ղľáԾ
Marián Milčák na priestore dvadsiatich básní brilantne uvažuje o jazyku cez živých i mŕtvych, aby dospel k téze, že „text udržuje vesmír“. Mať možnosť participovať na tomto texte, je výsadou básnika. Vesmír je zostavený zo slov, ktoré sú čírou abstrakciou. V básni Schuldhefül, básnická metóda, uvažuje o písaní cez pravidlo viny (Schuldhefül). Vychádza z premisy, že „svet a jazyk si prestali rozumieť“. To spôsobuje rozličné choroby sveta, večný rozpor medzi deštrukciou a libidom. Východiskom je posun k neurčitosti, „kým nezhasnú svetlá a všetko sa nezvrhne do abstrakcie“. Je to gnómická poézia jedného z pozorovateľov sveta, ktorý o ňom píše, premýšľa a hovorí, usilujúc sa postupovať na ceste k poznaniu.
