ղľáԾ
Som chlapec zknihy
Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel zknihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore apozoroval strýka, ako vtieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak som sa osmelil aprisadol si. Dali sme sa do reči avtedy mi povedal všetko. Povedal, že nemám matku ani otca aže ma sem raz privial vietor od mora spolu sďalšími vytrhnutými stránkami kníh. Bolo to takto.
V ten deň, keď som sa vmeste objavil, bola hlavná ulica zasypaná hromadami papiera. Vytrhnuté strany kníh poletovali vzduchom, zachytávali sa vkorunách stromov azdobili ich ako čudné bezhlavé vtáky. Vzduch bol plný dymu.
Nikto ma v tom meste nepoznal a ja som blúdil úzkymi uličkami ahľadal ženu, ktorá by ma vzala do náruče. Zúfalá by pobehovala ulicami, pokiaľ by ma nezbadala ako bezradne stojím asledujem hluk okolo seba. Potom by zakričala moje meno aja by som sa jej vrhol na krk. Hľadel som do tvárí žien ahľadal, ku ktorej by som mohol patriť. Motal som sa po vyprázdnenom trhu asledoval horiace listy vznášajúce sa vysoko nad mojou hlavou. Vietor sa snimi hral afúkal do vznášajúcich sa plameňov, ktoré ich menili na ľahké čierne nič. Spálené kusy sa drolili na drobné čiastočky aštípali ma vočiach. Vštvrti Akwa na obed rozhnevaní ľudia vyhnali belochov azdemolovali ich knižnicu. Knihy aj dokumenty zkartoték vyhádzali na chodník ajednu po druhej ich trhali apálili na starých pneumatikách.
Večer som sa ocitol pri reštaurácii Mulet. Necítil som si nohy asedel som na okraji kanála. Vtedy na mňa zakričal strýko Mongo. Podelil sa so mnou osvoju pečenú rybu. Aspoň tak mi otom strýko Mongo hovoril. Bol to prvý človek, sktorým som sa vDouale dal do reči. Povedal som mu, že vtomto meste nikoho nepoznám ahľadám svojich rodičov. Na nič som sa nepamätal anevedel som, odkiaľ som sa tam vzal. Ani on nie, ani nikto na ulici, ani nikto vcelej štvrti. Bol som chlapec, ktorý prišiel na svet zniektorej ztých kníh, čo vtedy poletovali vo vetre.
Strýko Mongo ma potom zaviedol k mojej budúcej tete. Sedela rozkročená nad hrncami vkuchyni reštaurácie. Čistila obrovskú barakudu. Zostal som stáť vo dverách, strýko knej podišiel apotichu niečo zamrmlal. Vtedy spľasla rukami azvolala: „Panenka Mária!“
Podala mi pohár s vodou a ja som ho hltavo vypil. Potom druhý, tretí aštvrtý. Bol som smädný, pretože dovtedy som vodu nikdy nepil. Bolo to po prvýkrát vmojom živote aveľmi mi chutila. Opýtala sa, koľko mám rokov aja som na ňu len nechápavo pozeral. Vzadu za policou na hrnce mi prichystala deku. Zababušil som sa do nej asnažil sa zaspať. Dlho do noci som počúval zvuky zkuchyne. Škripot noža avzdialený smiech opitých hostí zulice moja nová teta prerušovala pravidelnými nadávkami vcudzom nárečí, ktorému som nerozumel ani ja, ani ryby čakajúce na pekáč. Ležali rovnako ako ja, nemo anehybne, sočami vyvrátenými do stropu.
Ráno som precitol s pocitom, že ma niekto pozoruje. Viečka som pootvoril len nepatrne, aby som najprv nebadane preskúmal terén. Teta stála nado mnou apremeriavala si ma prázdnym pohľadom bez akéhokoľvek výrazu. Chcel som vyčkať azodvihnúť sa až keď odíde na dvor, ale ona tam stála ako prirastená do zeme. Trvalo to večnosť amne už bolo treba na záchod. To určite ztej vody. Zazíval som teda arozospato zaklipkal očami.
„U nás sa vstáva skôr, chlapče! Poď, opláchni sa aja zatiaľ nájdem niečo dobré pod zub.“
Od toho dňa som sa volal Chlapče.
Ráno som s tetou chodieval na trh. Mal som jej pomáhať staškami, ale nakoniec ich aj tak takmer všetky nosievala sama. Možno len dúfala, že si ma vtom dave nájde niekto známy. Niekto, kto sa do mesta dostal rovnako ako ja. Aj mňa to raz napadlo: kde sú všetci tí, ktorých som poznal predtým? Očom bola kniha, vktorej som vystupoval? Kto boli ostatné postavy ačo sa snimi stalo? Alebo bola tá kniha iba omne?
Zaumienil som si, že to musím vypátrať, nech sa deje, čo sa deje. Pýtal som sa na to strýka Monga, pretože teta bola skúpa na slovo. Väčšinou iba rozkazovala, čo treba urobiť apri mojich otázkach si iba vzdychla. Nemala na mňa čas. Po ranných nákupoch už len celý deň pobehovala po reštaurácii apracovala dlho do noci. Spať chodievala dávno po mne, alebo možno ani vôbec nie, pretože spať som ju nikdy nevidel. Apotom som ju raz aj počul, ako susedke vykladá, že celú noc ani oka nezažmúrila.
So strýkom to však bolo celkom iné. Väčšinu dňa sedel na lavičke vtieni naproti terase reštaurácie. Fajčil fajku ahľadel do diaľky. Alebo sledoval hostí ausmieval sa pri útržkoch rozhovorov, ktoré knemu vietor zaniesol.
Potom začal rozprávať. Napríklad o tom, ako na svet prichádzajú deti. Tie obyčajné sa aj rodia obyčajne. Muž miluje svoju ženu aona mu zvďaky porodí dieťa. Tak sa narodil aj on. Žil srodičmi celý ich život, aby ho slušne vychovali anaučili, čo treba, aby im pomáhal aaby po ich smrti pokračoval vich práci. Iné deti zas prichádzajú ako dar od bohov adobrých duchov. Najčastejšie vtedy, ak ženu muž miluje, ale ona je slabá asama mu nedokáže dieťa na svet priviesť. Kúzelník požiada predkov, aby sa za ženu prihovorili uduchov apomohli mu namiešať účinný odvar. Keď je všetko pripravené, prídu vnoci kbudúcej matke ženy zokolia. Tancujú aspievajú, aby dieťa privolali zríše mŕtvych anenarodených. Strýko mi potom spieval, pomaly asmiešne vysokým ženským hlasom:
Vítame ťa!
Poď do nášho sveta!
Si naše dieťa. Prinesieš zeleň do listov.
Celý prales na teba čaká.
Všetci sme tu a vítame ťa.
Príď na svet živý.
Budeš kvitnúť a my budeme môcť zomrieť.
Budeme ťa počúvať a uložíme sa do zeme.
Nikdy nebudeš nešťastný.
Život je dobrý, uvidíš to.
Čakáme, kedy sa narodíš.
Nemáš sa čoho báť.
Budeme pri tebe.
Príď do nášho sveta!
Nakoniec sa rozkašlal a ja som mu zbehol do podniku pre pohár palmového vína.
Nedočkavo som sledoval, ako víno po troške prevaľuje na jazyku. Najviac som predsa túžil vedieť, ako je to stakými deťmi, ako som ja.
„Ty si výnimočný, Chlapče,“ povedal. Ani on v živote nestretol veľa takých. Ľudia, ktorí prišli zkníh, sú silní, pretože dokážu prežiť osamote. Sú omnoho silnejší amúdrejší ako ostatní. Zaobídu sa aj bez matky aotca. Rýchlo nájdu dôvod, prečo sa na svete ocitli. Vedia, čo chcú, anevšímajú si hlupákov naokolo, ktorí sa im posmievajú aubližujú im.
Pýtal som sa, odkiaľ to vedia, keď ja napríklad neviem oničom aon mi musí všetko do najmenších podrobností vysvetľovať.
Vtedy sa na mňa strýko dlho zahľadel, akoby hľadal slová. Vyrušil ho až moskyt, čo mu pristál priamo na nose. Strhol sa apohladkal ma po vlasoch.
„Vedia to z knihy, vktorej sa narodili. Ak sa ako ty nepamätajú na svoj príbeh, tak ho hľadajú, pokiaľ ho nenájdu. Vknihách, vnovinách, na uliciach, vkorunách stromov avo vetre.“
V ten večer som si šiel ľahnúť neskoro. Vkuchyni sa strýko stetou tlmene bavili dlho do noci. Nemohol som spať apremýšľal som osvojich vrstovníkoch, ktorých stretávam vnašej štvrti. Pred očami sa mi objavovali ich tváre, spotené aveselé. Nikdy neverili mojim rečiam. Vysmievali sa mi, klopkali si prstom na čelo alebo ma ľutovali. Odpustil som im ich nevedomosť. Azaspával som šťastný.
O niekoľko dní za mnou strýko prišiel so záhadným úsmevom. Priniesol mi najlepšiu správu vmojom živote: onedlho pôjdem do školy! Také niečo mi dovtedy ani nenapadlo. Bol som rád, že som unich mohol bývať avedel som, že nemajú peňazí nazvyš. Nemohol som tomu uveriť. Onedlho sa naučím čítať apotom prečítam všetky knihy na svete! Nájdem svoj príbeh!
Moja učiteľka bola prekvapivo veľmi mladá, akeď šla po ulici, všetci muži sa za ňou obzerali. Myslel som si, že učitelia musia byť starší, pretože starí ľudia sú múdrejší. Ale čo už človek narobí. Ako matku by som si ju však vedel predstaviť. Horšie to bolo so spolužiakmi. Svoju hlúposť ukazovali už od prvého dňa avždy som im bol iba na posmech.
V triede sme sa najprv navzájom predstavovali.
„No a ty sa ako voláš, chlapče?“ spýtala sa učiteľka, keď došla až kmojej poslednej lavici.
„Chlapče,“ ozval som sa možno prisilno, pyšný na svoju prvú odpoveď.
Celá trieda sa dala do rehotu. Všetci sa smiali, až sa prehýbali vpáse, jačali atrieskali zošitmi olavice, akoby ich pochytilo lesné šialenstvo.
Po vyučovaní som šiel do kabinetu, aby som sa uistil, že budem môcť chodievať do misijnej knižnice. Učiteľka prikývla adala mi lízatko.
„A nájdem tam aj knihu o mne?“ spýtal som sa acítil som, ako mi pritom od napätia srdce bije vspánkoch.
„Neboj sa, nájdeš tam všetko.“
Cítil som, že mám vyhrané. Ak je tam všetko, nebude problém nájsť tú správnu knihu. Aj keby to bola tá posledná. V starej knižnici pri misii Dona Bosca som potom trávil veľa času. Čakali tam na mňa police so starými knihami azošitmi dovezenými zFrancúzska alebo možno aj zo vzdialenejších krajín. Bolo ich tam hádam aj sto. Stránky boli vlhké, plesnivé ačasto zlepené. Spočiatku mi to trvalo dlho, kým som sa prehrýzol cez prvé časti zošitových románov. Opatrne som vnich listoval ahľadal známe slová. Hľadal som seba. Príbeh, ktorý by mi pomohol rozpamätať sa apovedal mi pravdu omojej minulosti.
Po škole som sa zavrel do knižnice a listoval. Postupne som prečítal takmer celú policu. Avjednej tenkej knihe som raz našiel chlapca, ktorý akoby mi zoka vypadol. Rozmýšľal presne ako ja. Šiel sám pustou krajinou ahľadal svojich rodičov. Hltal som tie stránky. Nadšene abez dychu. Tá kniha je omne! Našiel som boha, ktorý ma stvoril! Našiel som svoj príbeh!
Nevedel som sa dočkať chvíle, keď sa dostanem k pasáži omojom príchode do Doualy. Čo ma tak ešte na svete čaká! Preskakoval som celé odseky. Čítal som aj potme, len pri svetle neónky zobchodu odnaproti. Nakoniec som došiel kstránke, ktorá končila vpolovici vety. Za ňou už nasledovala len reklama na obálke. Poprehadzoval som všetky zväzky, ale ďalší zošit spokračovaním svojho príbehu som nenašiel.
Bol som z toho taký zničený, že som doma strýkovi ani neodzdravil anešiel sa navečerať. Ale potom prišlo ráno amne bolo zrazu lepšie. Vzal som si zo stola šišku avybehol medzi ľudí. Hľadať svoj príbeh. Zistiť, kto som.
