí reedoval, vyšla ďalšia kniha Podstata kameňolomu (1965) a vzápätí po nej Nie, novielka najtenšia rozsahom, ale mimoriadne hustá slovnou energiou. A hoci tieto dve knihy neboli prijaté tak jednoznačne obdivne ako debut, meno Johanides sa stalo logom svojej doby. Na jeho prózy sa dávala nálepka existencializmu, a boli naozaj poznačené touto dobovou pečaťou, ale bola to syntéza západného (camusovského) existencializmu a slovanského, dostojevskovského pocitu tragickosti. Jeho prvé tri knihy sú plné literátskosti, nepravdepodobných situácií, ktoré kritiku tak iritovali, schválností, surrealistickej záľuby pre bizarno, ale cez všetku umelosť preniká silná empatia s jeho postavami." Daniel Hevier